Trasa

Plešivec (dedina) - Ďulová - Zvonivá jama - Gerlašské skaly - Veľký vrch - Zvonivá jama - Plešivec (dedina)

Plešivec a cesta medzi svetmi

Dohadovanie sa s Rišom cez týždeň o tom, kam, nebolo dlhé, povedal by som, že skôr nevyhnutne krátke. Pozvanie prijal, veď iné mu neostávalo. Kto by nechcel cestovať v čase? Upršaná sobota nám však pomaly, ale isto odplavovala plány. No virtuálny meteorológ Aladin a nedeľné ráno s takmer uschnutými chodníkmi rozhodlo. Čas 06.00 - ide sa. O hodinu nám už vietor pod planinou Horný vrch takmer prevracia auto. Dôležité však je, že neprší. Prichádzame do Plešivca, miesto na parkovanie sa logicky vybralo samé. Neďaleko policajnej stanice.

Zbalíme si nevyhnutné veci a rezko - nedočkavým tempom sledujeme modré značenie na stĺpoch, križujúc železničnú trať. Za pár minút vchádzame na asfaltovú komunikáciu. Cestu do iného sveta. Pozvoľne stúpa západnou stranou Plešivskej planiny a odkrýva pohľady na východné svahy Koniarskej planiny a jej bralá NPR Pod strážnym hrebeňom (viac informácií na konci článku). Po vetre a chlade už ani stopy. Ani si to nestihneme uvedomiť a vchádzame do rozsiahleho lesného porastu planiny.

Plešivská planina

Cesta sa narovnala a vedie nás popri závrtoch s priemerom až do 10-15m. Ojedinele v nich rastú ihličnaté stromy, prevažne smreky. Ráz krajiny sa nemení, kým neprichádzame k poľovníckej chate Ďulová (505 m n. m.). Odbočka vpravo nás privádza k novému prístrešku, v ktorom je možné prípadne prespať. Výhľad od prístrešku nám poskytuje prvý z lúčnych pohľadov. Priamo vidíme prvé závrty. Nadšení pokračujeme ďalej, k horárni Veľký vrch (639 m n. m.) je to 45 minút. Modrá značka nás stále vedie po asfaltovej ceste, no onedlho nás ju šípka žartovne prinúti opustiť - po približne 150 metroch sa opäť vraciame späť. Závrty po pravej strane sú čoraz väčšie, ihličnanmi zarastenejšie a tmavšie. Doslova budia rešpekt, no zároveň mi otvárajú starú otázku - je ich dno otvorené?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Onedlho opäť vchádzame na lúku, kde nás očaria veľké bedle, kraľujúce uprostred. Tu sa asfaltová cesta vytúžene mení na aspoň štrkovú. Prichádzame k horárni. Je prázdna, no čerstvá čalamáda na stole a pokosená lúka svedčia o tom, že nie opustená. Pri ceste rastú orechy, slivky a jablká. Všetko akurát dozrelo a tak sa naša prestávka doslova mení na hody. Neďaleko sa nachádza stará šopa, v ktorej by bolo možné núdzovo prespať. Ku Gerlašskej skale nám podľa informácii na rázcestníku ostáva 1.30 hod. Neponáhľame sa, nie je prečo. Z oblohy zmizli posledné oblaky. Jedinými jazvami na oblohe ostávajú nevyhnutné stopy lietadiel.

O pár minút vchádzame do lúčnatých častí - srdca - planiny. Začíname počuť jej rytmický tlkot. Lúky už našťastie dnes tak skoro neopustíme. Využijeme vyhláškou povolenú odbočku, traverzujúcu Malý vrch (744 m n. m.). Táto cesta nás vedie do centrálnej časti planiny, nazývanej tiež Mesačná krajina. Zastaví sa nám dych - vidíme pestrofarebný povrch Mesiaca, na ktorom rastú jablone, borovice, smreky, javory, duby či dvojmetrové borievky a 20 cm vysoké bedle. Tu iste každého napadne, že J. R. R. Tolkien tu prvý krát videl svoj Kraj. Uvedomujeme si, že na GPS nám svieti ďalší z mnohých pokladov tejto planiny - priepasť Zvonivá jama (viac informácií na konci článku). Keď sme pri nej, jej hĺbka a počuteľné ticho nás nútia stáť a nepohnúť sa. Okolie priepasti je oplotené, takže nie je možné ju prehliadnuť. Vzďaľujeme sa preč, nechávame ju na pokoji, nech si nás nevezme.

Prichádzame k prvému žriedlu z napájacieho rozvodu pre dobytok a prvýkrát si uvedomujeme, že hlad je zlý pán. Po pár minútach pokračujeme ďalej pestrofarebnou krajinou, pričom ujedáme kulinárom Mrazom vylepšené trnky. Sledujúc rôznorodosť flóry okolia začínam mať podozrenie, že tu niekedy bol zámok a práve prechádzame jeho parkom - či botanickou záhradou? Velikánske bedle sa už osmelili a pomaly sa s nami rozprávajú. Nie som si dvakrát istý, či sa za nami aj neotáčajú. Opäť vchádzame do lesa, našťastie len na chvíľku. Borievková pláň nás privádza k zelenej značke vedúcej z Rakovnice. Ďalej už pokračujeme spolu až ku rázcestníku pred Gerlašskou skalou (752 m n. m.), (viac informácií na konci článku). Rýchlejšie, veď už sme skoro tam. Sme pár desiatok metrov od okraja tohoto strateného sveta. Onedlho uvidíme ten náš, skutočný. Ten nás však privíta chladne. Doslova. Obliekame si bundy, je tu o pár stupňov menej. Ukladáme si tento výhľad do rôznych typov pamätí a vraciame sa späť ku rázcestníku. Bundy si pre zmenu dávame dole.

Vracajúc sa po zelenej značke križujeme pokosené lúky. Zrazu sa zľakneme, pretože zvuk motorky sem proste nepatrí. Žeby už aj tu? Nie, našťastie. To sme len blízko okraja nášho sveta. Ocitáme sa vedľa skalky. Podľa nás je to ľudské dielo. Načo však v prírodou vytvorenej záhrade? Trochu si odpočinieme pri rázcestníku na Veľkom vrchu (721 m n. m.). Z termosky si dáme teplý čaj, trošku posedíme a pokračujeme ďalej žltou značkou, smerom na Slavec. Na najbližšej veľkej lúke míňame stádo kráv a oviec. Bača nám však neodkýva. Zrejme preto, že planina sa už prestala využívať na poľnohospodárske účely. Keďže čas a rodinné povinnosti sú neúprosné, využijeme možnosť odbočenia z turistickej značky (opäť povolená vyhláškou) a križujúc už známu Mesačnú krajinu sa vraciame späť na modrú značku. Snažím sa uchovať si čo najviac pohľadov. Nedá sa, je toho našťastie neúrekom. Tak aspoň zopár ukladám do fotoaparátu, nech si čo-to môžem neskôr pripomenúť.

Prechádzame modrú značku, časť, ktorú sme minuli odbočením k Zvonivej jame. Míňame poľnohospodársku cisternu - betónovú nádrž, slúžiacu na zachytávanie dažďovej vody, vybudovanej na dne závrtu (slúži ako napájadlo pre dobytok). Momentálne sa opäť nachádzame v strede Plešivskej planiny a potichu vieme, že čoskoro náš opätovne čaká asfaltová cesta a koniec nášho dnešného putovania. Debatujúc kráčame a čoskoro obchádzame jazierko, ktoré sme si predtým nevšimli. Značka nás neúprosne vedie k ceste. Už je tu prvá horáreň, neskôr druhá a klesanie. Planina nás už posiela domov. Zo železničného priecestia k nej obraciame posledné pohľady. Je pekné vedieť, čo je hore. Priamo v našom svete, no našťastie ešte nedotknuté. Dokedy?

Doplnkové informácie

Pod strážnym hrebeňom

Rezervácia vyhlásená v roku 1966 s roz­lohou 96,67 ha. Zaberá východné svahy Koniarskej planiny, na ktorých sa nachádzajú xerotermofilné skalné stepi a drieňové dúbravy. Vo vápencovom podklade, ktorý buduje územie, sa nachá­dza i známa Hradná priepast‘. Vegetačný kryt reprezentujú zástupcovia teplomilnej a vápnomilnej flóry. Len z tohto územia bolo donedávna známe hniezdenie strnádky cia (Emberiza cia). Zdroj.

Plešivská planina

Nachádza sa v trojuholníku medzi Rožňavou, Štítnikom a Plešivcom. Krasová plošina ohraničená strmými okrajmi, z južnej časti zarastená prevažne krovinatými lesmi, stredná a severná časť je lúčnatá. Je bohatá na povrchové i podzemné krasové formy, škrapové a závrtové polia. V posledných rokoch bola dôkladne zmapovaná rožňavskými jaskyniarmi. Nachádza sa na nej okolo 200 jaskýň a priepastí. Ide o geomorfologicky najvýznamnejšiu planinu Slovenského krasu na rozlohe približne 53 km/2. Lesy pokrývajú odhadom 4/5 celkového povrchu planiny. Zdroj.

Zvonivá jama

Korózno-rútivá priepasť hlboká 100,5m. Vstupná kolmá šachta ústi v hĺbke 45 m do obrovitého podzemného dómu, na ktorého dne je mohutný sutinový kužeľ. Jeho vrchol je v hĺbke 84 m od povrchového otvoru priepasti. Po stranách podzemného dómu sú šikmé stúpajúce chodby dlhé 180 m, ktoré vznikli v súvislosti s podzemným odvodňovaním priľahlých mohutných závrtov. Zdroj.

Gerlašské skaly

Za rezerváciu boli vyhlásené v roku 1981, majú rozlohu 21,73 ha. Zaberajú svahy Plešivskej planiny a predstavujú bizarný geomorfologický skalný útvar so skal­nými stenami, terasami a sutinami, obklopený bukovým lesom a pasienkami. Zdroj.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek