Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Stužicou na Wielku Rawku

“Tak sme dohodnutí, v pondelok večer v Uliči!”, vymieňame si s Matejom ešte posledný mail. Moje rozhodnutie o strávení dovolenky 2008 a spoznaní najodľahlejšieho kúta vlasti sa blíži k naplneniu. Po víkende v znamení príprav sa stretávame v tieni Bukovských hôr ďaleko za 22. poludníkom – Maťo s Jarom dorazili z Popradu o čosi skôr a referujú: “Cesta ušla, ubytko je super, bajk si daj do kôlne“, a už spriadame plány na zajtrajší trek.

Vzdialenosť
24.7 km
Prevýšenie
+1260 m stúpanie, -1260 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 19.08.2008
Pohoria
Bukovské vrchy - Bieszczady
Trasa
Voda
Kamenistý potok križujúci červenú značku pod Kremencom
Nocľah
bez
Doprava
bus Snina - Nová Sedlica
SHOCart mapy
» č.1119 Bukovské vrchy (1:50.000)

Na bicykloch do Novej Sedlice

Jasnou voľbou na prvý deň, kým sa nezhorší počasie, je Kremenec – tento hraničný vrch troch štátov určite chceme vidieť, nehovoriac o pralese Stužica a vrchole kúsok za poľskou hranicou, ktorý upútal môj pohľad na mape zakreslenou výhľadovou ružicou. Wielka Rawka! Ráno o siedmej už “otvárame” potraviny a po raňajkách šliapeme do pedálov v ústrety slnečnému dňu.

Mierne stúpajúcou a celkom pustou asfaltkou prechádzame cez Uličské Krivé a Zboj, míňame ich vtipné erby a kostolíky, ktoré si nechávame “na potom“ s tým, že čas pokročil. Na konci Zboja parkuje vojenský džíp a dvaja mladíci v rozhovore s babkou na jej záhrade. Ukrajinská hranica je toť za humnom a nás baví predstava o vysunutej agentke. A konečne naša najvýchodnejšia obec – Nová Sedlica, z mapy si overujeme polohu informačného strediska NP Poloniny na jej konci. Zhodou okolností nás v Uliči včera ubytoval jeho nedávny vedúci a nezištne nám ponúkol možnosť nechať si približovadlá tu v garáži. A tak ďalej môžeme už peši. “Pokračujte po ceste, na chodníku je blato, na značku prídete aj tak. A určite choďte na Rawku, z Kremenca nevidno nič!”, vyprevádza nás.

Trasa

Nová Sedlica – Stužický prales – Kremenec – Wielka Rawka – Kremenec – Čierťaž – Nová Sedlica

Stužica

Džíp zo Zboja sa pri nás pristaví hneď, ako neodbočíme na značku, ale pokračujeme cestou. Otázka znie, odkiaľ sme a kam ideme, ale naša odpoveď vojaka ani nezaujíma. Kývne rukou, hneď ako začuje slovenčinu. Na rázcestie Pod Kýčerou sme vyšli pohodlne, no peknou okľukou a odtiaľto už začíname stúpať zvážnicou. Zmiešaný les je ešte “čistý”, bez spadnutých, rozpadajúcich sa kmeňov – národná prírodná rezervácia Stužica začína až za prvým hrebienkom, ktorý treba prekonať a zas klesnúť do údolia rovnomenného potoka. Naše dohady o tom, či vôbec niekoho stretneme, už tu vyriešila skupina českých dôchodcov, ktorých vraj prišiel celý autobus a na Kýčere sa čakajú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zostupujúc pridávame do kroku, nech ujdeme tej vrave zas do ticha. V údolí les potemnel, ochladilo sa, celý akoby zostarol a výrazne narástol. Prales bol vyhlásený za rezerváciu už osvietenou Uhorskou akadémiou vied v roku 1908. Výšku okolitých velikánov si netrúfame odhadnúť, konáre sa len začínajú vetviť kdesi vo výške štvrtého poschodia. Kmene ako stĺpy antických chrámov – toto nie je les, ale gotická katedrála! Paradoxne, za tento zážitok môžeme vďačiť aj postupujúcemu frontu druhej svetovej vojny, bez ktorého by tu bola zrejme hospodársky vysadená hora ihličnanov.

Po rozpade Československa v roku 1939 totiž toto územie pripadlo Maďarsku a v roku 1940 sem bola vyvedená rozsiahla sieť lesných úzkokoľajných železníc. Vyrúbané boli všetky dostupné lesy v dnešnej ukrajinskej časti Stužice a ťažba zasiahla aj časť pralesa. V slovenskej Stužici vtedy padlo stodesať hektárov pôvodného porastu, ktorý sčasti zalesnili nepôvodným smrekom. Dalšiemu postupu drevorubačov zabránil až príchod fronty. Aj na dnešnom chodníku popri bystrine možno rozoznať zvyšky pražcov a mostíkov niekdajšej úzkokoľajky.

Zažiť les, kypiaci životom v každom jeho štádiu, je veľká škola a u nás nevšedný zážitok. Obri, ktorí to už majú za sebou, tu zostávajú stáť, ulomení v páse, vo výške 5-6 metrov ako vlastné a stále živé pomníky. Zdolávame aj schodíky, vysekané v kmeňoch, padlých krížom cez chodník, húštiny i priezračný potok s ľadovou vodou. Prehupli sme sa už do posledného cípu Slovenska – nad nami Poľsko a dolu Ukrajina. Každý zo starších kmeňov je okupovaný rôznymi druhmi drevokazných húb, ich kolónie sú ozaj fotogenické. Chalanov teda opäť nechávam ujsť dopredu, zaujala ma skupinka krémových parazitov, na ktoré sa predral z horných poschodí ojedinelý lúč slnka a ten sa odráža v kvapkách rosy na ich povrchu. So svojím makrom som výsostne spokojný, kým si neuvedomím, že som ho odfotil s najúspornejším rozlíšením. Už sa nemá zmysel vracať, ten lúč sa tam vráti až zajtra.

