Prvá turistická online mapa hory.mmsoft.sk

Vysokohorská turistika

Vysokohorská turistika patrila medzi obľúbené druhy turistiky už od vzniku nášho klubu. Však osemdesiate roky minulého storočia neboli ani raz bez známej „hrebeňovky Západných Tatier“. Veru, v tom čase sme prešli v Západných Tatrách takmer všetky hlavné hrebene aj s bočnými rázsochami, takmer všetky doliny a vždy na 3 až 5 dní. Nedá sa zabudnúť na päťdňový prechod všetkými vysokotatranskými sedlami od Zeleného plesa na Baranie sedlo, cez Priečne sedlo, Prielom, Železnú bránku, Kopské sedlo, Sedlo Závory, Tomanovské sedlo na Podbanské. Dali by sa tu spomenúť ešte mnohé iné vysokohorské akcie v našich slovenských horách, hlavne však akcie v zahraničí, ktoré samozrejme začali pribúdať až po nežnej revolúcii.

Od roku 2000 získal náš KST štyroch inštruktorov VHT, ktorí ešte viac spopularizovali činnosť a aktivitu VHT. V prvom rade naši inštruktori vyškolili na kurzoch Základov VHT viac ako stovku záujemcov z celého regiónu Banská Bystrica – Brezno. Všetci absolventi týchto kurzov získali základné vedomosti z pohybu a pobytu vo vysokohorskom teréne, naučili sa používať základný horolezecký materiál a získali vedomosti o nebezpečenstve na horách a spôsob, ako toto nebezpečenstvo znížiť na minimum.

Všetci štyria naši inštruktori VHT Ľubomír Homolka senior, Milan Hlavatý, Miloš Políček a Ľubomír Homolka junior využívajú Zákon o pohybe v Tanape, keď inštruktor VHT môže viesť mimo značené turistické chodníky v Tanape 5 absolventov kurzu Základov VHT. No a pri týchto aktivitách všetci účastníci výstupov na vysokotatranské vrcholy po neznačených cestách získali bohaté skúsenosti a vedomosti, ktoré sa stali základom tohto Okienka VHT.

Čo je to vlastne vysokohorská turistika? Na túto otázku by sa našlo veľa odpovedí. Môj osobný názor je tento: Vysokohorská turistika je pohyb v takom teréne, ktorý vyžaduje od turistu zvýšenú kondíciu, istý krok bez strachu z výšky, byť znalý z pohybu v takom teréne, predvídať nebezpečenstvo na horách, mať primeraný vystroj a vedieť ho používať. Vysokohorský turista vystupuje na vrcholy tou najľahšou cestou, presúva sa skalnými hrebeňmi a firnovými, alebo ľadovcovými poľami pomocou výstroja, ktorý znižuje možnosť jeho úrazu na minimum.

Vysokohorská turistika v našom klube má veľké zázemie. Však z 89-členného kolektívu je držiteľom preukazu Kurzu základov VhT takmer 47 našich členov. Tento rok pribudli do našich radov aj traja noví inštruktori VhT a to Marek Pehanič, Michal Szalma a Tomáš Trstenský. Počas zrazov VhT vo Vysokých Tatrách býva náš klub najpočetnejší z celého Slovenska.

Pobyt našich členov na území TANAP-u je počas celej letnej sezóny od 16. júna do konca októbra. Plne sa využíva vyhláška o návštevnom poriadku TANAP-u, kde sa mimo značené turistické chodníky môžu pohybovať držitelia kurzu základov VhT s inštruktorom. Tento rok bol pre našich milovníkov tatranských štítov veľmi priaznivý. Postupne vystúpili na Jahňací štít, Veľký Mengusovský štít, Zlobivú, Končistú, Ľadové štíty, Prostredný hrot, Lomnický štít Jordánovou cestou, Gerlachovský štít klasickou aj Martinovou cestou.

Milan Hlavatý

Časť Všeobecnej vyhlášky Krajského úradu v Prešove č. 1/1999 z 29. 6. 1999 o návštevnom poriadku Tatranského národného parku, kde sa hovorí o pohybe mimo značené turistické chodníky na území TANAP-u.

 

§4

5. Návštevníci národného parku môžu vykonávať pešiu turistiku len po turistických, náučných a kúpeľných chodníkoch s výnimkou tých, na ktorých bol pohyb obmedzený alebo zakázaný rozhodnutím orgánom ochrany prírody a krajiny. Sezónne uzávery turistických a náučných chodníkov v národnom parku sú uvedené v prílohe č. 3. V chránených územiach s piatym stupňom ochrany (národné prírodné rezervácie a národné prírodné pamiatky) je pohyb po turistických a náučných chodníkoch dovolený v dennej dobe od hodiny po východe slnka do hodiny pred západom slnka. Mimo turistických a náučných chodníkov sa môžu návštevníci národného parku pohybovať v čase od 16. 6. do 31. 10. v sprievode osôb, ktoré majú odbornú spôsobilosť (horskí vodcovia a inštruktori VhT) na výkon špecializovaných činností v oblasti horolezectva a vysokohorskej turistiky podľa osobitného predpisu (2) za podmienok uvedených v prílohe 4.

Príloha č. 4 Podmienky pohybu návštevníkov národného parku mimo turistických a náučných chodníkov.

 

Návštevníci NP sa môžu v sprievode oprávnenej osoby pohybovať mimo turistických a náučných chodníkov na celom území NP okrem týchto lokalít:

- masív Javorinskej Širokej až po severozápadný Žabí Javorinský vrch, Rovienky, Svišťová dolina a záver Bielovodskej doliny. Južnú hranicu tejto oblasti tvorí spojnica Veľký Žabí štít – Ťažké (České) pleso – Hviezdoslavov vodopád – Litvorové pleso – Prielom. Prístup do Ťažkej (Českej) doliny okolo Ťažkého (Českého) potoka je bez obmedzení.;

- Kolová dolina so všetkými priľahlými kotlami a stenami, severovýchodná časť Čiernej Javorovej doliny, ohraničená z juhu Čierny Javorovým potokom a hrebeňom Snehových veží.;

- Belianske Tatry;

- Huncovská kotlinka vrátane juhovýchodnej časti Veľkej Svišťovky;

- Slavkovská dolinka vrátane skalnatých stien až po Granátovú lávku;

- Štôlska dolina, ohraničená zo severu hrebeňom Ostrva – Končistá a z juhu turistickým chodníkom (Tatranská magistrála);

- Oblasť Kriváňa so všetkými priľahlými hrebeňmi a dolinami (Necferka, Kolitny, Škaredý žľab, Za handel, Suchá voda), zo severovýchodu tvorí hranicu hrebeň Hrubé a východnú hranicu tvorí hrebeň Furkotských veží a Kozí chrbát.

Za jeden deň môže vystúpiť na jeden vrchol, na ktorý nevedie turistický alebo náučný chodník, najviac 30 osôb vrátane oprávnených osôb. Jedna oprávnená osoba môže viesť najviac 5 návštevníkov NP.

Oprávnená osoba je povinná plánovanú túru s návštevníkmi NP nahlásiť vhodným spôsobom Správe NP (telefonicky, vysielačkou, osobne) najneskôr v deň začatia plánovanej túry Správe NP s uvedením mena a priezviska, počtu sprevádzaných osôb a vrcholu, na ktorý vedie túra, príp. alternatívy. Oprávnená osoba sa presvedčí, či je plánovaná túra v rámci denného limitu 30 osôb pre vrchol.

Oprávnená osoba (inštruktor vrátane vedených osôb) pri pohybe mimo turistických a náučných chodníkov je povinná mať pri sebe preukaz o odbornej spôsobilosti, alebo iný preukaz potvrdzujúci oprávnenosť na pohyb vo vysokohorskom prostredí a na požiadanie sa ním v teréne preukázať pracovníkom orgánov ochrany prírody a krajiny (stráž prírody a lesná stráž) a pracovníkom Správy NP (rangeri Správy TANAP-u a lesníci ŠL TANAP-u). (Ostatným neoprávneným osobám /horská služba, horskí vodcovia apod./ sa nepreukazujeme a preukaz nepúšťame z rúk.)

Interný predpis výkonného výboru sekcie VHT pri KST

 

Oprávnená osoba v tomto prípade je inštruktor vysokohorskej turistiky. Táto oprávnená osoba môže viesť osoby mimo značené turistické a náučné chodníky na území NP, tak ako je to uvedené vo Vyhláške Krajského úradu v Prešove, ktoré sú držiteľmi preukazu kurz základov vysokohorskej turistiky. Tieto osoby musia mať uvedený preukaz pri sebe a na požiadanie orgánov ich predložiť.

Inštruktor VHT nesmie prevádzať túto činnosť pre zárobok.

Ortostatický šok

Čo by mali vedieť aj vysokohorskí turisti:

Môže sa stať aj pri výkone VHT, nie len pri klasickom horolezectve, že nám nešťastne vypadne spolulezec. Zachytíme jeho pád, no nešťastník zostane visieť v kolmej stene. Ak má len prsný úväz už po dvoch minútach dochádza k poruche citlivosti rúk, až k úplnému znehybneniu končatín – obrne. Po 20 minútach visenia na lane len za prsný úväz, začne sa rozvíjať tzv. ortostatický šok. Ak postihnutého nevyslobodíme z úväzu, po 30 minútach môže zomrieť.

Ak vypadnutý spolulezec je uviazaný na lano spoločne prsným a sedacím úväzom, jeho šanca na prežitie je väčšia. No aj tak po dvoch až troch hodinách visenia, môže sa rozvinúť ortostatický šok, ktorý môže spôsobiť u postihnutého vážne zdravotné problémy, ba aj smrť. Akékoľvek iné zranenie postihnutého lezca (krvácanie, bezvedomie, zlomeniny ap.) skracuje čas pre rozvinutie ortostatického šoku.

Čo to je – ortostatický šok? Je to ťažký, život ohrozujúci stav, pri ktorom dochádza k poruche krvného obehu a tým k nedokrveniu svalstva a orgánov. Nedokrvenie je spôsobené priškrtením ciev a nervov ťahom lana, alebo popruhov sedačky. Obmedzenie prívodu krvi do dôležitých orgánov spôsobuje, že orgány trpia nedostatkom kyslíka a výživy a neodplavujú sa zasa splodiny. Dochádza k ťažkej poruche prakticky všetkých najdôležitejších orgánov - pľúca, obličky, pečeň, srdce, mozog.

Ako sa prejavuje ortostatický šok pri postihnutom na lane? Priškrtené cievy nedovoľujú dostatočne zásobovať krvou hornú časť tela. Naopak, cievy na bruchu a nohách sa rapídne rozšíria, kde sa sústredí až 60% krvi, ktorá sa ale nevracia do srdca. Začínajú prvé príznaky šoku. Ak je postihnutý v sedačke, má veľkú šancu dostať sa z toho. No môžeme ho zabiť, ak nedostane v čas a správne prvú pomoc.

Postihnutého čím skôr dostať z lana dole. No pozor! Proti šoková poloha postihnutého pri ortostatickom šoku je šikmá poloha, hlavou hore. Ak by sme ho dali do vodorovnej polohy, môžeme ho zabiť, nakoľko nahromadená krv v dolnej časti tela sa prudko nahrnie do srdca, ktoré ten tlak nevydrží. To znamená, že aj všetky oživovacie úkony robíme v šikmej polohe. Postihnutému masírujeme nohy a brucho, ak je pri vedomí musí hýbať prstami, nohami, no v žiadnom prípade nesmie chodiť. Po 10 minútach si môže drepnúť, potom aj sadnúť, nikdy ľahnúť. Transport do nemocnice a pripojiť na umelú obličku.

Ak si túto časť zapamätáme, možno niekedy, niekomu zachránime život. Aj to bude úspech, ak tieto vedomosti budeme len šíriť medzi ostatných našich priateľov, ktorí sa pohybujú v terénoch VHT. Možno, že pôjdeme turistickým chodníkom vo Vysokých Tatrách a staneme sa svedkom nehody horolezcov. Mám na mysli práve tragédiu v stene Širokej, kde zahynula naša rodáčka z Banskej Bystrice. Štyri hodiny visela na lane v stene Širokej veže a popod stenu chodilo množstvo turistov z Priečneho sedla na Zbojnícku chatu. Žiaľ, nik z nich nevedel čo je to ortostatický šok.

Zmiznuté reťaze z Gerlachu

Zostupovali sme z Gerlachu smerom na Velickú próbu cez Dromedárov chrbát a veru bolo tam niekoľko úsekov tak vysnežených, že bez čakana to znamenalo veľké nebezpečenstvo. Prechádzajúc nespočetnými rebrami Dromedárovho chrbta sme museli len konštatovať, že všetky ťažké úseky sú bez reťazí. Zostali po nich len holé zabetónované oká. Tieto bývalé zaistené miesta uľahčovali záujemcom o Gerlach bezpečnejší výstup, alebo zostup, no boli tak maskované v spletitom teréne, že len najskúsenejší vedeli kde sú. Sú to hlavne horskí vodcovia, horská služba a iní skúsení horolezci. Teraz reťaze zmizli. Tie, úplne nové reťaze, ktoré dal namontovať bývalý prezident Schuster. Mohol ich zobrať len niekto z trojice, ktorú som práve vymenoval. Nikto iní, lebo by ich nenašiel. Možno sa dočkáme vysvetlenia a budem môcť potom dopísať do tejto kroniky mená vinníkov. To slovko „vinníkov“ je najkrajšie, aké mi prišlo na myseľ. Tam v tej hmle na Dromedárovom chrbte, až na mňa zízalo opustené kovové oko, sme tých reťaziarov pomenovali inakšie. A to sme ešte nevedeli čo nás čaká vo Velickej próbe.

Velická próba je asi 30 m vysoký - takmer kolmý prah, ktorý bol zaistený reťazami a kramlami asi v dĺžke 70 m. Aj tu zostali len holé kovové oká. Predchádzajúce úseky bez reťazí sme hravo prekonávali, nakoľko pôvodné reťaze boli hlavne pre pocit istoty a bezpečia. No prah Velickej próby je bez reťazí dosť nebezpečné miesto a jeho zdolanie si vyžaduje ovládať základy horolezectva. Hlavne pri zostupe. Na to je potrebné najlepšie lano a výstroj na zlaňovanie. To všetko naša partia mala a aj zlaňovanie prebehlo po technickej stránke úspešne, ale aj tak sme reťaziarov poslali do horúcich pekiel. Ako by si tu počínali neskúsení a bez potrebného výstroja? Kto to urobil? Prečo sa to trpí? Prečo sa to nevyšetruje? Ak to polícia vyšetrovala, aký je jej záver? Neznámy páchateľ? A desiatka ďalších otázok sa nám hrnú na jazyk.

Táto naša stránka je len pre nás, preto tu môžem povedať všetko, čo si o tomto čine myslím. Urobili to .............. ........., alebo ľudia nimi poverení, hoci nemám na to žiadne dôkazy, lebo: 1.Patria do trojice, ktorá vedela kde sa reťaze nachádzajú. 2. Oni prichádzajú o kšeft, ak na Gerlach idú turisti bez ................. .......... . 3. Už som mal s nimi niekoľkokrát slovnú výmenu pri výstupe na Gerlach, hoci som zákon ako inštruktor VHT neporušil.

Takže pýtam sa, kto udelil ............... ......... najvyšší vrchol Slovenska do ich kompetencie? Darovali im ho? Kto? Vláda? Parlament? Na základe čoho sa tak správajú? Prečo iní záujemcovia o výstup na Gerlach sú diskriminovaní? Prečo v iných vyspelých a kultúrnych krajinách Európy je najvyšší vrchol krajiny považovaný za srdcovú záležitosť všetkých obyvateľov tej - ktorej krajiny a poverené inštitúcie robia všetko pre to, aby sa tam dostal každý a bezpečne? Zoberme si Francúzsko a jeho Mont Blanc, Španielsko a jeho Pico de Anneto, Slovinsko a jeho Triglav, Rakúsko a jeho Grossglockner, či Nemecko a jeho Zugspitz. V týchto spomenutých krajinách ročne pribúdajú kilometre zaistených ciest tzv. viaferraty, alebo kleterstiengy, len na Slovensku ubúdajú zaistené cesty. Technické úseky výstupu na Gerlach klasickou cestou sa podobajú výstupu Závojovým vodopádom v Slovenskom raji. Preto si predstavme, že horská služba Slovenského raja, ktorá uvedené technické pomôcky buduje, jednoducho uzavrie prístup ku Závojovému vodopádu rampou a bude tam vyberať nehorázne poplatky za prevedenie rebríkmi vodcom. A nikoho tam iného nepustí, len za poplatok v doprovode vodcu. Že sa to nedá porovnávať? Gerlach a Závojový vodopád. Podľa mňa je to porovnateľné. Druhá strana bude namietať, že je to nad 2000 m, že príde hmla, zvraty počasia a podobne. Ja im oponujem, že tá istá výška a tie isté podmienky sú na vedľajšom Slavkovskom štíte, kde ale vedie normálny značkovaný chodník a je prístupný pre každého návštevníka.

Takže všetko zo strany .................. ........... sú len plané reči plné strašenia a krytia sa za nebezpečenstvo Gerlachu. Hlavný a jediný dôvod správania sa .................. .......... je komerčné využitie výstupu na Gerlach.

Raz pri jednom z mojich výstupov na Gerlach našiel som na vrchole päť ............... .......... a každý s piatimi klientmi. Niektorí .............. ........ už boli na zostupe, iní zasa len prichádzali, takže v ten deň bolo na vrchole Gerlachu do stovky pasažierov. Samozrejme všetko s .............. .......... A zákon hovorí, že jeden deň môže byť na Gerlachu maximálne 30 turistov. Nech mi to niekto z ................ .......... vysvetlí. Pre peniaze všetko!

Výstupové cesty na najznámejšie vysokotatranské štíty

Teraz niečo pre tých, ktorí chcú získať základné informácie o výstupových cestách na najznámejšie vysokotatranské štíty. Na všetky cesty, ktoré sú tu opísané odporúčam mať vždy základný výstroj pre VHT. Je to sedačka a prsný úväz, dve karabíny, zlaňovacia osma, prilba, mačky a čakan ak to vyžadujú podmienky a jedno horolezecké lano pre skupinu.

Klasická cesta na Gerlachovský štít (2654 m)

Klasická cesta na najvyšší slovenský vrchol vedie zo Sliezskeho domu na Dolnú Kvetnicu, Velickou próbou na Sedielko nad kotlom, popod Dromedárov chrbát, cez záver Batizovského žľabu na vrchol. Z vrcholu dole Batizovským žľabom a Batizovskou priehybou do Batizovskej doliny a popri Batizovskom plese po Magistrále späť na Sliezsky dom. Časove to trvá 7 – 9 hodín. Záleží na kondičke a koľko budeme blúdiť pri hľadaní správnej cesty. Ak nepoznáme cestu a hrozí hmla, alebo zvrat počasia a nemáme skúseného spoločníka, vráťme sa. Hora neutečie. Toto platí všeobecne o každom výstupe vo Vysokých Tatrách.

No tak skúsme to. Počasie ideálne. Máme dobrý výstroj. Začíname po turistickom chodníku smer Poľský hrebeň, minieme Večný dážď a sme na prahu Dolnej Kvetnice. Prekročíme potok a pokračujeme dobre vychodeným chodníkom smerom na hladké skaly. Po skalách stále hore až pod steny rázsochy Gerlachu. Chodník nás privedie do skalného kúta, kde ústí žľab. Tu sa naviažeme. Cesta pokračuje vpravo od žľabu do kolmej steny, kde vidíme pozostatky železných fixov. Vystupujeme šikmo vpravo na rampu, kde sú železné skoby. Za rampou oblúkom doľava, nasleduje asi 2 m výšvih, sledujeme staré železné skoby, komínom až na širokú policu a Velickú próbu máme za sebou. Nasleduje chodecký terén až do Sedielka nad kotlom, no tento úsek je poriadne namáhavý po kondičnej stránke a trvá hodinu.

Prekročíme hrebeň v Sedielku z východnej strany na západnú a pokračujeme vodorovne po rampe. Tento úsek až na vrchol Gerlachu sa nedá dobre opísať. Zásada je, že sa treba držať vychodeného chodníka. No žiaľ, často sa tam blúdi a tak sa stáva, že aj vychodený chodník je zlá cesta. Dobrý chodník je len jeden. Tu treba len dobrý nos, alebo skúseného spoločníka. Cesta vedie cez veľa skalných rázsoch, rebier, často prudko stúpa a vzápätí klesá, kopíruje komíny a rampy. Ideálne miesto na blúdenie. Jedna zásada tu ale platí. Nevystupujeme hrebeňom, ktorý máme stále po pravej ruke, ale asi 30 až 50 m pod ním, v západnej stene Gerlachovskej rázsochy. Na hlavný hrebeň rázsochy Gerlacha prídeme až po vstupe do Batizovského žľabu a následným výstupom až na Batizovskú priehybu a po hrebeni ku vrcholovému krížu. Ak sme trafili ozaj pekné počasie, tak ako sme to oznámili na začiatku tohto opisu, tak rátajme, že na vrchole Gerlachu môže byť aj 30 až 60 ľudí.

