Po skoro mesačnej abstinencii sa konečne črtala nádej na turisticky strávený víkend. Minulý týždeň napadol prvý sneh a my sme sa rozhodli, že zahájime zimnú turistickú sezónu. Od pondelka sme netrpezlivo sledovali vývoj počasia, ale na lákavý slnečný víkend to vôbec nevyzeralo. Jediné zlepšenie počasia, aj to krátkodobé, malo prísť v piatok. Vidiac víkendovú predpoveď vo štvrtok večer operatívne meníme plán. V piatok sa ide na hory! Padlo rozhodnutie - úvodom do tohtoročnej zimnej turistickej sezóny bude Minčol v Malej Fatre.

Trasa

Vrútky – Piatrová – Diaľna – Okopy – Minčol – Krížava - hotel Martinské hole - Pod Kalužnou – Hodinovka - Podstráne

Únik z civilizácie

Ráno po nevyhnutných nákupoch nasadám do vlaku, kde ma už čaká Marek s rozbalenou čokoládou. Cesta ubieha rýchlo. Ani nie o pol hodinky vystupujeme vo Vrútkach. Zo stanice sa musíme dostať do chatovej oblasti Piatrová, kde začína turistické značenie. Neostáva nám nič iné, ako ísť po rušnej ceste čeliac piatkovej premávke kamiónov. Konečne odbočujeme smer Piatrová. Po štvrťhodinke šliapania asfaltom prichádzame k turistickému smerovníku. Ďalej by nás mala tri hodiny sprevádzať modrá značka vedúca až na vrchol.

Cesta zasneženým lesom

Podľa predpovede horskej služby by mal na hrebeňoch hôr fúkať silný vietor, ale tu zatiaľ panuje zimná idylka. Kontrolujeme svoju zimnú výbavu - návleky budú nevyhnutné a pri pohľade na množstvo snehu určite aj paličky. Naplníme ešte žalúdky nakúpeným proviantom a sme pripravení zapotiť sa pri stúpaní.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opúšťame namrznutú asfaltku a strmo prekonávame výškové metre. Z Vrútok je na Minčol skoro tisícmetrové prevýšenie, takže to nebude žiadna prechádzka. Chodník je síce prešľapaný, ale množstvo snehu pribúda. Stopy postupne miznú, rozmýšľame, či ich zafúkalo, alebo sa dotyční rozhodli vrátiť. Nakoniec sledujeme len stopy lyžiara. Pri pohľade nazad sa črtajú prvé výhľady, zatiaľ len na Vrútky a Martin. Počasie nám praje a aj viditeľnosť je dobrá. Musíme pochváliť prácu vrútockých značkárov. Dokonca aj v poriadne zasneženom lese, kde sa o chodníku nedá ani len hovoriť, je značenie výborné.

Začína zimná rozprávka

Pomaly sa dostávame nad hranicu lesa. Snehu pribudlo a miestami sa brodíme v závejoch až nad kolená. Našu námahu kompenzujú nádherné výhľady na zasnežený Turiec. Predpoveď silného vetra sa potvrdila, blížiac sa k hrebeňu pociťujeme silu tohto živla. Od hrebeňa nás delí len pár výškových metrov. Konečne! Pri kanóne z čias partizánskych bojov sa pripájame k červenej značke. Obliekame si bundy proti vetru, rukavice a čiapky. Po vyfúkanom hrebeni sa kráča príjemne. O trištvrte na jednu stojíme na vrchole Minčola- 1364 m n. m. Snehové záveje a fotografovanie nás zdržali trištvrte hodiny, ale so svojím výkonom sme spokojní. Víta nás úplne zamrznutý a zasnežený smerovník, ktorý musíme najprv oškrabať, aby sme sa dozvedeli, ktorým smerom pokračuje chodník. Ešte vrcholové foto a ponáhľame sa do závetria, kde si doprajeme zaslúžené občerstvenie.

Tortúta medzi Minčolom a Krížavou

Mapa aj smerovník udávajú hodinku na Krížavu. Teplý čaj na chate je pre nás hnacím motorom. Situácia sa však mení hneď, ako vstúpime do riedkeho lesíka za Minčolom. Sneh nie je vyfúkaný ako na hrebeni a my sa začíname prebárať miestami až po kolená. Okrem spomínaného lyžiara pred nami tadiaľto nikto nešiel, chodník si musíme prešliapať sami. Každý jeden krok nás oberá o sily a my výrazne spomaľujeme. Neraz nám pri prekonávaní rozsiahlych snehových závejov napadá myšlienka, aké ľahké by to bolo, keby sme mali so sebou lyže. Držiac sa hesla „čo nemáš, to ti nesmie chýbať“ si snehovú nádielku „užívame“ plnými dúškami, veď zima je len raz za rok. Vysielač na Krížave je už čo by kameňom dohodil. Slnko pomaly končí svoju dnešnú púť a klesá do nakumulovaných oblakov. Zamrznuté smreky bizarných tvarov ako nemí strážcovia tohto nádherného kúta Slovenska dotvárajú scenériu končiaceho sa zimného večera. Jednoducho raj pre každého fotografa!

Čas však tlačí, na chatu chceme dôjsť ešte za vidna. Posledných tristo metrov a už sme konečne tam! Netušíme, že to nebude až také ľahké, ako sa na prvý pohľad môže zdať. S odvahou nič netušiaceho sa vrháme do pazúrov kosodreviny, ktorá nás zdrží takmer na celú hodinu. Sneh vôbec nedrží, každý krok znamená prepad miestami až po zadok. Vysilení konečne prichádzame k areálu vysielača, ktorého betónový plot nám poskytuje aké-také závetrie. Pár krokov a sme na ceste vedúcej od vysielača až dole do Martina. Je zratrakovaná, nohy si konečne oddýchnu. Zostup k chatám pod zjazdovkami je veľmi rýchly. Ešte za šera nachádzame otvorený hotel Martinské hole, kde sa s ohromnou radosťou pri teplom čaji a polievke regenerujeme a plánujeme najkratší zostup.

Tmou nadol

Napojení a nasýtení si vychutnávame pocit nádherne stráveného dňa. Po asfaltovej ceste s čelovkami pomaly schádzame dolu. Značka vedie ďalej lesnou cestou až na Podstráne. Je zasnežená, preto ju využívajú aj skialpinisti schádzajúci z hrebeňa. My im len ticho závidíme a kde sa dá, šmýkame sa po zadkoch dole. Unavení, ale spokojní prichádzame do civilizácie - do Martina, časti Podháj, kde sa nachádza údolná stanica dnes už nefungujúcej jednosedačkovej lanovky na Martinské hole. Už nás čaká odvoz obetavými rodičmi a teplý čajík s rumom z termosky.

Zhodnotenie

Cestou domov hodnotíme dnešnú túru. Zistili sme, že v prípade zimnej túry si treba pripočítať aspoň tretinu času navyše. Je pravda, že sme snehové podmienky podcenili. Nečakali sme, že budeme jediní turisti na zasneženom hrebeni. Neprešliapaný chodník nás prekvapil, ale aspoň sme si preverili svoje fyzické a psychické sily. Na druhú stranu, boli sme dobre vybavení aj do chladného počasia a v podstate sme sa stále pohybovali v „civilizovanej“ oblasti. Krásne počasie, nádherné výhľady a očarujúca príroda však zatienili všetky tieto nedostatky. Myslím, že na dnešný deň budeme dlho spomínať.

Autorom fotografií a na článku spolupracoval: Marek Lomnický

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek