Výstup – 1. deň

Pár dní pred odchodom dochádza k významnej zmene plánovanej trasy. Náš sprievodca, po informáciách z prvej ruky (od horských vodcov pôsobiacich v tom čase pod Blancom), nám neodporúča vystupovať z Aiguille du Midi cez hrebeň Blancov z dôvodu, že tento úsek vyzerá byť nebezpečný a pre nás začiatočníkov to nebude práve najlepšia voľba. Nakoniec sa rozhodneme okruh premaľovať na úsečku. Tou istou trasou výstup a zároveň aj zostup, cieľ Orlie hniezdo, nocľah na chate Gouter. Tým sa nám mení aj náš program. V okolí chaty Cosmiques sme plánovali spriateliť sa s mačkami, potúlať sa okolo Mt. Blanc du Tacul a tak sa aj postupne aklimatizovať. Človek mieni, život mení...

Po sobotňajšej únavnej celodennej jazde sa tešíme na posteľ v hoteli La Couronne v Argentiere. Zisťujeme predpoveď počasia. Tá je chvalabohu priaznivá. Aj keď na nedeľu nehlásia ideálne počasie, zato v pondelok má byť jasno, bez zrážok. Potom nastane obdobie dažďov. Po krátkej debate je rozhodnuté. Aj napriek tomu, že neabsolvujeme žiadnu aklimatizáciu (okrem plánovaného nocľahu na chate Gouter), ani neotestujeme ľadovcovú výzbroj, nasledujúci deň ideme na to. Po výdatných raňajkách sa hneď v nedeľu ráno presúvame autom do Le Fayet k údolnej stanici TMB do Le Nid D´aigle s cieľom chytiť v poradí druhú zubačku toho dňa. Odchádza 9h 10min. My prichádzame k stanici ani nie 20 minút pred jej odchodom. Auto nechávame na bezplatnom staničnom parkovisku. Na poslednú chvíľu sa rozhodujeme nechať stany a spacáky v aute. Keďže každý z nás má takmer 20-kilový náklad, radostne sa zbavujeme tejto prebytočnej záťaže. Plán je tak jasný: dnes rezervovaný nocľah na chate Gouter a v pondelok Mt. Blanc a návrat do Le Fayet. Pri takej predpovedi počasia by to malo byť zvládnuteľné. Otázka, kde budeme spať po zostupe, je zatiaľ nezodpovedaná.

Dvojvozňová „električka“ má na ceste 5 zastávok. Takmer 1800-metrové prevýšenie zvládne aj s prestávkami za 75 minút. Kocháme sa pohľadmi na blízke lúky i vzdialené kopce. Ideme si oči vyočiť, ale cieľ nášho výletu nevidieť. Miesto toho sa v oblasti, kde budeme vystupovať, začína kopiť oblačnosť. Meteorológovia sa tak nemýlili, nanešťastie. Na tretej zastávke – Col de la Voza – nastupujú ďalší známi zo Slovenska, medzi nimi aj pár „horskáčov“. Takže sme v správnej spoločnosti. Hneď je v zubačke veselšie. Pre informáciu: kempovali v Les Houches a výstup k stanici zubačky si skrátili lanovkou.

Orlie hniezdo. Až sa človek čuduje, koľko turistov sa zmestí do dvoch vozňov TMB. Lúčime sa s civilizáciou, skromnou budovou konečnej zastávky TMB a ideme na to. Odtiaľto vedie jediný chodník, ktorý sa po pár metroch rozdeľuje. Jeden k vyhliadke na ľadovec Bionnassay a druhý smer Mt. Blanc. Dômyselná selekcia, turisti jedným smerom, kvázi turisti druhým. Nasleduje mierne stúpanie popod masív Les Rognes (2695 m n. m.) k zachovalej ruine bývalej chaty. Pokračujeme po relatívne rovinatej kamennej púšti Desert de Pierre Ronde. Ešte sa tešíme slnku. Pod váhou plecniakov sa začíname potiť. Osobne ma prekvapuje, že sa vlečieme. Z nohy na nohu. Stále rovnaké tempo. Tak ale „horskáči“ musia vedieť. Pochopil som to až na druhý deň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Postupne kraťasy a tričko vymieňam za dlhé nohavice s vetrovkou. Kým nás obkľúčia blížiace sa oblaky, skúmame pred nami sa týčiace skalné rebro, ktorým sa máme vyškriabať na chatu Gouter. Vyzerá to byť strmé. Však nechajme sa prekvapiť. Zato obdivujeme na východ od nás nádherné veže Aiguille du Midi. Pekne vidno aj lanovku blížiacu sa k jej vrcholu. A bez ďalekohľadu. Po zvládnutí tohto výletu ju pôjdeme bližšie preskúmať. Pomaly prekonávame skalný prah a pred nami sa ukazuje chata Tete Rousse. Miestami nepríjemnú skalu strieda ľadovec rovnakého mena ako pri ňom ležiaca chata. Ešte mačky neobúvame. Po slušne vyšliapanom chodníku sa ide dobre aj bez nich. Chate sa oblúkom vyhneme.

Ešte sme sa ani neocitli pod skalným rebrom na hranici ľadovca, kde si chceme dať krátku pauzu, a podobne ako autor predchádzajúceho článku o Mt. Blancu sme boli svedkami záchrannej akcie, keď helikoptéra zasahovala v mieste zvanom Le Grand Couloir – Veľký kuloár. Ide vraj o najnebezpečnejšie miesto na trase k chate Gouter. Zvýšené riziko predstavujú kamene padajúce týmto pomerne širokým žľabom. Počas prestávky si tak okrem mačiek dávame aj prilby. Traverz kuloáru je zabezpečený oceľovým lanom. Postup sa spomaľuje, na striedačku ide raz vystupujúca skupina ľudí, raz zostupujúca. Keď to tak sledujeme, nevyzerá to dramaticky, aj keď toho nešťastníka z helikoptéry máme v čerstvej pamäti. Kuloár prekračujeme bez problémov. Akurát sledujeme, či sa zhora nerúti nejaká skala. Dostávame sa k ďalšiemu skalnému rebru, ktorým sa budeme šplhať až na chatu. Tento úsek je pomerne neprehľadný. Nie vždy je jasné, kadiaľ je najlepšie ísť. Aspoň zostupujúci sú nám v tomto smere nápomocní. A samozrejme pribúdajúce natiahnuté oceľové laná a stupy. Jedna zostupujúca je pre nás veľmi zaujímavá pre svoj náklad. Miesto batohu nesie violu (alebo tomu niečo podobné, nie som znalec hudobných nástrojov, však posúďte z fotky). Na chate mali asi zábavu. Silueta chaty sa nám však približuje veľmi pomaly. Táto pasáž je naozaj celkom strmá. Navyše premiéra v mačkách tempu nepridáva. Pauzy sa stávajú čoraz častejším úkazom. Nakoniec po šiestich hodinách „hrubého“ času prichádzame na chatu.

Chata Gouter

Lavička pri vstupe do chaty príde celkom vhod. Vydýchame sa a ideme dnu. Vstupná miestnosť slúži na odkladanie batohov a zbraní. Keďže pred chatou nie je veľmi vľúdne počasie, tiesnime sa spolu s ďalšími blankochtivými zberateľmi rôznych národností v neveľkej jedálni. Pri malom recepčnom okienku sa snažíme zistiť, kde sa vlastne máme zložiť. Nakoniec spíme vo vedľajšej budove. Poschodový príbytok, na prízemí WC a nad ním nocľaháreň. Predizba na odloženie zbraní, alebo navarenie polievky a spoločná spálňa pre asi 40-45 osôb. Obsadíme si chatárkou určené postele a ideme na večeru. Jedáleň je stále preplnená, večera sa tak podáva na dvakrát, aby sa stolovníci – teda tí, čo si objednali večeru - mohli prestriedať. Konečne okolo pol siedmej prichádza rad aj na nás. Za stolom sa tlačíme dvanásti hladoši. Na naše obrovské sklamanie však dostávame jednu misu polievky. Každý dostane trochu čírej vody, sťaby bujón, s pár kúskami mrkvy. Iné ingrediencie by ste hľadali márne. Hlavný chod nám náladu nezlepší. Misa okorenenej ryže a ďalšia s nejakým mäsom a omáčkou. Pre celý stôl. K dvom kôpkam ryže získavam tri malé kocky mäsa. Ako bonus puding v malej miske. Sklamanie čítať na tvári každému z nás. Aspoň že za oknom badať náznaky slnka a miznúcich mrakov. Dúfame, že počasie bude, ako sľubovali. Aby toho nebolo málo, zisťujeme, že postele ktoré nám pridelili, sú obsadené nejakými Francúzmi. Dostali tie postele rovnako ako my. Po oprávnenej hádke s chatárkou si Francúzi pakujú veci. Poloprázdne žalúdky dopĺňame vlastným proviantom a plechovkami piva. Chvalabohu, obloha sa čistí a vyzerá to na pekný západ slnka. Zároveň rozoberáme „stratégiu“ vrcholového útoku.

Na chate je oficiálne večierka o ôsmej. Raňajky sa vydávajú do pol tretej ráno. Dohadujeme budíček na štvrť na tri. Ešte sa motáme po okolí chaty a ide sa spať. Pred deviatou sme na bidlách. Poniektorí už spia, alebo sa tak tvária, iní sa balia. Každá posteľ má vankúš a dve deky, ktoré sú asi z obdobia prvých dobyvateľov Blancu. V izbe je dosť chladno, keďže sa nevykuruje. Teraz by sa nám hodili spacáky z auta. Zaľahneme, ale spánok nie a nie prísť. Z jedného kúta sa ozýva kašľanie, z druhého chrápanie, inde niekto loví niečo v batohu. Zima robí svoje, ale na oblečenie ďalšej vrstvy, uloženej v batohu, som lenivý. A tak to ide asi do jednej, keď sa prví turisti začínajú vystrojovať na výstup. Lomoz, hrmot, len sa prevaľujem na posteli a čakám na budíček. Zo spánku teda nebolo nič. Lepšie by bolo určite vonku v stane. Hladný, dolámaný, uzimený a nevyspatý a navyše ma bolí hlava. Darmo, z posledných troch nocí som spal poriadne len jednu, včera v hoteli v Argentiere. Dúfajúc v zázrak si dávam tabletku Ibuprofenu. Ide sa na raňajky. Masaker. Horšie ako na večeru. Tlačenica. Ledva sa dostaneme k výdajnému pultu. Nakoniec nás čakajú „bohaté“ raňajky. Deci džúsu, pohár čaju alebo kávy (podľa toho, kto si ako deň predtým objednal), trojuholník syra, kúsok masla a lekváru. K tomu pár kúskov tvrdého chleba. Od hladu začíname s táckou v ruke jesť „na stojáka“. Keď zbadáme niekoho za stolom, kto sa tvári najedený, doslova ho vyhadzujeme, aby uvoľnil miesto ďalším. Vedieť skôr, akú polpenziu chata ponúka, tak si radšej pribalíme nejaké to kilo stravy navyše. Pre info: ubytovanie s polpenziou stálo 55 eur na osobu, po zľave pre členov OeAV to bolo za 42 eur. S kyslými výrazmi na tvárach sa odchádzame posilniť z vlastných zdrojov. Selektujeme z batohov veci, ktoré na vrchol nebudeme potrebovať a nechávame ich na posteliach. Pomaly sa vystrojujeme. Neponáhľame sa. Aspoň nemusíme prešliapavať cestu.

Výstup – 2. deň

Je jasná noc, navyše výdatne svieti mesiac. Je to len druhá noc po splne. Takže čelovky ani nebudeme musieť veľmi používať. Len odhadujeme, koľko môže byť pod nulou. Bez pohybu je nám hneď zima. Sprievodca pripravuje lano. Zvyšok výpravy sa mordujeme so sedákmi a mačkami. Konečne štyri hodiny ráno a začína naša púť. Prvé kroky a prvé problémy. Chvalabohu, aspoň bolesti hlavy sú preč. Kým si zosúladíme krok, to niečo trvá. Jeden z nás zrýchli, tým hneď ťahá súputníka za sebou. Alebo naopak jeden z nás pribrzdí, a ten pred ním má hneď obmedzený krok. Zároveň sa snažíme nestúpať mačkami po lane. Prvý, skúšobný výšvih nad chatu. Zvládame ho bez problémov. Prechádzame popri asi šiestich stanoch. Krátka rovinka a pármetrové klesanie, ktoré padne celkom vhod. To už vidíme pred nami lampiónový sprievod. Desiatky svätojánskych mušiek stúpajúcich niekam do neznáma. Mesačný svit tomu pridáva priam romantický nádych. Keby len človek nemusel dávať pozor na lano a udržiavať pravidelné chodecké tempo, tak by sa dalo túto atmosféru pekne vychutnať. Ale aj tak tomu neodolám. Len občasné šklbnutie lana ma vráti do reality. Pomáham si udržiavať rovnováhu paličkami. V tomto momente si určite mnohí ľadovcoví metodologisti pomyslia, kde som nechal cepín. Dovolím si spokojne tvrdiť, že minimálne po „Vallotku“ nie je vôbec potrebný. Pretože sa ide po ľadovcovej pláni, sklon terénu je primeraný, takže aj pri nečakanom pošmyknutí sú mačky dostatočné na ubrzdenie.

Začína prvé dnešné vážne stúpanie. V ceste nám stojí Dome du Gouter. To je len 450 metrov prevýšenia. Za normálnych podmienok (na slovenské pomery) - malina, na ľadovci v tejto výške, pri „step-by-step tempe, nám to niečo potrvá. Žiadne ponáhľanie, skôr naopak, pohodovým tempom z nohy na nohu. Ale má to niečo do seba. Človek sa (až tak) nepotí, neprepáli začiatok a pohodlne vystačí so silami aj na zostup. A vzhľadom na nadmorskú výšku je to aj vhodné. Za nejaké dve hodiny pochodu z chaty zdolávame Dome du Gouter. Krátka pauza a natešene klesáme do sedla Col du Dome (4240 m). Lýtka si tak na krátko môžu oddýchnuť. Zo sedla k ďalšej zástavke na Vallotke je to cca polhodinové mierne stúpanie. To sa už ale na východnom obzore zapaľujú zore. Čelovky už ani nepoužívame. Serpetínkami sa najprv priblížime k budove meteorologického observatória a po pár metroch aj k bivakovacej plechovke – Vallotke. Na nej nás v prvom momente prekvapila pomerne veľká nálepka jednej nemenovanej slovenskej značky piva. Zaraz sme mali lepšiu náladu. Dopĺňame tekutiny, ale v plastových fľašiach už cítiť ľadové kryštáliky. Skupinke slovenských známych dokonca minerálka úplne zamrzla. Nie je nad čaj z termosky. V tom momente čakáme, že spoza Mt. Mauditu vylezie slnko. Mt. Blanc spolu s hrebeňom Les Bosses sa už kúpu v slnečných lúčoch. K nim sa pridáva aj Augille du Midi. Vychutnávame si východ slnka. Hneď je nám teplejšie.

Ostáva už len 450 výškových metrov a nič v (západnej) Európe pevne spojené so zemou nebude vyššie ako my. Podľa časového rozpisu vyveseného v jedálni chaty Gouter výstup z Vallotky na vrchol má zabrať dve hodiny. Opäť stúpame prešliapanými serpentínkami a dostávame sa na hrebeň Les Bosses. Najprv prechádzame cez Veľký „hrb“ (4513 m) a za ním nasleduje Malý „hrb“ (4547 m). Hrebeň je dosť úzky, takže keď nás predbieha nejaká skupinka alebo my inú, prípadne sa vyhýbame oprotiidúcim z vrcholu, je to celkom natesno. Pomaly, ale predsa sa blížime k vytúženému cieľu. O deviatej hodine ráno náš sprievodca opäť raz zastane. Posledný člen lanového družstva položí pamätnú otázku: „To Roman (pozn. náš sprievodca) nevládze, keď zase stojíme?“ Ale to sme ešte netušili, teda okrem sprievodcu, že vyššie od nás už nič nie je. Stojíme na vrchole Mont Blancu. Osobne som bol z vrcholu sklamaný. Žiaden kríž, pamätná tabuľa, len ľadovec. Ale niet sa čomu čudovať. Kto by tu pri tej niekoľkometrovej vrstve snehu kopal nestabilné základy? A ešte k tomu, aj keď je slnečné, bezoblačné počasie, silný nárazový vietor. Ten nás núti obliecť si ďalšiu vrstvu, ak tu chceme nejaký čas zostať. Zároveň akoby nám chcel povedať - máte pár minút a potom pustite ďalších. Tak sa aspoň kocháme neskutočnými výhľadmi na všetky svetové strany. Aj keď v tom vetre sa na vrchole nedá dlho vydržať. Len škoda, že okolité kopce sú pre nás po mene neznáme a študovanie mapy sa za takých podmienok neoplatí. Pár obligátnych fotiek a ide sa naspäť na chatu.

Zostup

Zostup je predsa len jednoduchší. Sem-tam sa vyhýbame vrcholuchtivým oneskorencom. Keď sa dostávame na úpätie hrebeňa Les Bosses, navrhujem rozpustiť lanové družstvo. Predsa, každému sa inak zostupuje. Niekomu ľahšie, iný to berie ťažšie. A na komforte to vôbec nepridáva. Sprievodca súhlasí. Kým ráno sa v týchto miestach vynímali serpentínky, teraz je tu po zostupujúcich hotové oranisko. Pri návrate z vrcholu si to niektorí skracujú priamo dole, iní ostávajú verní serpentínkam. Mne to vzdialene pripomína zimný chodník z Ďumbiera na Štefáničku. Každý si ide, ako chce, po vlastnej trase, len pri horšom počasí sa drží bližšie k tyčovému značeniu. Opäť pri Vallotke dlhšia pauza. Oskar nemilosrdne páli, zhadzujeme teda prebytočné vrstvy a mažeme sa krémami. Pokračujeme v klesaní. Zo sedla Col du Dome nás čaká posledné dnešné stúpanie na Dome du Gouter. Je to len pár desiatok metrov, ale stojí to dosť síl po celom tom výstupe, včerajšom i dnešnom. Nehovoriac o únave z cesty, stravovaní a pod. Sme rozťahaní po celom kopci, ale hlavne, že už vidíme chatu a kúsok nad ňou aj pár stanov. Neskôr, keď popri nich prechádzame, zisťujeme, že ide väčšinou o české značky.

Konečne chata. Presne na poludnie. Niečo zjeme, balíme a bez zbytočného zdržania vyrážame smer Orlie hniezdo, s cieľom chytiť prinajhoršom poslednú dnešnú zubačku. Predstavu, že by sme z Blancu mali zostúpiť až do údolia do Le Fayet, hneď zavrhujeme. To by bolo cca 4200m klesanie. A keďže nemáme spacáky, bivakovať niekde po ceste je takisto nemožné. Schádzame stále v mačkách po skalnom hrebeni smerom k Veľkému kuloáru. Po včerajšej skúsenosti už nemáme z neho žiadne obavy. V porovnaní s ľadovcom sa nám schádza dosť ťažko. Kolená trpia. Kuloár prekračujeme bez problémov. Navyše tu nie sú ani žiadne kolóny. Na chate Tete Rousse sa zasa nezastavujeme. Hoci by sme aj mohli, pretože podľa času by sme mali chytiť TMB bez problémov. Počas pauzy odkladáme mačky a ďalšiu vrstvu.

Prechádzame kamennou púšťou a zároveň poškuľujeme po Aiguille du Midi. Zajtra bude našou ďalšou zastávkou. Poblíž ruiny bývalej chaty stretávame prvého kozorožca. Onedlho stretávame ďalších. Prekvapili nás, pretože včera sme nevideli ani jedného. Vôbec nie sú plachí a turistov, ktorí si ich lovia do svojich fotoalbumov, si nevšímajú. Pozerajúc na hodinky a na tempo zostupu súputnikov si uvedomujem, že nám zubačka ujde pred nosom. Snažím sa ich posúriť, ale z ich gest je jasné, že toho klesania majú už dosť. A tak aj bolo. Do Le Nid D´aigle prichádzame pár minút po odchode TMB. Ďalší dopravný prostriedok do civilizácie odchádza až za 50 minút. Voľný čas sa rozhodujeme vyplniť posedením a osviežením sa v neďalekom občerstvení pri vyhliadke na ľadovec Bionnassay. Onedlho sa opäť zberáme na „stanicu“. Dozvedáme sa, že nasledujúci spoj je už plný. Príchod do Le Fayet sa nám vzďaľuje. Našťastie bude vypravený mimoriadny spoj s odchodom až o 19:10. Takýto čas nie je uvedený ani na časovom rozpise v budove „stanice“. Dnes bolo naozaj mimoriadne pekné počasie, takže značný nával turistov ovplyvnil aj grafikon TMB. Nedočkavo pozeráme do tunela, kedy sa vynorí zubačka. Nakoniec 10 minút po plánovanom odchode sa objaví. Tlačíme sa k dverám. Nakoniec sa všetci pomestíme.

Okolo pol deviatej prichádzame k nášmu autu a dumáme, kde si po náročných dvoch dňoch užijeme výdobytky civilizácie. Máme nejaké tipy na ubytovanie, ktoré sme si vybrali ešte na Slovensku. Obeháme pár hotelov zoradených podľa ceny ubytovania. Nakoniec končíme v hoteli La Chaumiere. Majú poslednú voľnú štvorposteľovú izbu. *** Mont Blanc 2008 Expedition sme teda úspešne zavŕšili.

Poznámka na záver: Šesť dní po našom úspešnom výstupe na vrchol sa odohrala na Mt. Blanc du Tacul tragédia, keď lavína zmietla turistov na Ceste troch vrcholov (pozri video). Na druhý deň po návrate z Bielej hory sme sa z vyhliadkovej terasy na Aiguille du Midi tešili pohľadom práve na túto výstupovú trasu netušiac, čo sa tam o pár dní odohrá...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek