Pri tomto spoznávaní ma hneď zo začiatku fascinovalo to jednoduché – ahoooooj – človeku, ktorého si stretol a ktorý stretol Teba. Vždy to bol ten pozdrav, ktorý človeka, ktorý išiel oproti, oslovil, ktorému si sa pozrel do očí a vždy tam bol úsmev, záujem a podobne. Fascinovalo ma, že mňa, holobriadka, odzdravil omnoho starší turista, čundrák alebo tulák tým istým pozdravom a vždy to potešilo. Koľkokrát to pre mňa znamenalo len jedno: Nie si sám v tých horách, máme ich radi, stretneme sa, pozdravíme sa a možno sa aj do reči dáme, alebo len ideme ďalej. V každom prípade viem, že ten človiečik, čo ide oproti, má rád les, má rád ticho, má rád šum lístia, zurčanie potoka, šepot stromov alebo len brodenie v jesennom listí na opustenom chodníku. Myslím si, že tak, ako sa on môže na mňa spoľahnúť, že mu pomôžem, ja sa môžem spoľahnúť opačne.

Partia odišla, kamaráti majú rodiny, no to jedno zostalo – ten pozdrav – ahoooooj – ktorým sa vždy pozdravíme, keď sa stretneme. Niektorí už o hory nemajú záujem, to sa stáva, mne to však zostalo. Samozrejme, boli časy, keď som nevybehol veľmi dlho do lesa, čo dnes ľutujem. To však neznamená, že teraz tam nechodím rád. Priznám sa – teraz to zbožňujem. Hory a lesy mám v krvi, je to vo mne, nemôžem to už odtiaľ dostať. Ale to asi poznáte všetci, čo sem chodíte. A zisťujem – pozdrav zostáva, aj keď už nie som mladý, nezdravím ahoj – teda sem-tam áno, možno tí holobriadkovia, ktorých stretnem, pociťujú to isté, čo ja pred tridsiatimi rokmi. Možno. Neviem. V každom prípade som prešiel na Dobrý deň na Slovensku, Guten Tag v Rakúsku, Dobrej den v Čechách. Predstavte si, ten pozdrav robí divy. Pozdravím suchého a zamysleného rakúskeho turistu Guten Tag alebo Hallo a on sa zmení. Narastie v ňom tá lesná spolupatričnosť, príde úsmev, prídu prvé slová a na to moje habkanie, rukami-nohami, ale on to chápe. Nerobí žiadne namyslené gestá, nič. Proste sa mi snaží pomôcť dorozumieť sa. Alebo ma len napchá šamrolami – ako naposledy na Hundsheimer Bergu. A nie sú tam žiadne narážky – že čo tu robíš, ja som domorodec a podobne. Cítim sa tam tak dobre ako doma. Proste sú radi, že to tam spoznávame. Akoby tu nikdy nebola hranica. Proste sú to takí istí ľudia ako my, čo na tom, že rozprávajú inak ako my. Takisto zbožňujú prírodu a cítia sa v nej fajn. To nás spája.

A vlastne na Slovensku sme na tom podobne. Veľa ľudí akoby naraz spoznalo, že pozdrav ešte existuje. Jazdenie v autách si vyžaduje svoju daň, ľudia už nie sú takí ústretoví, nevedia sa pozdraviť, ale na horách sa to zmení. Akoby ten les všetkých zmenil, cítime sa v ňom takí maličkí, že naraz máme potrebu sa pozdraviť. Nestretneš desať kilometrov človeka, potom ho stretneš, pozrieš sa do očí. Možno je zamračený, ale stavte sa – stačí „Dobrý deň“ a úsmev a všetko sa zmení. A to je super. A často sa ľudia dajú do reči už len o tom, čo ich čaká, čo majú pred sebou alebo za sebou. Hneď je téma na rozhovor, na úsmev, na porozumenie. V horách to nechýba. Naraz sa zmaže to, že niekto nosí sako, niekto montérky, že niekto je básnik a niekto mechanik.

Samozrejme, sú aj takí, čo nepovedia – Ahooooj, Dobrý deň, Guten Tag, Dobrej den, ale ja tu tieto písmenka nepíšem ako moralizovanie. Je to na každom z nás, či pozdraví alebo nie. Je to jeho zrkadlo, nie moje. Síce niekedy ma to zarazí, že ja pozdravím a opačne idúci turista už nie, potom som aj trošku na seba nahnevaný, prečo sa snažím byť slušný. Následne niekomu neodzdravím, a vlastne prichádzam na to, že prispievam k niečomu, čo nechcem. Prispievam k niečomu, čo v tomto článku zatracujem. Preto by som sa chcel všetkým, ktorých som nepozdravil, veľmi ospravedlniť. Proste je to len a len chvíľková záležitosť, lebo potom som už zas ten normálny zdraviaci človiečik. Rozmýšľam, čo keď ten človiečik, ktorého som nepozdravil, daroval krv a možno prúdi v mojich žilách, možno ja som daroval krv a nosí ju niekto iný, možno mi nejako v živote pomohol, možno mi pomôže za najbližšou zákrutou. To sa môže stať. A o to ide aj v horách – nech je stále s nami pocit spolupatričnosti, že stretneme človeka, ktorý mi môže pomôcť alebo ja jemu pomôžem – hoc len poradením s mapou alebo info o tom, čo ma čaká.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Možno to je Vianocami, že som napísal takýto článok, možno nie, ale zdravím už teraz všetkých, ktorých stretnem a ktorých som stretol – Ahooooooj – Dobrý den – Dobrej den – Guten Tag – Hallo. Veď pozdrav je dar, ktorý nás nič nestojí a môžeme ho dať hocikomu. Stavím sa, že na horách dá ten dar ľudom veľmi veľa. A asi aj inde, nielen v horách.

Ahooooooooooooooj.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek