Čížov – Pod Čížovem – Na Keplech – Plačkova – Hardegg – Ubersteg – Kirchtalbach – Sagteich – potok Tiefenbach – Kirchenwald – Pod Šobesem – Papírna – Seasfieldův kámen – Trauznické údolí – VN Znojmo – Znojmo
Tradične som vycestoval do Břeclavi vlakom o 6.10 h a z nej vlako-busom 7.21 h do Znojma. Kvôli prestupovaniu z vlaku na autobus a opačne a hlavne bicyklistom, ktorým bicykle dávali do prívesu, mi skoro ušiel v Znojme autobus do Čížova. Ešteže mi ochotný šofér zastavil na ceste mimo stanice.
Vďaka tomu, že som počas dávnejších dovoleniek prešiel všetky značky medzi Vranovom nad Dyjí a Znojmom na moravskej strane a bol som aj na hrade Hardegg, Kaja, Nový Hrádek a Hardeggskej vyhliadke, mohol som bez výčitiek svedomia turisticky zaujímavé miesta vynechať. Naplánoval som si trasu z Čížova po modrej, potom po zelenej a od Hardeggu po červenej s tým, že si trasu potom skrátim cez Kaja a Thayarevier. Keďže na mape bol zakreslený plot, zastavil som na v návštevníckom stredisku správy NP, či mi nevedia povedať, či sú tam nejaké vstupy. Mladé dievčence nevedeli, ani že je za Hardeggom na rakúskej strane nejaký revír a zámoček uprostred neho, nieto ešte, či sa tam dá chodiť.
Po vyjdení z návštevníckeho centra som míňal repliku ostnatých drôtov, ktoré sa za minulého režimu vinuli popri celej hranici so "západom". Neveriaco som pozeral na cyklistický pár, kde chlap visel na drôtoch a dožadoval sa pustenia na západ.
Z asfaltky som pri altánku zišiel do lesa a pomaly som klesal k Dyji. Úzky chodník sa popod skaly napokon vinul kúsok nad hladinou a pomedzi stromy som po prvýkrát zazrel Hardegg a jeho hrad, v ktorého krypte je šieste Kristkovo dielo – Sarkofág. Z lesa som vyšiel kúsok nad budovou bývalej colnice, prešiel som po moste do Rakúska a od splavu som sa kochal krajinou. Keď som doma porovnával fotky Hardeggskej vyhliadky spred rokov a terajším stavom, zdá sa mi, že altánok prebudovali.
Vybral som sa doľava po toku rieky a skalnatý chodník viedol v podstate po brehu rieky. Vstup naň s bicyklom bol zakázaný značkou. Skoro hneď za mestečkom som videl jediného rybára uprostred rieky s nahodenou udicou.
Netrvalo dlho a chodník od rieky začal stúpať po schodíkoch doprava hore lesom. Dyje išla do prvého veľkého meandru a po brehu značka nešla. Keď som vystúpil na ostroh nad riekou, mohol som ísť doľava po modrej, ale les bol hustý bez výhľadov, a tak som pokračoval doprava po červenej. Správa parku sa na tabuľke ospravedlňovala návštevníkom, že vyrúbali nepôvodné smrekové stromy, ktoré tu aj tak len živorili.
Po pár metroch sa k červenej zase pripojila zľava modrá a chodník klesol opäť k rieke na lúky. Celkom romantické miesto. Dyje tu má ledva 20 m šírku, na oboch brehoch sú zelené lúky a nad nimi hustý les. Pre zmenu som musel skalu na brehu obísť po antikorovom rebríku, ale aspoň som sa dostal k malinám. Skončili lúky a kráčal som po skalnatom chodníku, ktorý sa priblížil k ďalšiemu, veľkému meandru.
Je tu oznam pre návštevníkov, že medzi 1. 4. až 31. 8. sa tade môže kvôli vtákom ísť len medzi 9.00 a 18.00 h. Ja som teda mohol, ale asi 5 km navyše by mi značne skomplikovalo aj tak napätý časový harmonogram. Tak som sa len pozrel kúsok po brehu, lebo tam stála chata, a dal som sa stúpať na vyhliadku nad meandrom. O prekrásny výhľad z nej by som zase prišiel, keby som išiel po brehu, a tak som si blahoželal k dobrému rozhodnutiu. Hore som stretol české turistky, ktoré pokračovali na Hardegg. Keď som sa vynadíval na kľukatiacu sa rieku a zelené lesy okolo nej, zišiel som opäť k rieke.
Na lúke bolo pár chát a viedla z nej lesná cesta. Pomedzi stromy som pozoroval na rieke párik bielych labutí, ako zaúča svojich šesť sivých mláďat do života. Po chvíľke som vyšiel na lúku s lavičkou a na ľavom brehu som nad lesom na skale videl zrúcaninu Nového hrádku.
Na konci lúky som prešiel ponad prítok Dyje a ocitol som sa pred zákazom pokračovať popri rieke. Rozhodol som sa zjesť perník a napiť sa a kým som toto robil, spoza zákazu sa vynárala jedna Rakúšanka za druhou. No, nie som domáci a nebudem provokovať osud! Pokračoval som doprava, hore lesom popri potoku. Ako som tak fotil v ňom na skale sediacu vážku modrú, všimol som si naľavo zvláštnu skalu. Keď som k nej cez drobný porast prišiel, zistil som, že je to akoby prírodný tunel dovnútra skaly. Nemal viac než 15 m a na konci bolo dohora vidno oblohu, ale je zaujímavé, že žiadna tabuľka naň neupozorňuje. Pokračoval som ďalej po chodníku a napravo vo svahu bolo vidno zvyšky stavby zo skál. Niekde nado mnou bola zrúcanina hradu Kaja.
Došiel som na rázcestie, a keďže Rakúšania majú všade červeno-bielo-červené značenie, chvíľu som dumal kade ďalej. Napokon som sa vybral doľava a urobil som dobre. O chvíľu som došiel na breh dosť veľkého jazera. Kúsok vedľa bol veľký dom, no nebola to reštaurácia, ale súkromné hospodárstvo.
Pokračoval som po lesnej ceste a ocitol som sa v zajatí desiatok motýľov. Čas-nečas, pustil som sa do lovenia záberov a podarili sa mi dva celkom pekné, a to babôčky osikovej a pávookej. Značka prudko odbáčala doprava a vedel som, že som sa ocitol v bode, kde chcem vôjsť do zvernice okolo zámočku Karlslust. Keďže žiaden plot sa nekonal, pokračoval som v pohode rovno. Došiel som ku križovatke s asfaltkou a keď som chcel po nej ísť doľava k zámočku, zjavila sa značka zákaz vstupu. Nuž som pokračoval malinčím rovno lesom a začal som klesať k potoku Tiefenbach.
Nemal som paličku a staré tenisky mi veľa stability nedávali, ale spravil som to bez ujmy na zdraví. Potok som prekročil bez namočenia a ocitol som sa pod posedom na lesnej ceste. Dal som sa po nej doprava a čochvíľa som bol na križovatke. Pohľad do tabletu ma presvedčil, že mám odbočiť doľava a začať stúpať pohodlnou lesnou cestou. Tá ma po čase doviedla na hranicu pri prameništi potoka Daníž. Že som opäť v Čechách som sa jednak presvedčil na smerovníku, ale aj podľa hraničného kameňa, na ktorom bol položený zvyšok hraničnej závory.
Tesne pred hranicou som na cestičke odfotil nažratého slepúcha, ktorý sa nevládal hýbať. Po pravdepodobne bývalej signálke som sa vybral doľava. Došiel som ku kovovej závore, prekročil som ju a bol som vo vinohradoch Pod Dlouhým vrchem. Na križovatke ma upútalo upozornenie pre cyklistov, aby spomalili, lebo na asfaltke sa často slnia užovky a jašteričky.