Promenáda po hranici

Ani sa nenazdáme a vychádzame z lesa na zhruba 10 metrov široký výsek, ktorý sa tiahne horami-dolami do diaľky na juh. Ukrajinská hranica – je to jasné aj bez farebných stĺpikov. Nechávam sa zvečniť pri tom žltobelasom, v tejto krajine som po prvýkrát. Už len posledný stupáčik priesekom na sever a nevychádzam z úžasu. Okolo kameňa je zhromaždenie ako na nadnárodnej púti, miesi sa tu čeština s poľštinou – naozaj je to naša hranica? Vybehneme sa teda natlačiť klobásami ešte trochu východnejšie, na päť metrov široké "neutrálne" územie medzi Poľsko a Ukrajinu. Je tu krásne a uvažujeme o vyhlásení nezávislosti pod novou vlajkou, teraz to akosi prišlo do módy.

Nateraz sa však uspokojíme s výletom na Wielku Rawku - poľský kopec, ktorý nás svojou vrcholovou lúkou – poloninou, láka už odtiaľto. Pred Schengenom to musela byť ťažká muka, nemôcť naň pokračovať, veď je vzdialený necelú hodinku. Tvarom nám pripomína Veľký Bok a spolu s nami naň mieri celý hadík turistov, zväčša domácich Poliakov. Pohraničiarov na moju veľkú radosť nevidieť, zabudol som si totiž doklady. Namiesto nich nás prepadávajú čučoriedky, ktoré domáci nechávajú nepochopiteľne bez povšimnutia. V ľútom boji sú všetky porazené a my celí modrí stúpame za netušenými výhľadmi.

Tie výhľady z vrcholu už najlepšie opíšu len fotky, čistá nádhera. Predstavte si trikrát hlavný hrebeň Veľkej Fatry – na juhovýchode, na východe, aj na severe. Okamžite je mi jasné, že sa do poľskej časti Polonín raz vrátim, minimálne na týždeň. Teraz len gúľam očami nad až príliš schematickou mapkou Bieszczad na rázcestníku. Poliaci teda majú zmysel pre abstrakciu! Družnú atmosféru tu dotvára skupinka s gitarou a najmä ďalšia, usadená okolo kňaza, načúvajúca jeho plamennej kázni. Obrázok ako z Jakubiska. Wielka Rawka je vlastne vyhliadková plošina, špacírujeme sa ešte snáď aj pol kilometra do poľského vnútrozemnia a späť. Tu ma okrem čudného zvetraného obelisku zaujme predovšetkým jednoduchá, nekompromisná a najmä účinná forma ochrany a pozvoľnej obnovy zošliapaných plôch (“Uwaga! Regeneracja otoczenia przyrodniczego!”) – tabule, zábrany a vodorovné drôtené siete nad povrchom.

Podvečerná ústupová selanka

Slnko už padá, a my padáme tiež - naspäť na Kremenec. Za ten čas sa tu uvoľnil aspoň ten VIP flek okolo trojbodu, odbavíme si teda povinné fotenie a hajde zas po hranici na západ. Pohodlný chodník sa vinie a húpe okolo hraničných kameňov, stretávame pár sympatických modrých úsmevov (“Czeeescz!”) a potom už dlho-dlho nikoho. Na vrchole Kamennej lúky opäť siaham po fototechnike. Ak vynecháte na našej trase Rawku, práve tu si vás počká najkrajší výhľadový bod. Ale chalani už skôr myslia na haluškový výhľad do tanierov dole v penzióne, a tak ich posielam dopredu.

Pochodom-vchod na Čierťaž ešte hrabem šťavnaté maliny, pučím ich jazykom o podnebie a žmúrim do zapadajúceho slnka. Jemné, plytko padajúce lúče ešte hrejú a z lesného podrastu okolo chodníka už vystupuje osviežujúci chlad. Neskutočná lahoda – asi ako keď si po zimnej túre doma napustíte horúcu vaňu a na jej kraj položíte orosené šampáňo (pivko, vineu, …). Ak neviete, o čom “točím”, treba skúsiť, husia koža vás neminie! Hrob mladučkého ruského lejtenanta s vyplašeným výrazom tváre na medajlónku ma zakrátko privádza na hlbšie myšlienky…

Na rázcestí sa rozlúčim s hrebeňom a zvyšok túry vypúšťam v dosť nudnom a tiahlom klesaní po zelenej. Nepresnosti Topo mapy v mojom Colorade sú na tomto úseku najviditeľnejšie – zelená je zakreslená miestami až 700 metrov vzdušnou čiarou mimo. V konkurenčnom prostredí by bola takáto mapa snáď nepredajným produktom! Okolo pol siedmej ma značka vyprevádza z lesa na lúky, potom kúsok asfaltu, a opäť prvé, či skôr posledné domy Sedlice. Vyberáme bajky a vzápätí ich parkujeme na dvore plnej reštaurácie miestneho penziónu. Je fajn, že aj v tejto poslednej obci Slovenska máme kde zapiť a zajesť turistické zážitky. Páčilo sa, voňalo, chutilo a lahodilo – ďakujeme a veľmi radi sa sem zas vrátime!

Fotogaléria k článku

Najnovšie