Ráno je optimistické, plné žltej a červenej farby, s čistou jesennou oblohou, akurát Slavkáč má okolo seba biely šálik. Stúpame zo Starého Smokovca po ľavej strane pozemnej lanovky modrou značkou najprv rovno, potom mierne doľava a vnárame sa do lesa. Slnko pripeká ako v lete, a my zisťujeme, že sme mali viac skoordinovať zásoby tekutín. Na štyri osoby máme dve termosky čaju a dve fľaše vody, čo sa ukáže tak málo, že príjem tekutín nemilosrdne regulujeme.

Rázcestie s magistrálou, pokračujeme doprava hore na Slavkovskú vyhliadku. Prechádzame nad lyžiarskym svahom, odkiaľ sem vedie dobre vyšliapaný chodník, a onedlho sme na vyhliadke. Pred sebou máme rozdeľujúce sa Studené doliny, ktorým vzadu dominuje Lomnický štít. Dlho sa nezdržiavame a pokračujeme, pred očami vysoké číslo dnešného prevýšenia. Nasledujú monotónne a nudné stúpania serpentínami v kosodrevine, chalani si ich spestrujú štveraním sa po akýchkoľvek čo len trochu vhodných skalách popri chodníku. Občas sa dá vykuknúť smerom do Veľkej Studenej doliny, na druhej strane je permamentný výhľad do Tatranskej kotliny, ktorý však kazí opar.

Celý deň sa obiehame s početnou skupinkou maďarských turistov, inak je celkom prázdno. Prekonáme malý "štverací" úsek so skalnými doskami a dostávame sa k Nosu. Počula som toľko historiek, ako Nos a iné zdanlivé vrcholy "potešili" nedočkavých turistov, že neverím ničomu, čo vyzerá ako vrchol, a tak ma ani Nos neoklame. Predsa len si trúfame identifikovať vrchol, keď sa nám ukáže - správne. Chodníček sa zmierňuje a mierne odbáča doprava, dozadu, ponad veľmi strmý žľab poprášený snehom. Aj na chodníku je už sneh, kráčam po ňom veľmi opatrne, šmyknúť sa dole žľabom by malo pravdepodobne fatálne následky.

Na sedielku pod vrcholovým stúpaním nás spoza okrajov zrázu obhrýza hmla, vrchol Slavkáča už obtočila bielou čiapkou, takže nevieme, koľko budeme stúpať. Kráčame v hmle a snehu, štart v krátkych tričkách pod modrou oblohou je už nekonečne vzdialený. Na vrchole dokonca vyťahujem svoje lyžiarske palčiaky, ktoré som si na rozdiel od paličiek nezabudla. Fotíme sa pri vrcholovom kríži, odmeňujeme pár glgmi čaju a sledujeme hmlu. Je to klasické jasné mlieko, ktoré nad nami naberá svetlomodrú farbu. Vyzerá to, že ho už-už odfúkne, chalani ostria očami smerom do Veľkej Studenej doliny. Zo dva razy sa vynorí majestátny Lomničák, ale tak rýchlo, že ho nik nestihne odfotiť. Trasieme sa od zimy, Paľo to ukončí rozhorčeným vyhlásením: "On nás len tak odžubáva, aby nás tu čo najdlhšie udržal!"

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pohneme sa teda dole. Kúsok pod vrcholom sa nám ukáže výhľad, fotíme ostošesť. Keď prejdeme chodník nad žľabom a dostaneme sa nad kotlinu, pod nohami sa nám rozprestrie rozprávkový obraz - zvlnené biele more, v ktorom sa naháňajú chumáčiky vaty. Nevieme sa "dofotiť." Po dlhšej chvíli sa obzriem späť a čo nevidím - pocukrovaný vrchol sa ostro črtá na modrej oblohe. No čo sa dá robiť, vracať sa nebudeme. Fotíme aspoň výhľady na jednu i druhú stranu. Postupne nás fotiaci ošiaľ opúšťa a venujeme sa zostupu. Ten sa mi postupne začína zdať oveľa úmornejší ako výstup. Svoje určite zohráva aj mierna dehydratácia. Nekonečné serpentíny, nohy sa mi zvŕtaju medzi kameňmi na chodníku. Dva či tri razy padám napriek Radovým paličkám. Za každou zákrutou už vidím Slavkovskú vyhliadku. Stále nič, mám dojem, že chodník niekto "nadstavuje".

Konečne vyhliadka! Po krátkej bojovej porade sa rozhodneme pre zostup po lyžiarskom svahu. Vedie tadiaľto dobre vyšliapaný chodník, a tak si utešujeme svedomie (predsa len ide o nezhodu s návštevným poriadkom) že na chodníku a na mieste lyžiarskeho svahu nemáme ako prírode poškodiť. Zbehneme na Hrebienok a ďalej dole lesom, neskôr po asfaltke. Nohy na nej pekelne bolia, tvrdé topánky tlačia. Okolo nás padá jesenný súmrak. Smokovecký kráľ ostáva ďaleko vzadu, a predsa s nami. Stačí zavrieť viečka...

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek