Neviem presne, ako táto dolinka vznikla. Myslím, že to bola kombinácia geologického zlomu a erozívneho pôsobenia potoka, ktorý ňou preteká. A čím je taká zaujímavá? V jarnom období je malým kaňonom, ktorý sa zaplní vodou z topiacich sa snehov. Vtedy je takmer nepriechodná, ale veľmi pôsobivá.

Trasa do dolinky nie je značená, bude musieť postačiť môj krátky popis. Najlepšie je začať tento krátky výlet v obci Turová. Potom po asfaltke pokračovať smerom na obec Tŕnie – je to stále do kopca. Keď vyjdeme na vrch stúpania, cesta sa zvažuje nadol a kúsok pod nami je už obec Tŕnie. Tu treba odbočiť doľava na veľkú lúku. Na jej druhej strane je pás lesa, ktorý lúku ohraničuje. Treba prejsť priamo cez lúku k lesu. Tam sa terén zrazu preklopí nadol a už musíme len zbehnúť po spádnici dole k potoku. Následne sa pustiť po prúde potoka doľava a kochať sa...

Spočiatku vyzerá dolina nezáživne (obr. 1), z obidvoch strán svah a potok – takých dolín som už videl, pomyslíte si. Netreba sa nechať odradiť. Postupne sa svahy približujú ku sebe, zväčšuje sa ich strmosť, v potoku je viac a viac skál (obr. 2), po stranách sa objavujú andezitové bralné útvary (obr. 3). O chvíľu sú tu prvé malé kaskády – raz ste na jednej strane potoka, raz na druhej, preliezačky cez kmene, skákanie po skalách (obr. 4), no úplný návrat do detských čias. A je tu prvý, malý vodopád (obr. 5). Svahy sú už riadne strmé, na niektorých miestach dosahujú až 50 stupňov, dolina sa miestami riadne zužuje. A v jednom takom zúžení je druhý vodopád, ten veľký.

Veľký je relatívny pojem, na tie podmienky je však celkom slušný. Je vysoký asi 10 metrov, v prvej štvrtine je jeden prah a potom už padá cez skaly až dole. Zo spodnej strany je to skalný prírodný amfiteáter (obr. 6). Pozor, okolo vodopádu sa nedá zísť dole, treba ho obísť z ľavej strany, z pravej sa pre strmosť svahu nedostanete späť k potoku. Raz som to skúšal... Pred vodopádom treba vybehnúť kúsok na ľavý svah a vrstevnicou to obísť až po bočnú dolinku, ktorou sa vrátime späť k potoku. Potom sa ide proti prúdu asi 30 metrov po skalách a naplavenom dreve.

Od vodopádu nadol je dolinka stále plná prekvapení vo forme rôznych prírodných vaní, bazénikov, bralných útvarov, no všetko, čo ku kaňonu patrí, tam je. A prekvapko na záver, kaskáda s bazénom (obr. 7). Treba ju tiež obísť – ľavou stranou vrchom – treba si riadne nadísť a hľadať cestu nadol, ale veľmi, veľmi opatrne, sú tam strmé svahy, ktoré dole končia takmer kolmými skalnými stienkami (obr. 8). Kto je šikovný a nemá strach aj z prípadného kúpeľa, možno ten bazén doslova obliezť cez stupy a chyty asi 10 cm nad hladinou z ľavej strany. Je to sranda a tak trochu aj adrenalín.

Potom sa dolinka stáva miernejšou, menej preliezačiek a preskokov, ale kde tu ešte prekvapí. Najmä rôznymi formami erózie, ktoré sú ukážkou, ako si dokáže poradiť voda so skalou. V závere sa dostanete k malej starej chatke, okolo ktorej ide lesná cesta a tou vyjdete okolo požiarnej nádrže rovno medzi domami v dedine Turová.

Niekto si povie, nič moc, chceme prevýšenia a kilometre. Ale na takú poldennú nedeľnú prechádzku po obede je táto dolinka ako stvorená. Je tam pastva pre oči, trochu adrenalínu, aj trochu námahy, a to je to pravé pre vychutnanie si pôžitku z krátkeho pobytu v prírode. Je len veľká škoda, že o tomto maličkom kúsočku Slovenska málokto vie. Vlastne, klamal by som, keby som to takto kategoricky tvrdil. Minimálne miestni obyvatelia o ňom vedia. Prejavuje sa to jedinou chybou tejto dolinky: neuveriteľným neporiadkom, ktorý tam je. Nájdete tam veci, o ktorých by ste si nikdy nemysleli, že by tam mohli byť. A to je veľká škoda. Tá dolina stojí za to, aby bola vyčistená. Takže výzva, kto sa pridá?