Trasa

Ružomberok - Nová Černová - Tlstá hora - Nižné Šiprúnske s. - Smrekovica - Rakytov - Ploská - salaš pod Suchým v. - Ostredok - Krížna - Kráľova std. - Drobkovo - Ostredok - Koniarky - Balcierovo - Necpaly

Z ranného rýchlika vystupujem v Ružomberku spolu s ďalšími podobne vychystanými indivíduami. Uvedomujem si, že štátny sviatok našim západným susedom umožňuje predĺžiť si víkend, takže na horách bude rušnejšie. Isto to ale neplatí pre začiatok mojej prvej etapy - na Tlstej hore som ešte nikdy žiadneho turistu nestretol. Samotná červená značka začína v časti Nová Černová, prvé kilometre teda vedú asfaltom cez mesto a poza štadión... ešte popod sídlisko... a konečne začínam stúpať úzkym chodníkom popod vedenie vysokého napätia. Obzriem sa na zahmlený Ružomberok a vchádzam do borovicového lesíka.

Rovnomerne stúpam po hrane hrebeňa, miestami s výhľadmi na sever do údolia Váhu. Les sa mení na statnú bučinu a zvážnica, po ktorej kráčam, stúpa a širokým oblúkom obchádza dolinu potoka Bodkovica. V rozmedzí 250 m prechádzam popri dvoch prameňoch, druhý (výdatnejší) je vyvedený rúrkou. Na okraji malej lúčky presvitajú pomedzi konáre smreka kontúry akéhosi zrubu - po bližšom preskúmaní registrujem pomerne zachovalý objekt na uskladňovanie sena. O chvíľu už vchádzam na rozsiahle lúky na východnom úpätí Tlstej hory - aj tu sa nachádza jeden zachovalý a niekoľko už dožívajúcich zrubov. V tejto výške som už očakával aspoň náznaky predierajúceho sa slnka, ale všade naokolo hustá hmla - ale, veď Tlstá hora je ešte o 300 m vyššie...

Rozťahujem paličky a ukrajujem z toho záverečného stúpania. V tienistých častiach lesa tesne pod hrebeňom sú zvyšky snehu zo zrážok predošlých dní... ale o presvitajúcej modrej oblohe ani chýru. Samotnú vrcholovú časť hory tvorí rozsiahla lúčna plošina, len mierne sa zvažujúca na západ, riedko porastená smrekmi - krajinársky veľmi pôsobivé partie (samozrejme, ak nie je dohľadnosť 30 m). Vyšliapaný chodníček vo vysokej tráve ma bezpečne vedie na juh. Ako prízrak sa zrazu vynorí z hmly tmavá silueta stavby z hrubých kolov s krížom navrchu, drevený oltár, miniatúrna kamenná kaplnka so soškou a oproti zopár drevených lavíc... Na takomto odľahlom mieste pôsobí tento "open-air" chrám naozaj bizarne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Odtiaľto vedie viac chodníkov, avšak na druhý pokus nachádzam značku. Tá sa po chvíli ponára do lesa a striedavo bučinou, smrečinou a lúkami sa borím s hmlou. Snáď to nedopadne ako po niektoré roky, že slnko nevysvitlo ani na Rakytove či Ostredku... Na lúkach pred Chabzdovou sa chodníky akosi rozmnožili, hlavne dobytok si chodí, kade chce. Značky na najbližších smrekoch nevidím, ale... pozerám na displej mobilu a TrekBuddy mi ukazuje, kadiaľ ďalej. Míňam rázcestník (sem sa dá dostať viacerými možnosťami od Ľubochne až po Černovú) a krížom cez lúky stúpam k Nižnému Šiprúnskemu sedlu. Kúsok pred ním sa objavujú dve postavy - ubezpečujem ich, že idú dobre na Tlstú horu - oni ma zas potešia, že v sedle na nich na moment zasvietilo slnko.

A skutočne, nad hlavou mi presvitajú belasé fľaky, hmla sa trhá... Fatra však len hanblivo a postupne odhaľuje oblé krivky svojich kopcov. Pokračujem zelenou miernym stúpaním na Malú Smrekovicu a až na lúkach pod jej vrcholom sa definitívne dostávam nad hranicu inverznej oblačnosti. Nad hladinu vytŕčajú len najvyššie partie Západných a Nízkych Tatier, ale aj tak ich ešte kryje opar. V areáli vojenskej zotavovne konzumujem obed a pokračujem popod Skalnú Alpu, zablateným traverzom Tanečnice... a ani sa nenazdám a križujem žltú v severnom Rakytovskom sedle. V pohode zdolávam posledné výškové metre a rozhliadam sa z môjho najobľúbenejšieho veľkofatranského kopca. Až tu stretávam prvú skupinku turistov, ani to však nie sú "viacdňovkári". Zostup nie je, hlavne v prvej časti vedúcej poza kosodrevinu, žiadna pohoda. Bez paličiek by som sa zopárkrát vyváľal, ak by to neskončilo horšie...

