Voznica – Drast(a)vica – Rudno nad Hronom

Trasa

Voznica – Bartová – Drast(a)vica¹ – Štôlňa Anna Božena – Dolný tajch – Rudno nad Hronom

Prvé stretnutie s Drastavicou

Vo februári 2016 sme si boli pozrieť Rudniansky vodopád. V chladné, mrazivé ráno sme vystúpili na železničnej zastávke v Rudne nad Hronom. Mnohým bolo dlho doma, a tak sa nás nazbieralo okolo 20. Cieľ bol Rudniansky vodopád a potom sa uvidí..., lebo pri zimných túrach nikdy neviete, čo sa vyvrbí a nakoľko sa túra predĺži.

Rudno nad Hronom je veľmi dlhá obec, a tak sme uháňali rýchlou chôdzou cez ňu. Tesne nad dedinou sme sa zastavili pri Novom tajchu, vlastne pri jeho zvyškoch, pretože v 20-tych rokoch minulého storočia sa hrádza pretrhla, voda zaplavila dedinu a narobila veľa škody obyvateľom.

Potom sme už išli asfaltovou lesnou cestou až k vodopádu. Rudniansky vodopád nepatrí medzi najvyššie, ani najkrajšie vodopády, ale je asi jediný v Štiavnických vrchoch, a tak ho treba vidieť. Potešili sme sa peknými ľadovými čipkami na ňom. Tu mi, žiaľ, navlhol a následne „zamrzol“ foťák a tak som ďalej fotila len mobilom.

Časovo sme boli na tom dobre, a tak sme pokračovali ďalej na Uhliská. Je to pekná horská obec, ktorá vznikla z osady uhliarov a kedysi patrila pod Pukanec. Tu sme sa rozlúčili s časťou našej partie, lebo niektorí sa museli vrátiť do Rudna nad Hronom na skorší vlak.

Zo sedla Lachtriská sme postupovali Rudnou magistrálou popod Veľký Žiar do Rudna nad Hronom, s tým, že ak sa bude dať, pozrieme si aj kopec s čudným názvom Drastavica.

V mieste, kde sa značka najbližšie priblížila k sedlu medzi Veľkým Žiarom a Drastavicou, sme objavili dobre vychodený chodník a ním sme sa dostali do sedla, kde nás prekvapil smerovník – vlastne len žltá tyč, na ktorej boli kedysi smerovky. Ale kam ukazovali smerovky? Žiadnu značku sme v blízkosti nevideli, ale dobre vychodený chodník išiel severozápadným smerom, vpravo popod hrebeň Drastavice. Tak sme sa ním vydali, ale po pol kilometri nám bolo jasné, že je to poľovnícky chodník, ktorý sa vôbec nechystá vyjsť na hrebeň. A tak sme sa s ním rozlúčili a poďho rovno hore. Bol to poriadny strmák, ale odmena nás neminula.

Najskôr sme uvideli stádo muflónov a potom nás na hrebeni čakali nádherné skaly. Vyšli sme hrebeňom až na vrchol Drastavice. A tu sme sporadicky stretali staré značky. Chodník pokračoval ďalej hrebeňom smerom k Voznici, ale my sme sa chceli vrátiť naspäť do Rudna nad Hronom, a tak sme sa pustili bočnou rázsochou dole. Zo začiatku to išlo skalnatým hrebienkom veľmi dobre, ale potom nasledovalo suťovisko a to už bolo dosť nepríjemné. Ale s väčšími či menšími problémami sme všetci šťastne zišli na značku a tá nás priviedla pekne do Rudna nad Hronom.

Doma potom nastala pátračka, čo to bola za značka, odkiaľ a kam viedla, kedy a prečo zanikla atď. Jedinú akú–takú informáciu, čo sa týka značky, som našla len na Hikingu v diskusnej téme Drastavica, nejaké informácie sa dajú nájsť o Drastavici na stránkach obce a veľmi zaujímavé informácie sú na stránke www.pralesy.sk. Samozrejme, hneď bolo rozhodnuté, že na Drastavicu sa ešte vrátime. Ale kedy? Neznáme skalné útvary najradšej hľadáme mimo vegetačného obdobia, aj po skúsenostiach, že v lete sa dá skala minúť čo i len o pár metrov. Tak sme si počkali, a o rok 1. apríla sme sa rozhodli prejsť celý hrebeň Drastavice.

Druhé stretnutie s Drastavicou

V peknom slnečnom ráne sme vystúpili vo Voznici na železničnej zastávke z osobáčika a šinuli sme si to Voznicou až na jej koniec. Hneď v ústi Richnavskej doliny odbočuje doprava dolina Vtáčnik. Západne ju zviera hrebeň Vavrišovej, východne hrebeň Bartovej. Dolinou vedie asfaltová lesná cesta. Masív Bartovej je ohradený oborou a ním kedysi viedla žltá značka. Dôkazom je aj prastarý smerovník na strome za ohradou – viď titulná fotografia.

Vydali sme sa lesnou cestou a dúfali sme, že obora nevedie až k vrcholu Drastavice. Našťastie nie! Cesta prakticky kopírovala ohradu. Keď sme sa dostali na hrebeň Bartovej, narazili sme opäť na značku, a tak sme sa zvrtli na juh a štverali sa lesom na hrebeň. V lese je veľa priesekov (rúbanísk) a nám sa naskytli spätné pohľady do údolia Hrona. Na vrchole Bartovej sme narazili na stádočko asi desiatich prasiatok v pyžamku. Zredlo nám, keď sa vydali našim smerom, ale našťastie pochopili, že nie sme mamička a pustili sa dole kopcom. Ktovie, kde bola stará diviačica, ale boli sme radi, že sme sa s ňou nestretli.

Zakrátko sme sa dostali na samotný hrebeň Drastavice a ním ide stará žltá značka, ktorá nás spoľahlivo viedla hore. Hrebeň tvorí rozpadnutý andezitový lávový prúd zarastený stromami. Nie však hocijakými. Vďaka sutinovému podložiu tu nebola rentabilná ťažba dreva, takže na dosť rozsiahlom území nie je hospodársky les, ale krásny sutinový prales.

Celý hrebeň je veľmi sutinový, pretkaný jednotlivými kompaktnejšími skalnými návršiami a skalnými blokmi a jednotlivými vežami, hradbami a baštami. Na hrebeni sme sa doslova vyšantili. Skaly sa dajú krásne preliezať, podliezať i nadliezať... K tomu všetkému slniečko a začínajúca jar s prvými kvietkami a pučiacimi stromami, jednoducho srdiečko plesalo a duša sa tešila.

Prešli sme celý hrebeň až do sedla pod Veľkým Žiarom a kúsok pod ním sme sa napojili na Rudnú magistrálu. Chvíľu sme ňou išli, ale potom sme sa pustili pekným hrebienkom dolu do Rudnianskej doliny a povedľa Rudnianskeho potoka sme kráčali známou cestou do Rudna nad Hronom.

Keďže sme mali ešte dosť času, pozreli sme si dobre zachovalý kamenný výpust – vodný tunel zaniknutého Dolného Tajchu a banícku štôlňu Anna Božena, ktorá bola momentálne v rekonštrukcii. Bodku za túrou nám urobila aprílová Anička, ktorá nám vybavila v miestnom obchodíku pivo. Aj keď bolo iba fľaškové, dobre padlo!

Záver

Drastavicou som doslova očarená. Milujem úzke skalnaté hrebienky. Určite sa tam chcem ešte vrátiť, ale teraz v inom ročnom období. V lete to môže byť príjemné v tieni starých stromov a na jeseň to zase bude nádherne farebné.

Trasa je určite jedna z najkrajších v Štiavnických vrchoch, ale aj najnáročnejších. Nie kvôli dĺžke, ale kvôli veľmi členitému terénu. Je škoda, že turistickú značku zrušili a nie je dopriate obyčajným turistom poznať pekný úsek, ale zároveň sebecky ma teší, že sem nechodia masy a človek si tu užije ticho a kľud a môže viac precítiť krásu prírody.

Kto má záujem, môže si prejsť trasu s nami vo filmíku

Autori fotografií: Alenka Bencová, Ľubomír Tomášik, Daniela Tomášiková