HIKING.SK - Téma - K článku: NP Retezat

Diskusná téma K článku: NP Retezat - prechod hrebeňa Minulé leto sme sa vydali spoznávať balkánske pohoria. Z množstva pohorí, ktoré ponúka južný oblúk Karpát, sme si vybrali hrebene rumunského Národného parku Retezat. Následne sme sa komplikovanou železničnou sieťou prepravili cez Srbsko až do mladého štátu, Čiernej Hory. Tu sme sa vydali do menšieho, ale o to rázovitejšieho pohoria Durmitoru. 06/12/11 K článku: NP Retezat - prechod hrebeňa zobraz: naopak, len posledný týždeň

Ja som išiel Retezat, tak ako p.Sliacky, z dedinky Pui, čiže od východu v roku 2008. Cez Malý Retezat sme prešli ešte aj do pohoria Vilcan, ktoré sme však zvládli už iba do polovice. Z 8 dní pochodu nám 5 lialo a už nás prestávalo baviť neustále sušenie. Ale ináč super zážitky, aj keď Retezat už ani zďaleka nie je taká divočina. Predsa len, je to najnavštevovanejšie pohorie v Rumunsku.

08/12/11 18:43

Sifón88

Rumunska sa už báť netreba , toto leto som bol v Maramureši a na Rodne a bolo to bez problémov .Túto krajinu môžem len vrelo odporúčať ...

06/12/11 21:16

miro7101

Serus,fajn trek,
ja osobne som mal stale strach z Rumunska(bezpecnost a tak),ale po tomto clanku by som si dal povedat.

06/12/11 21:06

skukam

Ďakujem za milú spomienku na Retezat. Za Ceaucesca boli rumunské hory pre nás skutočnou divočinou. Vtedy som ich prešiel takmer komplet od Calimanu po Banát a mám na ne fantastické spomienky. Samozrejme, že mám aj kopu krásnych diapozitívov, konkrétne aj z Retezatu, ale čo s nimi? V Retezate som bol začiatkom júla 1989. Vychádzali sme z dediny Pui, kde nás hneď v motoreste (tuším sa volal Magura) ponúkli domáci cujkou. Hrôza. Dali nám aj fľaštičku do hôr, ale radšej sme ju darovali jednému chlapovi, ktorého sme stretli cestou, ako sa vracal z poľa s kosou na pleci. Hneď prvý večer nás zavolali na pohostenie v poslednej dedine pod horami. Hostil nás chlap, asi nejaký tamojší eštebák, lebo sa tváril, že mu všetko patrí, dokonca vraj aj chaty v Retezate, ale bolo vidieť, že sa ho domáci boja. Na druhý deň sme si „užili“ jazdu na korbe nákladiaku, ale prežili sme to. Spali sme v zablchavených chatkách Pietrele, potom sme táborili pri jazere Bucura. Okrem našich dvoch stanov tam boli len tri stany turistov z NDR, ktorí nás šokovali, keď sa ráno išli kúpať do jazera. Ale neskôr sme zistili, že popoludní je v okrajových častiach celkom príjemná voda, takže sme nesmrdeli. Od jazera sme vyšli na Peleagu, aj na celodenný výlet k jazeru Zanoaga, naľahko, stany a niektoré veci sme si nechali bez stráženia pri jazere Bucura. Nič nám nezmizlo. Spomínam si ako po jednej búrke prišiel k nášmu stanu chlapík na koni, že vraj ide na nákup, či nechceme niečo priviezť. Nemali sme odvahu. Na druhý deň sme ho stretli v sedle Curmatura Bucurei, niekde mám jeho fotku, je neuveriteľné, že sa na koni vyviezol až do sedla. Krásne spomienky mám na pohľad na rôznofarebné jazerá, tuším z Custury bol pohľad na jedno s neskutočne tmavomodrou farbou. Samozrejme, že zážitkom bol aj Malý Retezat, najmä tamojšia flóra. Takú krásu som dlho predtým ani potom nezažil a padli jej za obeť dva filmy. Poslednú retezatskú noc sme spali nad chatou Buta, kde sme si nakládli oheň, hoci sme boli v národnom parku. Prišiel k nám jeden ochranár, ktorý sprevádzal dvoch Nemcov. Čakali sme prieser, no oni si prisadli k nám, popili, pospievali, ba i ohníček s nami preskakovali. Dolu v doline boli vtedy neskutočne zaprášené banícke dediny a mestečká, neviem, či sa v tom niečo zmenilo. Pri hlavnej ceste je motel Gambrinus, ktorý sme nemohli obísť. V ňom sme urobili poriadnu reklamu pri predchádzajúcej návšteve rumunských hôr v apríli 1989. To sme sa vracali zo zadaždeného Paringu. Prišli sme a chceli sme si dať pivo. Vraj len k jedlu. Tak sme si dali dvakrát po deci koňaku a bolo aj pivo. Hrala tam kapela, ktorá sa pripravovala na nejakú večernú oslavu, takže v rámci skúšky hrala hlavne pre nás. Vtedy nebol problém zaplatiť im po koňaku, veď za kartón cigariet, nejakú kávu, polievky, či pudingy sa dali v socialistických rumunských horách prežiť aj dva týždne. Napokon ešte spomienka na Petrosani. Tam sme začínali našu výpravu do pohoria Paring. Medzi príchodom vlaku a naším odchodom na chatu Rusu sme si dopriali doping v jednej kaviarni. Keď sme z nej vyšli, nenapadlo ma nič múdrejšieho, ako hneď na rohu kúpiť od jednej babky kvety a vraziť ich do rúk prvým kočkám, ktoré išli okolo. Spýtali sme sa ich na chatu Rusu, akože nevieme, ako sa tam ide, išli kúsok s nami, ale keďže sa už začalo stmievať, rovno som sa ich opýtal, či by sme nemohli prespať s kamarátom u nich. Poradili sa a už sme sa viezli autobusom kamsi na kraj mesta. Bol to celkom príjemný večer, podobne ako ďalšie na chate Rusu a v akomsi veľkom hoteli pri hornom konci lanovky, kde nám ponúkli nocľah, no ráno nebolo komu zaplatiť, v obrovskom labyrinte nebolo ani duše.

06/12/11 15:19

jozef sliacky

...a ešte k tej rýchlosti vlakov . Tisovec -Brezno =33 km =1 hodina.

06/12/11 14:54

boro

Pekný vander. Radosť čítať.

06/12/11 14:51

boro

Pridaj príspevok