Chvála Bohu, červená klokanka kúpená za posledný žold ešte nepotrebuje reparovanie a 100-korunové tričká z "Miletičky" nosím do ich fyzického rozpadnutia. Zdám sa vám Škót? Nie, ja mám tiež kadejaké – texy. No po Malých Karpatoch sa snažím pohybovať vyzbrojený a vystrojený ako za mlada a ono to tam bohato stačí.

Trasa

Kuchyňa – dolina potoka Javorinka - Kamenný jarok – sedlo Javorina – Čmeľok – Baba – Žilová – Pri obrázku – Rozálka – Pezinok

V posledných mesiacoch som sa zameral na túry po neznačených chodníčkoch, či cestách zo záhorských dediniek na hrebeň Malých Karpát a potom už po značke do Bratislavy, či mestečiek na Trnavskej rovine. Prejedli sa mi "diaľkoplazecké" akcie každoročne chodené po tej istej trase. Napriek tomu, že som rodený Bratislavčan, je fajn, že ešte stále existujú pre mňa neznáme kúty v Malých Karpatoch. Nuž a budem úprimný, veľkú úlohu v tom hrá aj snaha vyhnúť sa cyklistom, ktorí čoraz viacej okupujú turistické chodníčky a na môj vkus sú dosť netolerantní.

V sobotu 19. septembra som sa vybral autobusom o 7.55 h z bratislavskej Patrónky do Kuchyne. Na mape som našiel lesnú asfaltku, ktorá obchádzala vodnú nádrž Kuchyňa pri obci a ide popri potoku Javorinka popod Kamenný jarok na hrebeň, kde som chcel vyjsť niekde v okolí sedla Javorina. Vystúpil som až na druhej zastávke v obci a vykročil zlým smerom. Došiel som na zelenú a po nej som vyšiel z obce po asfaltke povedľa potoka Malina. Hneď prvú odbočku doprava som využil a po vrstevnici som lesom obišiel jazero a došiel na pôvodne zamýšľanú asfaltku. Tu som sa zletnil, čiže dal do ruksaku bundu klokanku a odzipsoval nohavice.

V nádhernom, slnečnom dni sa mi príjemne vykračovalo miernym stúpaním, navyše mi zo slúchadiel zneli Zahrádky od skupiny Brontosauři. Po hodine od vystúpenia z autobusu ma potešil pohľad na pekne upravenú studničku, zasvätenú Sedembolestnej panne Márii. Dá sa tu posedieť na lavičkách, napiť sa z prichystaných pohárikov. Podľa nadpisu ju takto upravili v roku 2002 obyvatelia Kuchyne. Po desiatich minútach som došiel k miestu, kde na druhej strane potoka stojí krmelec. Nedalo mi a prešiel som cez potok k nemu. Určite by sa tu pohodlne vyspali piati ľudia. Traja v sene a dvaja dolu na zemi, krytí strieškou. Voda tečie hneď vedľa, len ohník by bolo treba robiť na druhej strane potoka, aby sa nechytilo seno. Určite by to okrem zimy zveri neprekážalo. Za štvrťhodinu som dorazil k úplne identickému miestu s potokom a krmelcom. Z asfaltky sa stala hlina a na ceste, odbočujúcej doprava, som videl pilčíkov. Nuž víkend-nevíkend, v lese sa robí asi stále. Po ďalších desiatich minútach som v nadmorskej výške 525 m uvidel cez stromy dom. Vybral som sa k nemu. Dom je udržiavaný, dnu som videl periny na posteliach. Pred ním sú stoly, lavice, potôčik vedený žľabom do mini vodopádiku a za druhou budovou krytý priestor s kopou sena. Tu by sa pohodlne vyspalo aj desať ľudí. Naokolo rastú jablone a hrušky. Podľa mňa je to bývalá horáreň, no na mape nie je zaznačená.

Vrátil som sa na cestu, z ktorej sa stala kamenná zvážnica a vo svahu ma zaujala plechová búdka, nápadne pripomínajúca dedinskú futbalovú striedačku. Kúsok od nej bola vo válove kamenná soľ a kopa jačmeňa pre zver. Cesta začala byť zarastená, až sa stratila a ja som sa lesom predral na ďalšiu cestu. Onedlho sa rozšírila a nad ňou zo žihľavy vykúkal posed. Na dvoch stoličkách by sa asi nik nevyspal, ale dážď by snáď prečkal. Z hlinenej cesty som odbočil vpravo prudko hore. Kamenná cesta rýchlo skončila a kráčal som lesom plným konárov po ťažbe dreva. Zrazu som vpravo počul šuchot a už som len videl, ako jeleň uteká aj so svojimi laňami.

Stúpanie skončilo a zastal som pod rozpadnutým dreveným stĺpom elektrického, či telefónneho vedenia na červenej. Vedel som, že som neďaleko Čmeľka, presne, kde som chcel vyjsť. Vcelku som bol spokojný so svojími orientačnými schopnosťami. Za štvrťhodinu som bol v sedle Javorina, pod ktorým začína lesnícky náučný chodník. Pokračoval som na Čmeľok, kde už roky kraľujú vojaci. Z neho som zbehol na Babu a v bufete som si kúpil kofolu a naobedoval sa. Už doma som sa rozhodol, že po modrej pôjdem do Pezinka, kde práve mali vinobranie. Chcel som ho porovnať s račianskym, kde sme skončili pred týždňom, keď sme sa vracali z tradičného grilovania nad Máriiným prameňom.

To ma však ešte čakalo 2,5 hodiny kráčania. Nič zaujímavé sa mi však cestou nestalo, ak nerátam cyklistov, ktorí namiesto po zelenej cyklistickej si to veselo švihali po modrej turistickej. Avšak zdravý som sa dostal ku kaplnke, ktorá je predzvesťou prvých vinohradov nad Pezinkom. Z lesa som vhupol rovno do vinohradu, teda ak sa tak dajú nazvať totálne zarastené šteky. No potom som sa dostal na Vinohradnícky náučný chodník a pod ním sa v celej kráse zjavilo mestečko Pezinok.

Asfaltka ma pomedzi vinohrady doviedla k rybníku Kejda, oproti ktorému je ranč Rozálka. To už ku mne doliehala muzika z vinobrania. Došiel som do mestečka zaplneného ľuďmi, stánkami so všemožným občerstvením a kopou zábavných atrakcií. Prepletal som sa pomedzi ten dav a dumal, ako dlho to vydržím. Napokon som si kúpil dve deci burčiaku, oškvarkový pagáč a zbabelo ušiel na vlak do Bratislavy. Davy naozaj nemusím.