Aby bolo jasné - mám na mysli Kľak ukončujúci na juhu hlavný hrebeň Lúčanskej Malej Fatry, pretože vrchov s uvedeným menom sa v slovenských horách nájde viacero. Mojím východiskom je obec Domaniža ležiaca ešte v Súľovských vrchoch, prejdem cez Fačkov na Kľak (1352 m), hrebeňom na sever do Vríckeho sedla, potom Rajeckolesnianskou a Suchou dolinou späť do Domaniže.

Rozvidnieva sa, keď pred siedmou vystupujem z autobusu a vyrážam. Do Fačkova vedie modrá značka, po pár minútach míňam posledné domy. Viem, že úsek ďalej v dolinke býva rozbahnený (potok si vybral rovnakú trasu), opúšťam teda značku a smerujem popri borovom lese asi kilometer na juh. Vchádzam lesnou cestou doľava do doliny, pri zachytených prameňoch ešte raz doľava, a potom už stále stúpajúc (v závere strmšie) vychádzam na hrebeň Šibeničnej (802 m). Bukový les naokolo je pripomína striebornú horu z rozprávok - všetko je pokryté inovaťou vymrznutou z hmly. Som opäť na značke a zvlneným terénom, v závere po lúkach schádzam do Fačkova. Prechádzam obcou, pri autobusovej zastávke a reštaurácii križujem hlavnú cestu, čím sa dostávam do Malej Fatry.

Pokračujem stále po modrej hore Suchou dolinou - napriek jej menu, tečie ňou pekný potok. Asi 2 km za obcou pri bývalom salaši je vpravo slabý prameň. V závere doliny sa hmla miestami trhá a darí sa mi zazrieť aj cieľ mojej cesty. Začínam veriť, že tentokrát to vyjde - nie ako vlani, keď mi na vrchole chýbalo snáď 50 výškových metrov... :( Pohodlná časť sa po 4 kilometroch končí. Značka pokračuje poľovníckym chodníkom a veľkými serpentínami v severnom svahu Kľaku naberá výšku. Po dosiahnutí bočného hrebienka pokračuje priamo po ňom. Stále stúpam čoraz redším bukovým lesom, presvitá modrá obloha a vo výške okolo 1000 m sa definitívne dostávam nad hornú hranicu inverznej oblačnosti.

Postupne pribúda aj snehu - je stvrdnutý, chodníkom vedie zopár starých stôp. Pod Malým Kľakom (1204 m) sa konečne dostávam na bočný hrebeň a oslepuje ma nízke zimné slnko. Zľava sa pripája zelená značka a spoločne s modrou traverzujú severnú stranu Kľaku. Mne sú ale po toľkých dňoch vzácne slnečné lúče, tak opúšťam chodník a stúpam juhovýchodným svahom po skalných terasách. Sneh je uľahnutý, drží a ide sa po ňom pohodlne. Vychutnávam neznáme skalné scenérie, snehové a ľadové útvary, pohľady na vrcholky vyčnievajúce z hustej smotany podo mnou... Nakoniec pomedzi kosodrevinu vychádzam od juhu na vrcholovú plošinu.

Nie som horský nováčik, ale výhľad, ktorý sa mi naskytá, mi vyráža dych. Niekoľkokrát sa točím dookola vrcholového kríža, snažím sa identifikovať pohoria a jednotlivé kopce: na sever sa tiahne hrebeň Malej Fatry ukončený Veľkou lúkou s vysielačom, vrcholky krivánskej časti sú takmer schované. Doľava sa rozprestiera biele more - len v diaľke sotva vytŕča rovný hrebeň Javorníkov a za ním jasne Lysá hora a ďalšie vrcholy Moravskoslezských Beskyd. Na východe vyčnieva blízky Strážov a rázsochy členitých Strážovských vrchov. Za nimi osamelý vrchol Inovca, opäť biele nič... až oproti slnku celý hrebeň Vtáčnika a Kremnických vrchov. Medzerou pomedzi ne občas zbadať Sitno. Východný obzor zapĺňa hrebeň Veľkej Fatry, v pozadí medzi Ploskou a Ostredkom vidno Prašivú... A na záver lahôdka - kompletné Západné Tatry a Kriváň (doma konfrontujem s mapou - je to poctivých 100 km !).

Slnko prihrieva, vychutnávam pohodu. Turisti prichádzajú výlučne od Fačkovského sedla (802 m, bus, parkovisko, reštaurácia) a vychodeným chodníkom sa tam aj vracajú. Hore ich posedáva vždy tak okolo 10. Veľmi sa mi nechce opustiť toto fantastické miesto, ale po vyše hodine sa poberám - čaká ma ešte vyše polovice trasy. Po červenej hrebeňovke prudko schádzam z vrcholovej skaly, potom miernejším terénom striedavo bukovým lesom a skalnými partiami. Týmto smerom šli len 3 - 4 ľudia, ale po tvrdom snehu to ide. Občas sa obzriem naspäť na Kľak, z Ostrej skaly je posledný schopný výhľad, potom už zostup (miestami prudký) do Vríckeho sedla (950 m). Opúšťam hrebeň a po žltej schádzam do doliny Široká. Snehu ubúda, opäť sa ponáram do hmly. Po hodinke sa pri poľovníckej chate dostávam do Rajeckolesnianskej doliny a pokračujem modrou značkou po asfaltke až do Rajeckej Lesnej.

Nevynechám príležitosť a predvianočný čas umocňujem návštevou presláveného vyrezávaného betlehemu. Prechádzam obcou, prekrižujem hlavný ťah od Žiliny (tu končí značka) a popri osade Trstená vchádzam do Suchej doliny. Na rozdiel od svojej menovkyne z rána - táto je naozaj bez vody, ale scenericky tiež veľmi pekná. V jej závere vystupujem na hrebeň Šibeničnej len nejakých 200 m poniže miesta, kde som sa naň ráno dostal. Už len necelé 3 km prevažne z kopca - a som pri prvých domoch v Domaniži... začína sa stmievať.