Via Dinarica (4) – planina Lelija a Zelengora

Do hvozdov Zelengory

Na veselej Draganovej farme nás okrem vedúceho a jeho ženy privítali aj naše dve nerozlučné kamarátky z Austrálie, s ktorými sme si dali fajnú balkánsku večeru so všetkým možným. Dobrilo ešte ukazuje parťákom krásne zdobený osmanský jatagán (osmanská sečná zbraň) a velí na nástup do hôr. Bolo dosť ťažké zas dvíhať naplnené ruksaky na naše unavené chrbty, ale boli sme rozhodnutí, že ideme do tmavnúcej noci do rozsiahlych lesov Zelengory.

Ale stačilo prejsť zopár kilometrov a zas sme boli v kľude z balkánskej hry. Dobrilo dúfal, že natrafíme na nejaký prístrešok, ale keď už svietil načisto len mesiac a naše čelovky, rozhodli sme sa nečakať a zabočiť na vhodnom mieste. Bolo treba si nájsť pekný bivak hlboko v horskom smrekovom lese. A tak sme sa zložili na peknej lúčke, spravili sme si z kameňov ohnisko, našli drevo (na bezpečnom mieste bez hrozby mín), rozložili karimatky a spacáky a stiedajúc sa pri ohni sme prespali chladnú hviezdnatú noc. Bolo už zjavne cítiť, že sa leto končí, skrátka, bola by nám zima, keby sme sa na to nepripravili.

Grmljavina nad Lelijou

Ráno nás zobudili miestni poľovníci alebo kto to bol (možno krivolovci, po našom pytliaci). Prešli popri nás na aute asi dva razy, vôbec si nás ale nevšímali napriek dohárajúcemu ohňu. Pobalili sme sa a pokračovali ďalej. Trasa začala stúpať hore a neskoré raňajky sme si dali pri peknom prameni Jablan vrelo pod sedlom pod Velikou Lelijou. Tam nás dobehli naše Austrálčanky, s ktorými sme sa naraňajkovali.

Počasie neveštilo nič nezvyčajné alebo nečakané. Zakrpatené stromy vystriedali skaly a terén nám začal pripomínať zas Winnetoua a Old Shatterhanda. Už v skalách na sedle pod Velikou Lelijou zrazu z ničoho nič zahrmelo. Hneď nám to došlo – ide búrka, a to rýchla a intenzívna. Boli sme možno pár stoviek metrov pred Austrálčankami. Bez slova sme si všetci traja vytiahli pršiplášte, natiahli ich na seba a sadli sme si traja na tri skaly, nie ďaleko, ale ani nie blízko od seba. A čakali sme, kým to prejde. Austrálčanky riskovali a prešli okolo nás s úsmevom hore.

A prešlo to takisto, ako to aj prišlo. Vyšlo síce slnko, ale počasie sa pokazilo. Posledné slnko sme zažili pri Štirinskom jezere, kde sa Jezerin zas okúpal a vysušili sme si zmoknuté veci. Plávať ale musel opatrne, aby si popritom neoškriabal hnáty. Potom to už bolo smutnejšie, začalo nám pršať v lese pred Orlovačko jezero, s čím sme až tak nerátali.

Zamknutá útulňa

Do večera sme sa v takomto neveselom počasí dostali popod Stoh k útulni nad Orlovačko jezerom. Pršiplášte nám stále bolo treba. Alebo dáždniky. Príchod k útulni na Orlovačko bola veľká radosť. Konečne strecha nad hlavou. Horšie bolo, že dvere boli zamknuté a kľúče ako minule pri Milanovej kolibe žiadne. Takže sme pristúpili k vopred dohodnutému riešeniu – trošku sme použili hrubú silu a nadvihli sme haspru. Našťastie povolila. Útulňa bola tým pádom naša.

Jezerin sa išiel bez rozmýšľania hneď okúpať dole do Orlovačko jezera. Keď sa vrátil na útulňu, Austrálčanky tam už boli s nami. Ubytovali sa hore, my dole. Večer bol veselý, dopili sme, čo sme nakúpili u Dragana...

Švédske raňajky

Ráno bolo kadejaké, počasie nám neprialo. Hustá hmla a dážď. Navyše sa objavili nejakí švédski majstri sveta – lovci kamzíkov a ich bosnianski sprievodcovia z Národného parku Sutjeska. Aspoň sa mohli Austrálčanky intenzívne porozprávať po anglicky. Lebo my sme angličtinu veľmi nepoužívali, náš vedúci Dobrilo už vôbec nie. Ale treba uznať, že so Švédmi mu to celkom išlo.

Ranná káva z ruksakových zásob na raňajky nás prebrala a mohli sme ísť ďalej. S Helene a Ginifer sme sa rozlúčili a vyrazili sme do dažďa, hmly a silného vetra hore pod Bregoč. Ženy pokračovali po magistrále hlavným hrebeňom Zelengory k jazeru Donje Bare, kde bivakovali v stane. My sme všelijakými skratkami v hustej hmle a mokrej tráve dostali hore na sedlo pod Bregoč a nasledoval len nekonečný zostup dole po makadamovej ceste cez Šipovicu do civilizácie smer Tjentište.

Asi 27 kilometrov šliapania s našimi ťažkými ruksakmi po makadamovej ceste do dedinky Čemerno (na hlavnej ceste Foča - Gacko / Trebinje) nám dalo zabrať. Jezerinovi úplne odpadla podrážka na vibrame. Keď sa prezúval dole pár kilometrov pred Tjentište, už rozmýšľal, kde sa ich zbaví. Dobrilo vymyslel dobrú balkánsku hru – skoro celú cestu sme vymýšľali všelijaké geografické názvy, končiace na -ica a vymysleli sme ich neúrekom (ďakujeme Murčovci za námet). Cestou sme sa este napili z pramena rieky Neretvice, pardon, teda z Neretvy.

Autori fotografií: Martin Baniari, Tomáš Trstenský a Yvonne Ginifer

_Na texte spolupracoval: FunTTomas

Predchádzajúca časť putovania

Pokračovanie nabudúce