Zostupujeme kolmo dole žľabom, kde sú reťaze. Asi po 60 m odbočíme zo žľabu vľavo po rampe do miesta, kade sme vystupovali. Kopírujeme výstupovú trasu ešte asi 30 m a potom stále dole Batizovským žľabom po jeho ľavom úbočí tak, že zostupujeme žľabom a rukami sa pridŕžame ľavého okraja žľabu. Tam, kde sa žľab začne rozdvojovať zostupujeme stredným hrebeňom. Na konci tohto stredného hrebeňa prejdeme žľab, ktorý máme po ľavej ruke na jeho ľavú stranu, až nás výrazný chodník privedie ku začiatku zaistenej cesty. No pozor! Prvá polovica Batizovskej próby je bez reťazí. Zízajú na vás len holé kovové oká. Takže treba sa držať kovových skôb, správne sa istiť svojim lanom a razom sme na suťovisku v Batizovskej doline. Po vychodených chodníkoch suťoviskom vľavo od prahu Batizovských spádov až ku Batizovskému plesu. Zostup Batizovským žľabom je veľmi nebezpečný, ak je v ňom sneh. V takom prípade zostupujeme po známej výstupovej ceste cez Velickú próbu. Tatranská Polianka – Gerlach – Tatranská Polianka 10 až 12 hodín a potrebná veľmi dobrá kondička.

Cesta horskej služby na Gerlachovský štít (2654 m)

Vystupujeme po zelenej značke od Sliezskeho domu smerom na Poľský hrebeň. Až minieme Dlhé pleso a prichádzame ku stupáku, kde začnú reťaze pod Poľským hrebeňom, zídeme z chodníka vľavo dole až na dno záveru Velickej doliny. Trasa je kvalitne označená kamennými mužíkmi. Ideme tesne popod šikmé skalné prahy smerom na západ pod stenu Zadného Gerlachu. Z vodorovného traverzu sa dostaneme súťovým polom k stupákú, ktorý nás privedie na trávnatú plošinu, priamo pod stenou Zadného Gerlachu. Pod stenou zabočíme vľavo smerom na juh, až prídeme k veľkému skalnému mužíkovi, ktorý má na hlave slučku z lana. Tam začína naša cesta. Tu je potrebné naviazať sa na lano. Doporučujem 50 m lano, dve , tri karabíny, čakan a prilbu. Od mužíka so slučkou pokračujeme traverzom popod steny Zadného Gerlachu smerom na juh. Prvolezec prejde cez žľab po šikmých platniach, kde môže byť starý sneh, pod výrazný komín. To, že je to ten správny komín poznáme podľa umelého štandu (nit s oceľovým okom). Tam prvolezec zaistí a doberie členov družstva. Pokračujeme komínom asi 15 m kolmo hore, kde je často starý, tvrdý sneh, až po kramle. Po kramliach a reťaziach stále hore komínom. Potom vpravo po strmej trávnatej plošinke k ďalšej reťazi. Reťaz nás vedie vľavo traverzom ponad veľký kamenný blok späť do hlbokého komína, ktorým sme začínali výstup. Z komína dosť problematicky treba vykročiť malou stienkou vľavo od komína. Potom traverz stále za reťazou a sme na vrchole prahu. Tu končí samotná zaistená cesta, ktorá má obtiažnosť II – III.

Pred nami sa ukáže veľké a široké kamenné plató, ktoré spadá z Gerlachovského sedla. Postupujeme najskôr rovno hore do muldy, ktorá je často vysnežená, muldou šikmo vľavo na skalný chrbát, ktorý rozdeľuje žľab. Chrbtom rovno hore asi 50 m, kde prejdeme vpravo od žľabu na tiahli chrbát. Po stienkach a skalách hore až na výraznú lávku, ktorá pretína celý masív Gerlachu a končí až za Zadným Gerlachom. Na lávke sa môžeme rozhodnúť o ďalšom smere našej cesty. Ak máme dosť času vystúpime po spomenutej lávke na Zadný Gerlach. Iná možnosť, časovo menej náročná, je vystúpiť z lávky rovno do Gerlachovského sedla (Tetmajerovho). Tento úsek trasy od konca reťazí na hlavný hrebeň je obtiažnosti I – II.

Po výstupe na Zadný Gerlach, alebo do Gerlachovského (Tetmajerovho) sedla pokračujeme vľavo po centrálnom hrebeni na Gerlach cestou Martinovkou. Martinovka je II. - III. stupňa obtiažnosti. Tento úsek hrebeňovky je pokladaný za najkrajší tatranský hrebeň. Perfektne pevná skala, s dobrou možnosťou istenia. Samozrejme je potrebná dobrá kondícia a hlavne nemať strach z výšok, nakoľko exponovaný terén si vyžaduje istý krok. Zostup z Gerlachu si zvolíme podľa okamžitých podmienok Velickou, alebo Batizovskou próbou.

Zadný Gerlach – Gerlachovský štít (2654 m)

Od Batizovské plesa postupujeme chodníkom, ktorý vychodili pasažieri z Gerlachu – cez Batizovskú próbu. Na prvom prahu chodník opustíme a pokračujeme smer severovýchod na druhý prah, tzv. Batizovské spády. Kostolík máme po našej ľavej strane. Prechádzame popri malom plese, kde sa dá nabrať čerstvej vody a mierime pomedzi obrovské balvany do pravého kúta záveru Batizovskej doliny. Tam vidíme veľké suťové pole, ktoré padá z hlavného tatranského hrebeňa. Dolná časť suťového pola býva obyčajne pokrytá starým firnom. Výstup suťovým žľabom do Východného Batizovského sedla volíme pravou stranou tesne popod steny Zadného Gerlachu. Za 15 – 20 minút sme v sedle. Tu sa naviažeme.

Zo sedla ideme stredom lámavej skaly asi 30 m. Potom vnikneme stredom piliera do pevnej skaly medzi výrazné veže – Biskupská čiapka. Pevná skala nás privedie k jaskyni, kde krajné steny tvoria práve tie dve veže. Ponad jaskyňu prejdeme pomocou speru. Za Biskupskou čiapkou prídeme do štrbiny z pravej strany a prejdeme do ľavej strany hrebeňa. Vodorovne ľavou časťou hrebeňa asi 15 m, potom prudko vpravo po výraznej rampe na úpätie hrebeňa. Z hrebeňa znovu do pravého úbočia, kde vnikneme do strmého žľabu, ktorý končí kolmou stienkou (II.). Asi 10 m pred touto stienkou prejdeme žľabom do steny, kde sú tri výrazné výstupové komíny. Pokračujeme stredným komínom (III.). Hoci sa to zdá divoké, sú tam dobré stupy a hlavne pevné chyty. Asi po 10 m výstupu komínom sme na vrchole bočnej rázsochy hrebeňa. Po zdolaní tohto kritického miesta, je až na vrchol bezproblémová trasa, no držme sa tvrdo hlavného hrebeňa. Výstup od naviazania na vrchol Zadného Gerlachu trvá 1,5 hodiny.

Ďalšia trasa kopíruje hrebeňovku zvanú Martinovka. Takže zo Zadného Gerlachu zostúpime asi 25 m do Gerlachovského sedla a tam prudko hore na Gerlach. Strmý výstup (asi 5 lanových dĺžok) absolvujme stále stredom hrebeňa. Sú tam dobré štandy a pevná skala. Potom sa ide takmer vodorovne až k vrcholovému krížu Gerlachu. Na tomto úseku je možnosť výborného istenia pomedzi obrovské vrcholové balvany. Úsek Gerlachovské sedlo – Gerlach trvá 45 minút. Kto túto trasu prejde, určite bude tvrdiť, že je to najkrajšia hrebeňovka vo Vysokých Tatrách. Veľa úspechov!

Gerlachovským žľabom na Gerlachovský štít (2654 m)

V poradí štvrtá výstupová cesta na náš najvyšší vrchol začína tak, ako je opísané v kapitole Zadný Gerlach – Gerlach. Z prvého prahu v Batizovskej doline pokračujeme na jej druhý prah, ale viac šikmo doprava, kde začína Gerlachovský žľab. Na suťovisku pod žľabom (v bezpečnej vzdialenosti od často padajúcich kameňov v žľabe) sa naviažeme. Začiatok nástupu do Gerlachovského žľabu volíme po pevnej skale, smerom do výraznej štrbiny. Zo štrbiny pokračujeme vyslovene ľavou stranou žľabu, kde je pevná skala a sme chránený pred padajúcimi kameňmi. V roku 2006 tam padajúce kamene zabili poľského horolezca. Hlavne dávajme pozor, ak je v žľabe pred nami viacčlenná skupina. Žľabom sa dostaneme do Gerlachovského sedla, z ktorého pokračujeme vpravo po strmom hrebeni až na vrchol Gerlachu. Táto časť našej výstupovej trasy bola už opísaná v predchádzajúcich kapitolách a volá sa Martinovka, na počesť Nemca Martina, ktorý ju ako prvý prešiel v roku 1906 a to z Poľského hrebeňa cez Zadný Gerlach na Gerlach.

Jordánova cesta na Lomnický štít (2634 m)

Najdôležitejšie je trafiť od Téryho chaty do žľabu, ktorým vystúpime do Jordánovej štrbiny. Od chaty prejdeme pomedzi posledné Spišské plesá na druhú stranu doliny, kde zbadáme vychodený chodník označený mužíkmi. Chodníkom ideme po suťovisku doprava, popod skalné úbočie rázsochy Lomnického štítu, smerom na juh. V závere traverzu aj mierne klesáme a stále pozorujeme po našej ľavej strane výrazný žľab. Žľab býva vysnežený často aj v lete a tečie ním plno vody.

To, že sme pri správnom žľabe poznáme podľa dobre vychodeného chodníka, ktorý začína strmo stúpať ľavou stranou žľabu po skalných blokoch. V tomto mieste sa treba naviazať.

Trasa výstupu vedie stále v jeho ľavom úbočí (II.), nikdy nevstúpime priamo do žľabu, iba ak by bol dobre vysnežený a my máme všetko pre pohyb na strmom firne. Výstup kopíruje asi tak dvojkové komíny, za ktorými nasleduje chodecký traverz, potom zase komín, až prídeme asi po 1,5 hodiny na miesto, kde sa žľab rozdeľuje na dva pramene. Musíme prejsť cez ľavý prameň do pravého a ním asi 80 m po lámavej skale do Jordánovej štrbiny.

Zo štrbiny vidíme pod sebou Medenú kotlinku a Chatu pri Zelenom plese. Za štrbinou pokračujeme vpravo, pričom Poslednú vežičku traverzujeme z ľavej strany po výraznej rampe, ktorá je na niektorých miestach zaistená reťazami. Až vystúpime na koniec zaistenej cesty, vidíme pod sebou asi 15 m Poslednú štrbinu a hlavný vrchol Lomnického štítu. Zostúpime až na dno štrbiny dosť náročne, no v pevnej skale s dobrými chytmi. Štrbina je úzka asi 2 m. Cesta zo štrbiny ide po rímse vpravo, kde vidíme expanznú skobu. Ďalej vľavo do štrbiny a nasleduje ľavý traverz Lomnickej veže, až do Sedla pod Lomnickým. Zo sedla postupujeme pravým rebrom po mohutných balvanoch ležiacich šikmo na sebe. Niektoré stupne balvanov sú aj meter vysoké. Pozor, niekedy tu býva na tých šikmých policiach ľadová námraza a vtedy je to veľmi nebezpečné. Až dosiahneme poslednú policu, prejdeme vodorovne po nej asi 10 m a zbadáme pred sebou mierne vpravo kolmý komín zabezpečený reťazami. V prípade, že na policiach je ľad, výstup volíme vpravo od políc po výraznom rebre až na malú vežičku a potom dole žľabom ku začiatku reťazí. Tým vlastne obídeme ľadové šikmé platne.

Zaisteným komínom asi 20 m kolmo hore do štrbiny (III.), potom vľavo pomedzi veľké kamenné bloky a zbadáme kopulu Lomničáku. Nasleduje jednoducho hrebeňom až na vrcholovú vyhliadku.

Zostup z Lomnického štítu vedie klasickou cestou (II.), ktorá je celá zaistená reťazami. Nakoľko na vrchole môže byť hmla a my sme po prvý raz na Lomničáku, tak na zostupovú cestu nemusíme trafiť. Z kruhovej vyhliadky ideme chodníkom smerom k budove. Tesne pri budove nezabočíme na balkón budovy vľavo, ale podlezieme reťaz a ideme rovno, niekoľko schodov dole a potom mierne doprava, kde začínajú reťaze. Na reťaziach už nemôžeme zablúdiť. Časový plán prechodu je takýto: Hrebienok – Téryho chata 2 hod. Téryho chata – miesto naviazania sa 20 min. Samotný lezenie na Lomničák 3 hod. Lomnický štít – Hrebienok 3 hod.

Výstup na Veľký Mengusovský štít (2431 m)

Trasa Popradské pleso – Hincovo pleso je bezproblémová a dá sa urobiť za 1,5 hodiny. Ak máme dobrú viditeľnosť, na východnej strane plesa vidíme hradbu Mengusovských štítov. Od pravej strany to bude Východný Mengusovský štít, Mengusovské sedlo, kde v minulosti viedla značená trasa, Stredný Mengusovský štít, Veľký Mengusovský štít, Hincovo sedlo a Čubrina. Pri Hincovom plese je informačná tabuľa, pri ktorej treba prekročiť potok vytekajúci z plesa a pokračovať tesne popri hladine okolo plesa. Asi v polovici východného brehu Hincovho plesa začneme pozvoľna stúpať. Treba nájsť slabo vychodený chodník, ktorý má miestami označenie z kamenných mužíkov. Stúpame stále šikmo v pravom traverze, miestami už dosť strmo, až sa priblížime pod steny Veľkého Mengusovského štítu. Strmý suťový traverz nás privedie k miestu, kde začína prah Mengusovskej lávky. Celá lávka je chodecký terén, až na tento nástupný prah, kde treba liezť asi 15 m obťiažnosťou I-II. Mengusovská lávka nás privedie na hlavný tatranský hrebeň medzi vrcholom Veľkého Mengusovského štítu a Hincovým sedlom. Tu sa naviažeme, ak to okolnosť nekáže skôr. Na vrchol Veľkého Mengusovského štítu môžeme vystúpiť priamo po hlavnom hrebeni, kde je pevná skala z obrovských skalných blokov, no obtiažnosť II-III. Druhá trasa začína asi 10 metrov pod hlavným hrebeňom, kde končí sutinový žľab Mengusovskej police. Šikmo vpravo vidíme rampu, dlhú asi 15-20 m. Začiatok rampy ide pod previsom a treba tam obchádzať balvan (niekto aj štvornožky). Rampa nás privedie po jednej dĺžke lana do štrbiny, kde odbočíme kolmo vľavo hore, kde je pevná skala a dobré chyty (II.). Výstupom sa dostaneme na západnú časť hlavného vrcholu. Po hrebeni vpravo do štrbiny. Zo štrbiny vľavo na severnú (poľskú) stranu, nasleduje mierny výšvih a sme na vrchole. Táto trasa má obťiažnosť I-II.

Výstup na Ľadový štít (2627 m)

Tretí najvyšší končiar Vysokých Tatier. Veru, na tohto obra sa oplatí vystúpiť. Úsek Starý Smokovec – Téryho chata trvá 2,5 až 3 hodiny. Z Téryho chaty pokračujeme po turistickej značke smer Priečne sedlo. Pri stúpaní na Pfinovu kopu na prvej šikane turistického chodníka odbočíme vpravo po mierne vychodenom chodníku. Zo začiatku klesáme po trávnatom hrebeni až po veľké balvany. Potom po balvanoch smerom do výraznej muldy tak, aby sme Veľké spišské pleso mali vpravo pod sebou. Muldou na terasu, potom po hladkých platniach mierne klesneme na dno záveru Malej Studenej doliny. Záverom doliny pomedzi balvany smerom k veľkému sutinovému kužeľu, ktorý vidíme vľavo v samom závere doliny. Prudko hore po suťovisku až na výraznú šikmú rampu. Často tu býva sneh. Rampou strmo stále hore po chodníku a lámavých skalách až na hlavný tatranský hrebeň – Ľadovú priehybu vo výške 2515 m. Tu je potrebné naviazať sa. Z Priehyby vľavo po skalnom hrebeni smer Ľadový kôň. Opakujem – po hrebeni, nie severným traverzom, kde nás láka výrazná rampa. Skala je tu pevná a dá sa dobre istiť (II.). Po zdolaní koňa až na vrchol je to bez problémov (I.). Pocit byť na treťom najvyššom tatranskom končiari a výhľady z neho dajú zabudnúť na únavu z výstupu. Ak sme začiatočník, zostúpime tak ako sme išli hore. Skúsenejší môžu si zvoliť zostup cez Malý ľadový štít na Sedielko a tak späť na Téryho chatu. No na tejto ceste sú dve dosť obtiažne miesta, nakoľko sú zničené umelé fixy. Na Ľadový štít počítajte s celodennou túrou. Téryho chata – Ľadový štít 3 hodiny.

Výstup na Vysokú (2547 m)

Vraj najkrajší tatranský vrchol. Zastávka Popradské pleso – Vysoká 4 až 5 hodín. Chata pri Popradskom plese smerom na Ostrvu. Tam budeme začínať. Pri obchádzaní Popradského plesa prejdeme potôčiky, mostík a v hustej kosodrevine asi 20 m za mostíkom je drevené zábradlie a zákazová tabuľa. Tam začína náš chodník do doliny Zlomísk. Po chodníku až na prah Zlomiskovej doliny, tzv. Zlomisková roveň. V mieste, kde sa spájajú vody z Ľadového plesa (vidíme ju oproti nášho pochodu) a vody padajúce z ľavého prahu, odbočíme vľavo popri padajúcej vode. Strmo hore až na prah, dolinou po veľkých balvanoch pod posledný prah, ktorým prejdeme v pravom kúte. Suťoviskom až na vrchol a sme v Dračom sedle. Zo Sedla ľavým traverzom do centrálneho žľabu Vysokej. Žľab prejdeme z pravej strany na ľavú a vystupujeme stále vľavo od žľabu po pevnej skale až na výraznú Policu Vysokej. Po Polici vodorovne na okraj Žľabu Vysokej, kde je dobré miesto na naviazanie sa.

Z Police rovno hrebeňom, ktorý padá zo SZ vrcholu Vysokej tak, že žľab máme stále po pravej ruke. Celý hrebeň je II. stupňa, až v závere je to III. No dá sa to obísť tak, že sa spustíme z hrebeňa na dno záverečného kotla žľabu a po umelých fixoch na SZ vrchol ku krížu. Zostupujeme cestou výstupu. Niekoho odradí výstup po ľavom hrebeni a zláka ho centrálny žľab. Považuje to za ľahšiu cestu. No pozor! Zdanie klame. Výstup žľabom je nebezpečný. Túto cestu použijeme len vtedy, ak by bol žľab dobre vysnežený, alebo úplne suchý.

Výstup na Bradavicu (2476 m)

Pri výstupe Velickou próbou na Gerlach každého zaujme členitá rázsocha vybiehajúca z Východnej Vysokej na juh. Je to rázsocha Bradavice s Granátovými vežami.

Ideme turistickou značenou cestou smer Poľský hrebeň, už máme za sebou stúpanie popod Večný dážď na Dolnú Kvetnicu a začína tiahla rovinka popri Kvetnicovom pliesku. Až začne chodník opäť stúpať doľava popod Guľatý kopec, odbočíme vpravo po trávnatom chodníku smerom ku centrálnemu žľabu, ktorý padá priamo z pod Bradavice. Prudko začneme stúpať po trávnato-skalnom teréne stále vpravo od žľabu. Asi po 100 m vnikneme do žľabu a vystúpime ním až do kotla (I.-II.). Tu sa naviažeme. Cez kotol prechádza Granátová lávka zľava doprava, pred nami je západná stena Bradavice a úplne vpravo Opálová veža. Postupujeme šikmo hore doprava po pevnej skale do Štrbiny pod Opálovou vežou. Zo Štrbiny po lávke vľavo, až pod stienku Rohatej veže. Stienkou hore (II.-III.) a potom zostup do Kvetnicového sedla. Zo Sedla suťoviskom až do Sedla Bradavíc a potom vľavo po pevnej skale s dobrými chytmi na JZ vrchol (II.). Dostupné sú všetky štyri vrcholy. Zostup kopíruje výstupovú cestu. Sliezsky dom – Bradavica 2,5 hodiny.

Texty spracoval Milan Hlavatý (KST Banská Bystrica – Kremnička)

Validated by HTML Validator (based on Tidy)

obrazok

obrazok