Klesol som opäť k Dyji a to rovno pri visutej lávke Pod Šobesem. Je tu altánok, kde by sa pohodlne a v suchu vyspalo aspoň desať ľudí. Najedol som sa, pozrel som si zvyšky nejakej pivnice s klenbou, ktorá na konci mala zamrežované okno a za ním bola skalnatá jaskyňa.
Potom som vykročil doprava popri rieke. Išiel som po žltej značke a videl som zvyšky bývalého Judexovho mlyna, Papírny, Kamenné more. Značka sa zase odklonila od rieky a začala miešaným lesom stúpať až na úžasné miesto nad krútiacou sa Dyje – Seasfieldův kámen. K dokonalosti výhľadu chýbali len Indiáni v kanoe dole na rieke.
Dopil som poslednú vodu a začal klesať lesom do Trauznického údolí. To ma doviedlo na breh vodnej nádrže Znojmo a po veľmi úzkom chodníku, občas v strmom brehu, som došiel až nad priehradný múr v Znojme. Vítali ma zvony kostolíka vysoko na skalnatom brale Hradišťských terás nad riekou. Zišiel som na asfaltku a nadomnou sa vypínali stavby Znojemského hradu. Tesne pred dreveným mostom som na brehu zbadal divnú sochu ženy so sovou na ramene, hadom a jabĺčkami pod ňou. Žeby oná neznáma jedenásta Kristkova socha?
Pohľad na hodinky ma upozornil, že nemám nad tým dlho bádať, lebo mi utečie posledný vlak, a tak som vyštartoval cez most na druhú stranu. Stará lokomotíva s rušňovodičom nestála na stanici, tak som musel pokračovať popri Dyji k ďalšiemu mostu ponad ňu. Odtiaľ sa mi otvoril výhľad na železničný most vysoko nad údolím Dyje. Impozantná stavba!
Serpentínami som vyšiel k Znojemskému divadlu a od neho som zabočil doprava a ulička ma doviedla k železničnej stanici. Dvadsať minút pred odchodom vlaku! Tak domáce štúdium mapy sa vyplatilo, stihol som to!
Som rád, že som asi najkrajší úsek putovania popri Dyji išiel peši cez Rakúsko a hlavne peši. Zostáva mi posledný jednodňový úsek, kde časť preplávam na vyhliadkovej lodi po Vranovskej priehrade a potom len septembrové trojdňové putovanie od prameňa Moravskej Dyje pri Panenskej Rozsíčke až po Podhradí nad Dyjí. Po rokoch so mnou absolvuje putovanie opäť manželka Danica a na to sa asi najviac teším!
Pohoria | Rakúska a Česká republika: Českomoravská vrchovina (Böhmisch-Mährische Höhe) - Jevišovická pahorkatina (Národní park Podyjí/Nationalpark Thayatal) |
Počet dní | 1 |
Trasa |
https://mapy.dennikn.sk/?trasa=o0zDX |
Nadmorská výška | max: 420 m n. m. |
min: 250 m n. m. | |
Prevýšenia | stúpanie: 896 m |
klesanie: 1100 m | |
Vzdialenosť | 35 km |
Náročnosť | 3 |
Ročné obdobie | leto |
Dátum túry | 2018 |
Štart trasy | 15.9785,48.8104 |
Koniec trasy | 16.04794,48.85831 |
Doprava | Znojmo (vlak, bus) - Čížov (bus); Znojmo (vlak, bus) |
© HIKING.SK, Všetky práva vyhradené.
Všetky informácie, texty a elektronické obrázky, ktoré obsahuje táto stránka, sú duševným vlastníctvom HIKING.SK a jeho autorov.
Nesmú byť reprodukované alebo použité iným spôsobom ako pre vlastnú (súkromnú) potrebu bez písomného súhlasu HIKING.SK.