Trasa

Popradské pleso, zastávka – Popradská poľana – Popradské pleso – Popradská poľana – Popradské pleso, zast.

Nasadáme v Smokovci na električku, ktorá výnimočne nie je taká preplnená ako v predchádzajúcich dňoch, a vezieme sa v pohode na zastávku Popradské pleso. Ľubo o pohodu rýchlo príde po zistení, že pásy ostali doma a čaká ho vander na Popradské pleso v lyžiarkach...

Kým Ľubo vymyslí, ako upevniť dvojo lyží na sánky, my s Maťkom sa vyberáme dopredu, lebo rýchlosť presunu triatrištvrteročného dieťaťa v tomto počasí do kopca nebude závratná. Nosič už dávno nepoužívame a dnes by mi tam malý aj tak zmrzol.

Prekročíme potok, ktorý je z väčšej časti zamrznutý a pomaly stúpame hore po ceste. Prvá časť trasy vedie v rúbanisku a navyše dosť do kopca. Viem, že potom to už bude dobré, napokon aj preto sme vybrali túto trasu, lebo trištvrte z nej je v peknom ihličnatom lese, kde by nemalo až tak fúkať.

Maťko pomerne statočne a aj rýchlo stúpa, neborák od mala iné nepozná a tak mu aj tento výlet pripadá ako normálny program. Ale keď vyjdeme nad odbočku na Holú úboč a vietor nám šľahá sneh rovno do tváre, protestuje. Silno fúka a vietor berie sneh zo závejov a sype ho na nás v bielych oblakoch, takže niekedy ani poriadne nevidíme. Malému sľubujem, že v lese nebude vietor, nebude to do kopca, možno tam budú veveričky a postupne prihadzujem aj koláčik, len čo tam budeme. Celkom si vydýchnem, keď dosiahneme hranicu lesa, kde je to oveľa príjemnejšie. Malý dostane sľúbenú odmenu a mení rétoriku, trvá na tom, že chce čakať na otca a brata, ktorých zatiaľ nevidieť. Vravím mu, že musíme ďalej šliapať, lebo nám bude zima. Les je krásny, vysoké ihličnany obsypané snehom, vychodený chodník, v ktorom sa nezabárame. Les je však aj dosť monotónny a malého to príliš nebaví. Trochu nám to spestrí potok Krupá, takmer úplne zamrznutý. Pozorujeme vysoké snehové čiapky, pod ktorými sú schované veľké balvany, a počúvame hukot vody. Maťka celkom zaujalo, že počuje vodu a nevidí ju.

Nasleduje trochu výraznejšie stúpanie k besiedke, ktorá je cca v polovici trasy. Tu sa o zábavu začnú starať Kubko a Ľubo, ktorí nás konečne dobehli, krútiac hlavou nad naším tempom. V besiedke máme krátku zastávku, ale už nás oziabe a tak rýchlo pokračujeme. Maťkovo tempo sa výrazne spomalí, tak ho Ľubo striedavo vezie na sánkach. Pomedzi to ho nútime kráčať, aj keď fňuká, že mu je zima, tak mu vysvetľujem, že si zakúri len tak, keď sa bude hýbať. Našťastie v nasledujúcej rovnej pasáži stretneme malý odhŕňač snehu, ktorý deti zaujme tak, že na nejaký čas zabudnú na protesty a tak sa pomerne plynule presunieme k odbočke na Symbolický cintorín.

Posledný úsek cesty už sa obe deti len vlečú a sťažujú a my im ukazujeme, že veď už tu je pleso, len ho nie je vidieť za stromami a aj chata, len ju nie je vidieť za stromami, a tak si všetci vydýchneme, keď sa naozaj pred nami objavia obrysy hotela, do ktorého rýchlo zapadneme. Inak sa nie je veľmi čím kochať, pleso zamrznuté a len slabé obrysy spodnej časti Ostrvy, fučí a vločky letia vodorovne.

V hoteli sa naobedujeme, deti sa pohrajú v skromnom detskom kútiku a potom vyrážame v ústrety zjazdu. To ale tak rýchlo nebude, pretože najprv nás čaká ešte výšľap od chaty. Maťko čakal, že sa už posadíme na sánky a zvezieme sa až dolu, a tak sa mu to nepozdáva.Okrem toho počasie nie je o nič príjemnejšie. Za odbočkou na Symbolický cintorín ho posadím na sánky a bez námahy ťahám, občas sa nám podarí aj zviezť. Poriadny zjazd je za besiedkou k potoku, tam musím už aj brzdiť, a potom od hranice lesa a rúbaniska. Tu končí aj odhrnutá cesta a musíme sa so sánkami zmestiť na úzky chodník, či skôr do tunela medzi závejmi. Keďže tu však cesta strmšie klesá, je to celkom dobré, pretože záveje nás pribrzdia. Malý výska od nadšenia. Tesne pred mostom cez rieku Poprad nás dobehne zvyšok výpravy, ktorý sa ešte prešiel lesom okolo Majláthovej chaty a zlyžoval dole.

Stará cesta zo Štrbského Plesa nie je posypaná kamienkami, vlak nejde a tak sa na sánkach prevezieme aj cez priecestie a vystúpime z nich až pred zastávkou Popradské pleso. O cca 15 minút už sedíme vo vlaku a naivne sa tešíme, ako uťahané deti rýchlo večer zaspia. Nekonalo sa, ale v každom prípade sme si užili pravé zimné počasie, ktoré žiaľ v posledných rokoch nebýva až tak často.