Z južného sedla to je už opäť lepšie, pri postupe letným traverzom Minčola začujem kdesi zhora štekot a keď sa pri prameňoch pod Čiernym kameňom obzerám, ide odtiaľ niekoľko postáv. Ďalší úsek lesom býva vďaka mnohým prameniskám rozbahnený aj za suchšieho počasia, takže teraz sa vôbec nedivím, keď mi obuv oťažieva. Až na lúkach pod sedlom Ploskej sa terén zlepšuje. Keď naberám vodu z výdatného prameňa, obieha ma česká štvorica (2 mladíci + 2 psi). Tempo teda majú slušné. V sedle ich zas dobieham ja, dávam im pár informácií o vode a salašoch a stúpanie na Ploskú absolvujeme spolu. Niekedy tu mávam krízu, ale teraz ani po 30 km mi týchto 150 výškových metrov nerobí problémy. Ako klesá slnko, začína sa ochladzovať. Na vrchole sa pridáva aj silnejší vietor. Lúčim sa s dvojicou, ktorá čaká na zvyšok výpravy a smerujem zas po červenej cez Kýšky a Koniarky - jednou z najkrajších častí hrebeňa, kde sa striedajú pasienky s riedkym porastom smrečín a pokrútenými bukmi.

Pri príchode k salašu pod Suchým vrchom už z diaľky vidím, že je tam husto. Je tu už dobre vyše desiatky trekerov, tak sa poberám dolu pasienkami k Mandolíne. Tu ma vítajú zatvorené dvere, spoza ktorých ma nejaké osoby, už ťažko artikulujúc, vyzývajú povedať heslo. V takejto spoločnosti naozaj netúžim stráviť noc, tak sa poberám späť na preplnený salaš. Nakoniec sa veľká časť prítomných sťahuje prenocovať na povalu, takže aj po príchode ďalšej českej výpravy sa v pohode pomestíme. Varíme, kecáme o ohrozenej budúcnosti salašov na hrebeni, keď sa prestanú hospodársky využívať... a ja pomerne skoro zaliezam do spacáka - vstával som skoro a tých kilometrov bolo tiež dosť.

Prvé mobily začínajú budiť ráno už hodne pred šiestou. V noci sa posúval čas a fotografi túžiaci zachytiť okamihy východu slnka sa súkajú zo spacákov. Vo mne víťazí turista nad fotografom, a tak si ešte vychutnávam naakumulované teplo. Potom však aj ja začínam baliť, popritom raňajkujem a snažím sa čo najmenej pošliapať ešte ležiace múmie. Tiež využívam časový posun a ako prvý o pol siedmej opúšťam salaš. Po výstupe do sedielka vidím, že som až toľko nezmeškal. Slnko sa sotva vykotúľalo napravo od Prašivej nad hustú vrstvu smotany a farbí okolie do zlatista. Chvíľu vychutnávam tú atmosféru, potom sa opäť ponáram do tieňa smriečkov a stúpam traverzom Suchého vrchu do sedla.

Teraz sú aj blatisté miesta primrznuté a ide sa dobre. Neustále sa obzerám a sledujem meniacu sa panorámu. Hranica inverzie je nezvyčajne vysoko - zaliate sú aj spojovacie hrebene medzi Borišovom, Ploskou a Suchým vrchom. Na severozápade sa dvíhajú ako súostrovie najvyššie časti Malej Fatry, viac na sever trčí Veľký Choč. V sedle sa mi otvára pohľad na slnkom zaliate mäkko modelované tvary Ostredku, tmavú siluetu nízkotatranského hrebeňa a zubatý pás Západných Tatier. Zaplavuje ma pocit absolútnej slobody a pohody. Nenáhlivo zdolávam tiahle stúpanie a stojím na najvyššom bode pohoria. K doterajším výhľadom sa pridáva zvlnený typický hôľny hrebeň na Krížnu. Fúka len mierny juhovýchodný vietor, aj ten však miestami vyháňa chuchvalce hmly až na hrebeň, kde sa rozplývajú.

Pokračujem ako na húpačke cez sedielko na len o málo nižší Frčkov a traverzom bezmennej kóty. Napravo mám stále pred očami fascinujúce divadlo, keď sa z juhu prúd oblačnosti prelieva v sedle medzi Smrekovom a Malou Krížnou, triešti sa o Kráľovu skalu a vteká do zálivu Gaderskej doliny. Ešte záverečné mierne stúpanie na Krížnu a už sa dívam na juh. Obyčajne aj za inverzie vykúkajú ploché hrebene Kremnických vrchov, ba vidno aj Sitno. Teraz, kam až oko dovidí - arktické biele nič... Z Malej Fatry sa ešte objavili Martinské hole, ale Kľak už viac tuším ako vidím.

Na Krížnej sa mi vždy ťažko lúči s hrebeňom, zvyknem už len "zbehnúť" do Starých Hôr alebo na druhú stranu do Blatnice, či Turčianskych Teplíc. Teraz je však len osem, navyše dolu do tej bieloby sa mi veru nechce. Posedávam, a potom pritakávam vnútornému hlasu, ktorý mi už hodnú chvíľu podsúva akýsi plán... A plánu praje aj vývoj počasia - počas niekoľkých desiatok minút sa Gaderská dolina úplne vyčistila a vidno, že postupne sa celý Turiec zbavuje hmly. Ten prúd oblakov od juhu sa síce stále tlačí, ale Kráľova skala ho už nepúšťa ďalej. Hneď sa mi veselšie kráča cestou ku Kráľovej studni, keď viem, že z hrebeňa schádzam len dočasne. Pri prameňoch dočerpávam vodu a prevalí sa cezo mňa vrstva hmly, že ani slnko nepresvitá. Keby som pred chvíľou neprišiel zhora, neverím, že na Krížnej je jasno.

Ďalším dôvodom, prečo sa púšťam po žltej do záveru Gaderskej (presnejšie Dedošovej) doliny je ten, že som tadiaľ ešte nešiel - a aspoň raz treba... Cez lúky je to v pohode, ale v lese je terén klzký, nízke slnko sem teraz nedosvieti. V strmých úsekoch, kde sa pridáva šmykľavá vrstva lístia, opäť blahorečím paličkám. Niekoľkými serpentínami schádzam na údolnú spevnenú cestu a ňou až k rázcestníku Drobkovo pri rovnomennej bývalej horárni (teraz chate Lesov SR). Tu začína zelená, ktorá končí... na Ostredku. Áno, idem si "vychutnať" 750 výškových metrov, aby som sa zas mohol pokochať pohľadom na oblaky zhora.

Chodník vedie spočiatku vysokým bukovým lesom takmer priamo na východ a stúpanie je rovnomerné. Trochu sa zmierňuje na lúke, kde kedysi stával salaš. Už len kúsok zarovnaného terénu a zvyšky piecky sú smutnými svedkami. Z horného okraja lúky sú výhľady do doliny aj na Tlstú "zo zadnej strany". Chodník sa širokou serpentínou dostáva na hranu bočného hrebienka, kde ma zas ožiari slnko. Opäť som vo svojom živle a vôbec ma netrápi, že som len v polovici stúpania. Po malebnom úseku smrečinou sa dostávam definitívne do hôľnatej časti v sedielku so smerovníkom na okraji NPR Štrochy. Ďalej sa chodník vinie pomedzi trsy uschnutej trávy a stúpanie je už miernejšie. Často sa zastavujem a obraciam, vychutnávam si meniace sa pohľady na skupinu Ostrej s Tlstou a spoza Bielej skaly sa vynárajúci Borišov. Výstup mi pripomína Slavkovský štít v hôľnom podaní - zo štyrikrát som myslel, že už vidím vrchol - a to len ďalší z hrboľov...

Keď ale na jednom z hrboľov vidím skupinku ľudí, viem, že to už bude "najvyšší". Využívam ich prítomnosť na vrcholové foto. Nakoniec, som tu dnes druhý raz, tak si zaslúžim. Pozerám, že z pohronskej a liptovskej strany vietor dvíha mraky až takmer na hrebeň, Ploskú sotva vidno. Meriam cestu k Suchému vrchu v opačnom smere ako ráno, na vyhriatych skalách si dávam obed aj siestu. Vraciam sa po hrebeni až na rázcestie Koniarky, kde sa spúšťam po žltej do doliny. Miestami je terén opäť klzký, ale dá sa zvládnuť. Pri prechode lúkami v strednej časti sa snažím identifikovať miesto, kde kedysi stávala koliba "La Paloma", ale nepodarilo sa. Pri rázcestníku Balacierovo sa dostávam na modrú značku vedúcu Necpalskou dolinou zhora od chaty pod Borišovom.

Po chvíli prechádzam okolo zaparkovaných áut a cesta sa mení na viac alebo menej rozbitú asfaltovú. Stále mám časovú rezervu, tak zvoľna pokračujem ďalej, ale ako záver túry sú tie asfaltové kilometre predsa len otravné. Takže som celkom rád, keď sa mi na niekoľko posledných podarí stopnúť terénne auto idúce zhora. Z vodiča sa vykľúva strážca NP, takže tých pár minút jazdy do Necpál trávime úvahami o počasí, horách a ľuďoch v nich, salašoch a ich budúcnosti... Ďakujem za odvoz... a ďalší pekný víkend v horách končí.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek