HIKING.SK - Téma - K článku: ODSTRANIT

Diskusná téma K článku: ODSTRANIT Zima sa posledné dni ukázala vo svojej plnej kráse a s príjemným pocitom pohody a kľudu, ktoré so sebou priniesli zimné prázdniny, sme sa zase rozhodli navštíviť naše hory. Nevenovali sme veľa času plánovaniu trasy, pretože už dlhú dobu sme chceli uskutočniť výstup na najvyšší vrch pohoria Branisko – Smrekovicu (1200 m.n.m). Bolo by to príjemné zakončenie roku 2009, kedže sa už chýlil ku koncu. Východiskovým bodom pre začiatok túry bol Šindliar, kde máme na výber z dvoch značených trás, ktorými sa dostaneme až na vrchol Smrekovice. Rozhodujeme sa napojiť na žltú značku, pretože ak by sme sa napojili na modrú, znamenalo by to istý úsek cesty šliapať po asfalte, ale tým sa radšej unavení vrátime späť. Autom sa dostávame priamo k turistickému smerovníku na konci obce. Berieme jedlo, čaj, mapu. Zamykám a bez zbytočných okolkov už šliapeme okolo posledných domov a vo mne sa vynárajú obavy z rozzúrených vlčiakov za plotom. V noci napadol čerstvý sneh a zjavne sme prví, ktorí touto trasou dneska idú. Milujem ten pocit osamelosti, ktorý si dokážem naplno užiť len v lese - sneh je presvedčivým dôkazom, že okrem mňa a Tomáša tu nebol nikto. Zasnežená cesta sa strmo zdvíha a o chvíľu zhadzujem čiapku a rozopínam bundu, nečakal som hneď na začiatok takúto únavu. Možno som podcenil dôležitosť raňajok, a tak sa to snažím napraviť aspoň horalkou. Pod vrstvou čerstvého snehu sa na ceste pravidelne objavuje ľad a my, ako zhnité hrušky, padáme na zadky. Aj napriek zvýšenej opatrnosti, vždy po pár metroch, nasleduje zdvíhanie sa zo zeme. Strácame trpezlivosť - vlezieme do lesa a paralelne s cestou, kráčame radšej cez hustý porast smrekovcov opadavých. Je to únavné ale v nohách je aspoň väčšia istota. Hmla hustne a postupne vidíme len pár desiatok metrov pred seba. Trošku to sklamalo, dúfali sme v krásne rozhľady, ale s nádejou sa obaja navzájom presviedčame, že sme ešte nízko, že hore môže byť počasie úplne iné. Dodáva to sily a s týmto želaním uberáme z cesty zasypanej snehom, ktorá je ešte pred nami, stále viac a viac. Stále stúpa. Po zdolaní pár desiatok metrov už dychčím ako stará lokomotíva, oddychujem s foťákom v ruke. Sfotím a kráčam ďalej. Dostávame sa na vrch s názvom „Homôlka“(970m.n.m), kde by mal byť podľa mapy rozhľad, avšak, vidíme akurát tak okolité stromy a hustú hmlu. Bez zbytočných slov kráčame ďalej, obával som sa, aby to takto nevyzeralo aj na vrchole Smrekovice. Od tohto bodu cesta prestáva tak prudko stúpať, alebo možno si len nohy zvykli na námahu. Trasa vedie už bukovým lesom a na naše potešenie, vidíme ako sa hustou hmlou prediera Slnko. Čím vyššie sme stúpali, tým bolo hmly menej a netrpezlivo sme očakávali nejaké rozhľady s inverznými oblakmi v údoliach. Prvé takéto krásne pohľady sa naskytli pred sedlom Smrekovica, kde nás poriadne prefúkol aj ľadový vietor. Ale bolo krásne sledovať ako vietor unáša malé kôpky hustej bielej hmly ponad vrcholky stromov. Les postupne stráca na kráse - prichádza rúbanisko a značne zdevastované okolie Smrekovice. Ale aj niečo zle býva k niečomu dobré a len vďaka drancovaniu lesov si vychutnávame príjemné rozhľady do údolí. Napravo od našej trasy už vidíme malú búdu v sedle pod Kravcovou, lákalo nás to skrátiť si cestu priamo cez rúbanisko, ale nakoniec sme od toho upustili a cesta nás doviedla do hustého lesa, priamo až k smerovníku „sedlo Smrekovica“ a odtiaľ po modrej to bolo už len pár minút do sedla pod Kravcovou. Ale to sme ešte netušili, ako môže byť táto cesta nepríjemná. Opäť ten ľad. Vyhol som sa jednému a stúpil na druhý, spadol som a kolenom vrazil do kameňa. Chvíľu to trvalo, kým som prestal spomínať všetkých svätých... Trošku krívkajúc, ale s odhodlaním, sme sa tesne pred Kravcovou napojili na žltú značku vedúcu k studničke a na Smrekovicu. Z našej modrej trasy odbočuje na Smrekovicu žltá, vcelku nová značkovaná trasa. Už po pár minútach sa ocitáme pri upravenej studničke s ľadovou vodou, ale aj tak z nej ochutnávame. Sneh zakryl aj blato v okolí studničky, odniesli si to turistické topánky - aké boli veľké, také boli od mazľavého blata. Tu začína najťažší úsek celej cesty. Stúpanie priamo k vrcholu Smrekovice po snehu pomedzi popadané stromy s ustavičným hľadaním značiek, kedže sme nemali ani poňatia kadiaľ vedie cesta, lebo všetko bolo zasypané snehom. Už sa ani nerozprávame, len dychčíme a preliezame jeden spadnutý strom za druhým a po každom páde je to len spŕška nepríjemných slov. Zjavujú sa prvé balvany a veľké kamene, cesta už vedie úpätím Smrekovice až k jej vrcholu. V miestach výrubu si vychutnávame čarokrásne rozhľady na Spiš. Na chodníku sa zjavujú veľké stopy psa bez ľudských a ja beriem do ruky radšej palicu – mal som obavy. Konečne. Vrchol Smrekovice a neskutočný výhľad na Spiš, Dreveník, Spišský hrad, Rajtopíky a aj vysielač Makovica je zrazu tak maličký... Tomáš vyberá z tašky termosku s teplým čajom, ja otváram konzervu a dávame si párminútovú prestávku v prístrešku. No, už po niekoľkých sekundách sme prefúknutí do poslednej kosti. Zapíšeme sa do vrcholovej knihy, zbalím jedlo , zopár fotiek a už sme na ceste späť. Vraciame sa pod Kravcovu, kde sa rozhodujeme vrátiť inou cestou akou sme prišli. A tak sa napájame na modrú a prudkým klesaním, by sme sa mali dostať do doliny Kopytovského potoka. Ešte si neodpustím vyliezť na posed v sedle Kravcova a rozhliadnuť okolie, ale čas je pokročilý - dobre vieme, že v zime sa stmieva dosť rýchlo. Tempo máme miestami až také, akoby sme pred niekým utekali, čo sa nám zase vypomstilo, keď sa pod snehom zjavil ľad. Miestami sme sadli na zadok a dole strmým svahom sa proste spustili na ľade. Po zopár ďalších modrinách sme sa konečne ocitli na asfaltovej ceste, ktorá vedie k chatkám v Kopytovskej doline a už s kľudom sme kráčali k odparkovanému autu. Obdivujeme ešte ľadovú plochu, ktorú tu majú miestní obyvatelia. Nechápeme ako je možné, že taká malá dedinka ma takúto plochu zjavne zadarmo. U nás, v Prešove, sa chodíme korčuľovať na zamrznutú Torysu ak to chceme zadarmo... Zimné túry v prírode majú zakaždým svoje čaro, aj keď občas to vyžaduje trocha viac námahy a opatrnosti, avšak, byť prvý, kto spraví na obrovskej lúke zasypanej snehom prvé stopy, je úžasný pocit. Pozorovať vietor ako sa hrá s roztrhanou hmlou, popíjať teplý čaj uprostred lesa... V meste zima prináša stereotyp a priatelia sa menia na domasedov, alebo vysedávajú pri pive v baroch. Málokto, z tých, čo okúsia príchuť ľadového vetra na tvári a únavu v nohách zapečatenú úžasným rozhľadom, by si to nechcel zopakovať. Táto túra nie je trasou, ktorá by vás vyčerpala až do dna, ale v zime to je troška náročnejšie, ako v lete. Trasu zvládne bez problémov aj celá rodina, ako sme vyčítali vo vrcholovej knihe. Avšak, odporúčam si na túto trasu vyhradiť viac času, hlavne v lete, pretože na vrchole je príjemné posedenie. Ohnisko a čerstvo upečená klobáska bude odmenou pre každého, kto sa odhodlá zdolať Smrekovicu. Po výstupe na najvyšší vrchol pohoria Branisko, budete určite obohatení krásnymi pocitmi a spomienkami. 30/11/-1 K článku: ODSTRANIT zobraz: naopak, len posledný týždeň

Zadaným kritériam nevyhovuje ani jeden príspevok v tejto téme.

Pridaj príspevok