Český ráj leží necelých 100 kilometrov od Prahy a 350 od Bratislavy. V prvej vyhlásenej chránenej krajinnej oblasti (1955) sa snúbia prírodné krásy s príjemnou atmosférou starých hradov a zámkov a pokojom ospanlivých dediniek s tradičnou ľudovou architektúrou. Aj preto ju spisovatelia stretávajúci sa v 70-tych rokoch v kúpeľoch Sedmihorky nazvali Českým rajom. Celý kraj pôsobí upokojujúco, z každého kroku sála pohoda a možno tak trochu aj nostalgia za letnými prázdninami strávenými na dedine.

Hoci sme boli v rozprávkovom raji, prozaické povinnosti týkajúce sa ubytovania, jedenia a podobných záležitostí nás neobišli. Práve naopak. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sme však našli, čo sme hľadali. Apartmánik v dedinke Lestkov pod Kozákovem s výhľadom na Kozákov a Trosky, a výbornú kuchyňu vo vysokohorsky pôsobiacom penzióne Hamštejn pod rovnomenným vrchom (610 m n.m.). S takouto „základňou“ nám už v ceste za objavovaním krás Českého ráje nestálo vôbec nič.

Deň 1. - Hruboskalsko

Slnečné ráno lákalo von a mapa rozložená na stoje ponúkala nespočetné množstvo zaujímavých miest a miestečiek, len si vybrať. Rozhodnutie padlo na Hruboskalsko, skalné mesto s 90 metrov vysokými vežami siahajúcimi do nadmorskej výšky 380 metrov, a ani pohľad na ranné Trosky nás nezlákal k zmene plánu.

Hrubá skála

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Štvorkolesové približovadlo sme nechali na konci dedinky Hrubá skála, priamo na modrej turistickej značke pri zrúcanine starého pivovaru (o ktoré v tunajšom okolí nie je núdza). V rámci aklimatizácie sme modrú značku akosi nepostrehli, takže sme stavili na istotu a k zámku Hrubá skála vyšliapali po asfaltke (ja som si tento úsek pre veľký úspech, a hlavne kvôli zabudnutému statívu, ešte zopakovala).

Zámok bol postavený na mieste hradu Skála zo 14. storočia, ktorý patril Valdštejnovcom. V 16. storočí ho Smiřickí prestavali na renesančný zámok, neskôr získal barokový ráz a v roku 1859 mu páni z Aehrenthalu dali novogotickú tvár. Od roku 1948 slúžil ako zotavovňa a dnes v ňom možno nájsť hotel.

Prachovna

V okolí zámku sa tmolilo kopec ľudí, cez nich sa prepletali autá a autobusy, kde-tu boli rozložené stánky so suvenírmi. Trošku chaotické na náš vkus. Lepšie je to o kúsok ďalej, na vyhliadke Prachovna (400 m n.m.). Predsa len je treba po kamenných schodoch zdolať niekoľkometrové prevýšenie. Odmenou je výhľad na Hrubou skálu, „netradične“ na Trosky a rôzne ďalšie vrcholky a dedinky. Na tomto mieste kedysi stávalo predsunuté opevnenie hradu, neskôr využívané len ako sklad pušného prachu. Dnes sa už stopy po hrade dajú nájsť len ťažko, zato stôp po turistoch je požehnane.

Po zostupe z ľudoplnej Prachovny sme sa napojili na Zlatou stezku českého ráje. Tá na 98 kilometroch okrem Prachovských skal spája najvýznamnejšie oblasti Českého ráje, konkrétne: Mnichovo Hradiště – Valečov – Drábské světničky – Příhrazy – Kost – Nebákov – Dolní Mlýn – Trosky – Hrubou Skálu – Valdštejn – Turnov – Frýdštejn – Malou Skálu – Besedice – Kozákov – Tábor – Železnice – Jičín.

Adamovo lože

Po chvíli nás ukazovateľ pozýval na Adamovo lože. Nechali sme sa zlákať krátkou odbočkou a cez skalnú chodbu zostúpili po schodíkoch do umelej akoby jaskyne milencov. Kto si myslí, že jaskyňa je pomenovaná podľa biblického Adama, je na omyle. V 18 storočí nechal toto miesto vytvoriť František Adam z Valdštejna, rytier maltézskeho rádu, ktorý bojoval v protitureckých vojnách, keď istý čas pobýval u svojho brata Jozefa na zámku Hrubá skála. Odvtedy sa však podstatne zmenilo. Od názvu, ktorý pôvodne znel Venušina sluj, až po sochy. Na jeden strane bol vytesaný oltár lásky a vedľa neho milenecká dvojica, oproti zas široká pohovka s dvoma levmi. Pod ich dnešný stav sa nepodpísalo len počasie, ale aj hojné používanie a vrchnosť, ktorej výjavy prišli príliš nemravné. Dnes sú už niektoré reliéfy a sochy len ťažko rozoznateľné a aj pohovka má dosť neželaný sklon.

Od Adamovho lože pokračuje červená zlatá stezka českého ráje širokou lesnou cestou pomedzi davy turistov a cyklistov okolo Arboréta Bukovina, ktoré vzniklo v rokoch 1860-62 a na rozlohe 2,7 ha tu možno obdivovať až 35 druhov stromov, najčastejšie zo Severnej Ameriky. Arborétum sme však prenechali iným, nenechali sme sa zlákať ani občerstvením v chate a pokračovali červenou na jedny z najznámejších vyhliadok Hruboskalska – Na Kapelu a U Lvíčka.

Z oboch sa otvára krásny výhľad na oblé vrcholky skalných veží, ktoré vznikli deštrukciou okrajovej časti pieskovcovej hruboskalskej vrchoviny. Snáď všetky skaly tu majú svoje meno a je celkom zaujímavé hľadať ich podobnosť s týmto menom. Takmer vždy odtiaľto možno zahliadnuť horolezcov rozlezených ako mravce po jednotlivých skalách. Kvôli ochrane prírody tu však platia pre horolezcov prísne pravidlá, medzi ktoré patrí lezenie len za sucha, zákaz používania pomôcok poškodzujúcich skaly a tiež zákaz lezenia s magnéziom.

Kopicův statek

Od Lvíčka nie je ďaleko ku križovatke s modrou turistickou značkou, ktorá po kilometri pozvoľného klesania príde na Kopicův statek. Nalistovali sme správne heslo v sprievodcovi z roku 1982 a nechali sa zlákať na túto krátku zachádzku. Je všeobecne známe, že nie je kilometer ako kilometer, a tu to platí dvojnásobne. Keď nie je čo preliezať alebo sa aspoň čím kochať, prídu na rad čučoriedkové polia. Vtedy kilometer trvá veľmi dlho a ústa a ruky sú po poriadnej „očesávačke“ pekne modré ešte oveľa dlhšie.

Napokon sme sa ale prepracovali až ku Kopicovu statku. Malá tabuľka nás poslala doľava k plastikám, o ktorých sme sa čo-to dočítali v sprievodcovi, no i tak sme nevedeli, čo vlastne čakať. O to krajšie nás prekvapili reliéfy, ktoré sme objavili v skalách. Pán Kopic, veľký vlastenec, ktorý tu žil počas okupácie Česka Nemeckom, ťažko niesol tento „úder pod pás“ a svoje sklamanie liečil umením. V roku 1940 vytesal do skaly prvý reliéf, svätého Václava na koni, a tomuto koníčku ostal verný ďalších 38 rokov. Skaly za jeho statkom ožívali postavami z českej mytológie, významnými osobnosťami českej histórie, ale aj zvieratami, ktoré si ešte predtým išiel pozrieť do ZOO, alebo rôznymi filozofickými nápismi. Za svojho života zvykol pán Kopic prevádzať svojich návštevníkov pomedzi reliéfy, ale aj popri 35 metrov hlbokej studni, ktorú aj so svojou manželkou vykopal do skaly. Dnes už návštevníkov neprevedie týmto jedinečným svetom nikto. Sami sa vnoria do jeho útrob a hľadajú a objavujú dielka skryté v skalách. Aj toto má však svoje čaro.

Kavčiny

Cestou späť sme ešte opravili čučoriedkové maskovanie, ktoré medzičasom vybledlo, a naše ďalšie kroky smerovali k zrúcaninke Kavčiny, ktorá leží kúsok od turistickej značky. Bol to drevený hrádok zo 14. storočia postavený na skupine plochých skál na obranu Valdštejna, ktorý bol zničený už v roku 1440. Cestu sa nám nájsť podarilo a hrádok asi tiež - dnes ho pripomína len zopár neprirodzene rovných skál. Aspoň že boli čučoriedky.

Valdštejn

Po Kavčinách to chcelo nejaký poriadny hrad. Valdštejn, rodový hrad pánov z Valdštejna, pôvodne gotický, postavený koncom 13. storočia na troch pieskovcových skalách. Po požiari v 16. storočí spustol a istý čas bol hradným pánom len akýsi pustovník. V 18. storočí sa Valdštejnovci znova začínajú o hrad zaujímať a vytvárajú z neho akési pútnické miesto. V ich snahe pokračujú v 19. storočí Lexovci z Aehrenthalu, ktorí romanticky upravili zrúcaniny hradu a sprístupnili ich turistickej verejnosti, vybudovali sieť turistických chodníkov, vyhliadky, ale aj kúpele Sedmihorky. Dnes hrad navštívi ročne až okolo 70 000 turistov.

Ani tu sme zo seba nespravili štatistické čísla a radšej opustili dav hraduchtivých a bufetuchtivých turistov a vrátili sa na križovatku U Kavčin, odkiaľ sa dá zostúpiť pod skaly a obdivovať ich mohutnosť zdola. Táto časť cesty už nie je takou turistickou „diaľnicou“. Chodník sa podstatne zúžil, zostrmel, pribudli schodíky, korene, skalky, popadané stromy a ubudli ľudia. Občas sme síce stretli aj cyklistov, no musím uznať, že zákaz bicyklovania je na tomto chodníku úplne opodstatnený. Taktiež sme neraz videli horolezcov s nabalenými batohmi a lanami, ako mieria k niektorej zo skál užiť si krásny deň.

Lázně Sedmihorky

Takto sme sa popri kúpeľných prameňoch dostali až ku križovatke našej modrej so žltou, ktorá viedla späť na Hrubou skálu. Modrá však po kilometri sľubovala Lázně Sedmihorky. Neodolali sme. Tento kilometer bol podstatne kratší, než ten na Kopicův statek. Žiadne čučoriedky, len občas nejaká jahoda. Po chvíli sme sa našli za akousi budovou a do uší sa nám začínala dobýjať nejaká neidentifikovateľná hudba. Čakali sme teda „kúpeľnú kapelu“ hrajúcu „kúpeľné hitovky“. Namiesto toho sme postupne rozoznali prostredníctvom karaoke rôzne spotvorené hity liet minulých a predminulých. I napriek nie práve najšťastnejšej zvukovej kulise majú tieto malinké kúpele príjemnú atmosféru ospalého, no čarovného miestečka, ktoré si návštevníka získa svojou útulnosťou. Zopár budov, mala kolonádka, hudobný altánok, námestíčko, turistický smerovník. Krátka zastávka, ktorá na človeka dýchne minulosťou.

Symbolický cintorín horolezcov

Kilometer zo Sedmihoriek bol snáď ešte kratší, než ten opačným smerom. Už nás čakali len dva kilometre po žltej na Hrubou skálu a odtiaľ 500 metrov k autu. Žltá pohodlne stúpa voňavým ihličnatým lesom, až dôjde k symbolickému cintorínu horolezcov. Ten vznikol po tragédii horolezeckej výpravy v Peru v roku 1970 na veľmi symbolickom mieste – pod stenou Nekonečnej skaly. Na stene je pripevnená plastika puknutého slnka a pod ňou mená ľudí, pre ktorých boli hory ich životom. Bohužiaľ, každoročne sem pribúdajú nové tabuľky s novými menami.

Po krátkom zastavení sa nás žltá priviedla na Mariánskou vyhlídku, jednu z najkrajších v Českém ráji. Z nej sa odkrýva azda najkrajší pohľad na Hrubou skálu a nemenej krásne výhľady na Trosky a okolité skalné veže a vrchy.
Odtiaľto je to k Adamovmu loži „čo by kameňom dohodil“. Potom už len po modrej, ktorú sme konečne našli, až k poslušne čakajúcemu autíčku.

Večer ešte autovýlet „po stopách našich predkov“ – Vyskeř a Lažany - a potom už len prstom na mape vymyslieť výlet na ďalší deň.

Ďalšie linky a zdroje

Symbolický cintorín horolezcov
www.hruboskalsko.cz/cintorin/cintorin_view.asp?uin={8CD1F6CE-D415-45B0-B080-64CF30F73C61}
www.cesky-raj.info
Mapa

Turistický průvodce ČSSR – Český ráj a Podkrkonoší. Praha: Olympia, 1982

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek