Po vzájomnej dohode vyrážam z Bratislavy v pondelok ráno, Ľuboš na vlak pristupuje v Trnave. Nakoľko som toho v noci veľa nenaspala, prebieha klasické dospávanie vo vlaku.

Vystupujeme v Piešťanoch. Pri Kolonádovom moste začína žltá značka. Po nej sa hneď dostávame do vedľajšej obce Banka. Tu po krátkom dohadovaní sa, či značka vedie napravo alebo naľavo, odbočujeme doprava. V okamihu, ako sa ocitáme v poli, zisťujeme, že to zrejme nebude ono...

Po návrate späť nachádzame značku. Je opodiaľ pri asfaltke, nenápadne skrytá a veľmi ľahko prehliadnuteľná. Po čase zapadáme do lesa. Cesta je príjemná a len mierne stúpajúca. Obaja, prvý raz v týchto končinách, sa zhodneme, že nám veľmi pripomínajú Malé Karpaty. Okolo nás sa týčia stromy, sem-tam zašumia. Zo stromov padá lístie a my vieme, že za týžden bude už celý chodník posiaty týmto jesenným kobercom.

Na Plešinách nastúpime na červenú značku a pokračujeme smerom na Krahulčie vrchy. Vďaka mojej nevyspatosti sa cestou dosť motkáme a každú chvíľu zastavujeme. Začínam zisťovať, že byť celú noc predtým hore nebol práve najlepší nápad. Z lesa vychádzame na rúbanisko. Pochvaľujeme si počasie, bez nepríjemného vetra, vydarila sa aj viditeľnosť. Zastavujeme sa najesť a ja, vyberajúc foťák, zisťujem, že mi v ňom chýba pamäťová karta. Keď sa darí, tak sa darí...využijem teda šancu a zoznamujem sa s Ľubošovou zrkadlovkou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rúbanisko po krátkom úseku končí a o chvíľu zapadneme opäť do lesa. Cesta začína mierne stúpať. Po úpätí kopca obchádzame Krahulčie vrchy. Sem-tam sa nám opäť naskytajú výhľady na zalesnené, sfarbené kopce okolo nás a dedinky pod nimi. Kocháme sa výhľadom, fotíme sa a pokračujeme ďalej na sedlo Marhát. Zhruba po polhodine chôdze lesom prídeme na križovatku a odbočujeme doprava na vyhliadku Visiace skaly. Stúpajúca cesta po krátkom úseku bočí doprava medzi stromy, až sa ocitáme na kopci. Skaly nevidíme žiadne, zato sú tu tri kríže. Obzeráme výhľad, za ešte lepšieho počasia by bolo vidno ešte ďalej, spokojní sme ale aj teraz. Ľuboš zbehne nižšie a objaví aj tabuľku na pamiatku miestneho rodáka Eduarda Kolníka.

Vraciame sa späť na značku, ktorá nás miernym stúpaním cez les zavedie na sedlo Marhát. Miestami úzka lesná cestička, obkolesená trávou a týčiacimi sa stromami. Navrchu Marhátu je besiedka, kde skladám batoh. Okrem nás je tu len jeden chlapík na bicykli. Po schodíkoch si vyjdeme na drevenú rozhľadňu, ktorá je tu zatiaľ novinkou. Jej slávnostné otvorenie sa konalo 4. októbra. Pri lezení na ňu si treba dať pozor na triesky. Svojou drevenou konštrukciou mi trochu pripomína rozhľadňu na Kukle. Z jej vrcholu sa naskytajú krásne jesenné výhľady na okolité kopce.

Z Marhátu klesneme k horárni Pod Kostolným vrchom, klesanie je našťastie len mierne, nie prudké. Cesta ide nespevnenou cestou, kráčame zhruba hodinu, až sa napojíme na asfaltku. Tou ideme polhodinu, až prídeme k horárni. Okolie je opustené, celkovo nestretáme ľudí. Veď čo aj čakáme v pracovný deň.

Za horárňou zabočíme do lúk a cesta cez ne striedavo stúpa a opäť klesá. Pomaly zapadá slnko, obloha sa nádherne sfarbuje a tak už majú krásnu farbu nielen okolité kopce. Takto kráčame asi trištvrte hodinky a vychutnávame si po kopce. Tráva naokolo priam až volá, rozmýšľame, aké by to bolo vyvaliť sa do nej a ostať tu cez noc v objatí prírody. Obloha už teraz veští, že pohľad na ňu bude cez noc nádherný. Zakutrať sa tak do spacáku a pozorovať...Noci sú ale už žiaľ studené a tak pokračujeme radšej k nášmu dnešnému cieľu - rekreačnému stredisku Bezovec, kde máme dohodnuté ubytko. Večer ešte hráme pexeso, čoskoro ale líhame do postelí.

Ďalší deň trochu dospávame, po mojej predchádzajúcej prebdenej noci je to vážne treba. Vyrážame neskoro, až okolo 11-tej. Pôvodný nápad ísť na Panskú Javorinu zmeníme na hrad Tematín.

Cesta vedie popri lyžiarskom vleku a Šport chate na kopec, kde zabočíme doprava.
Vidím iba napoly, jedna šošovka mi v priebehu noci kamsi zmizla. Vidieť sa ale oplatí. Nádherné pohľady na celý hrebeň Považského Inovca. Farebné výhľady...zelená, červená, žltá...Jeseň, pani bohatá, farbí stromy do všetkých možných odtieňov...a nám len prechádza zrak.

Po chvíli si ale uvedomíme, že zrejme sme odbočili zle. Táto cesta ide na Panskú Javorinu. S ľútosťou opúšťame nádherné výhľady a vraciame sa späť na našu značku.
Nájdeme modrú a ja zrazu chápem slová našej domácej, omylom nás považujúcej za pár. Hovorila nám, že sa cestou budeme môcť aj za ruky držať. Cesta je rozbahnená, pravdepodobne tadeto vodia dobytok. A pani pravdepodobne vodením za ruky myslela vyťahovanie jeden druhého z bahna.
To je nekonečné a my sa ho snažíme všemožne obísť. Horom, dolom, predierajúc sa radšej než bahnom kríkmi, miestami nás šľahajúcimi cez batoh a po tele. 10 metrov ideme polhodinu.

Blato sa konečne končí a my ešte chvíľu pokračujeme lesom. Nečakane sa pred nami objavuje Tematín. Majestátne obkolesený stromami, hrajúcimi farbami jesene. Robíme pár fotiek a ideme si ho pozrieť bližšie.
Vnútro hradu je na moje prekvapenie udržiavané, je tu hromada dreva a triesok zakrytých plachtou, ohnisko, sedačky, tabuľky označujúce kuchyňu a WC. Neskôr stretávame chalana, ktorý nám objasní, že je to iniciatíva mladých z okolia.
Z Tematínu klesáme kľukatým chodníčkom najprv cez les, neskôr už len miernym lesnatým porastom, až schádzame na asfaltku. Ideme asi hodinku aj pol. V dedinke Lúka pre nás autom príde Ľubošov brat a odvezie nás na vlak do Piešťan.

Sme príjemne unavení, ale spokojní. Užili sme si dva dni krásnej jesennej prírody a určite sa sem ešte radi niekedy vrátime.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek