Príbeh

Ahooooooj

27.12.08
Nad týmto príspevkom som uvažoval a premieľal si ho v hlave veľmi dlho. Neviem, ako začať a ako skončiť, len viem, že je to vo mne. Napísať o tom, ako som sa po prvýkrát niekedy okolo 16-teho roku života stretol s partiou rovnako založených ľudí, ktorých bavili hory a turistika, spoznávanie, čo je za ďalšou zákrutou turistického chodníka, čo je za ďalším vŕškom predo mnou a aký výhľad ma tam hore čaká.

Pri tomto spoznávaní ma hneď zo začiatku fascinovalo to jednoduché – ahoooooj – človeku, ktorého si stretol a ktorý stretol Teba. Vždy to bol ten pozdrav, ktorý človeka, ktorý išiel oproti, oslovil, ktorému si sa pozrel do očí a vždy tam bol úsmev, záujem a podobne. Fascinovalo ma, že mňa, holobriadka, odzdravil omnoho starší turista, čundrák alebo tulák tým istým pozdravom a vždy to potešilo. Koľkokrát to pre mňa znamenalo len jedno: Nie si sám v tých horách, máme ich radi, stretneme sa, pozdravíme sa a možno sa aj do reči dáme, alebo len ideme ďalej. V každom prípade viem, že ten človiečik, čo ide oproti, má rád les, má rád ticho, má rád šum lístia, zurčanie potoka, šepot stromov alebo len brodenie v jesennom listí na opustenom chodníku. Myslím si, že tak, ako sa on môže na mňa spoľahnúť, že mu pomôžem, ja sa môžem spoľahnúť opačne.

Partia odišla, kamaráti majú rodiny, no to jedno zostalo – ten pozdrav – ahoooooj – ktorým sa vždy pozdravíme, keď sa stretneme. Niektorí už o hory nemajú záujem, to sa stáva, mne to však zostalo. Samozrejme, boli časy, keď som nevybehol veľmi dlho do lesa, čo dnes ľutujem. To však neznamená, že teraz tam nechodím rád. Priznám sa – teraz to zbožňujem. Hory a lesy mám v krvi, je to vo mne, nemôžem to už odtiaľ dostať. Ale to asi poznáte všetci, čo sem chodíte. A zisťujem – pozdrav zostáva, aj keď už nie som mladý, nezdravím ahoj – teda sem-tam áno, možno tí holobriadkovia, ktorých stretnem, pociťujú to isté, čo ja pred tridsiatimi rokmi. Možno. Neviem. V každom prípade som prešiel na Dobrý deň na Slovensku, Guten Tag v Rakúsku, Dobrej den v Čechách. Predstavte si, ten pozdrav robí divy. Pozdravím suchého a zamysleného rakúskeho turistu Guten Tag alebo Hallo a on sa zmení. Narastie v ňom tá lesná spolupatričnosť, príde úsmev, prídu prvé slová a na to moje habkanie, rukami-nohami, ale on to chápe. Nerobí žiadne namyslené gestá, nič. Proste sa mi snaží pomôcť dorozumieť sa. Alebo ma len napchá šamrolami – ako naposledy na Hundsheimer Bergu. A nie sú tam žiadne narážky – že čo tu robíš, ja som domorodec a podobne. Cítim sa tam tak dobre ako doma. Proste sú radi, že to tam spoznávame. Akoby tu nikdy nebola hranica. Proste sú to takí istí ľudia ako my, čo na tom, že rozprávajú inak ako my. Takisto zbožňujú prírodu a cítia sa v nej fajn. To nás spája.

A vlastne na Slovensku sme na tom podobne. Veľa ľudí akoby naraz spoznalo, že pozdrav ešte existuje. Jazdenie v autách si vyžaduje svoju daň, ľudia už nie sú takí ústretoví, nevedia sa pozdraviť, ale na horách sa to zmení. Akoby ten les všetkých zmenil, cítime sa v ňom takí maličkí, že naraz máme potrebu sa pozdraviť. Nestretneš desať kilometrov človeka, potom ho stretneš, pozrieš sa do očí. Možno je zamračený, ale stavte sa – stačí „Dobrý deň“ a úsmev a všetko sa zmení. A to je super. A často sa ľudia dajú do reči už len o tom, čo ich čaká, čo majú pred sebou alebo za sebou. Hneď je téma na rozhovor, na úsmev, na porozumenie. V horách to nechýba. Naraz sa zmaže to, že niekto nosí sako, niekto montérky, že niekto je básnik a niekto mechanik.

Samozrejme, sú aj takí, čo nepovedia – Ahooooj, Dobrý deň, Guten Tag, Dobrej den, ale ja tu tieto písmenka nepíšem ako moralizovanie. Je to na každom z nás, či pozdraví alebo nie. Je to jeho zrkadlo, nie moje. Síce niekedy ma to zarazí, že ja pozdravím a opačne idúci turista už nie, potom som aj trošku na seba nahnevaný, prečo sa snažím byť slušný. Následne niekomu neodzdravím, a vlastne prichádzam na to, že prispievam k niečomu, čo nechcem. Prispievam k niečomu, čo v tomto článku zatracujem. Preto by som sa chcel všetkým, ktorých som nepozdravil, veľmi ospravedlniť. Proste je to len a len chvíľková záležitosť, lebo potom som už zas ten normálny zdraviaci človiečik. Rozmýšľam, čo keď ten človiečik, ktorého som nepozdravil, daroval krv a možno prúdi v mojich žilách, možno ja som daroval krv a nosí ju niekto iný, možno mi nejako v živote pomohol, možno mi pomôže za najbližšou zákrutou. To sa môže stať. A o to ide aj v horách – nech je stále s nami pocit spolupatričnosti, že stretneme človeka, ktorý mi môže pomôcť alebo ja jemu pomôžem – hoc len poradením s mapou alebo info o tom, čo ma čaká.

Možno to je Vianocami, že som napísal takýto článok, možno nie, ale zdravím už teraz všetkých, ktorých stretnem a ktorých som stretol – Ahooooooj – Dobrý den – Dobrej den – Guten Tag – Hallo. Veď pozdrav je dar, ktorý nás nič nestojí a môžeme ho dať hocikomu. Stavím sa, že na horách dá ten dar ľudom veľmi veľa. A asi aj inde, nielen v horách.

Ahooooooooooooooj.

Fórum 37 príspevkov
Ahooooooj 09/08/10 23:12 37 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Strata ferratového panictva „Vlado, tak som dala svoju prvú ferratu!“ - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí. Som veľký ješiťák, ako každý chlap, a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa na nej vystriedala celá paleta dúhových farieb. Preglgol som slinu horkú ako blen. Vkĺzla do môjho vnútra, bolestivo zasiahla a rozžeravila otvorenú ranu mojej ješitnosti. 31/12/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Túra Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára Konečne autom hore! Moje pologule v zadnej časti tela sú poriadne zlepené. Ktovie, či sa niekedy od seba aj odlepia. To je ale hudba budúcnosti. Strach a opatrnosť veru zapôsobili na moje telo efektom zvýšenej potivosti. Ale čo už, keď som sa na toto nechal prehovoriť. Veru ísť serpentínami na chorvátskom pobreží do výšky 1200 metrov na 10 km je celkom pekný a stresujúci zážitok. Hlavne pre nás – cestných pirátov rovinatých ciest. Na rovine sa môžeme predvádzať, ale úsek serpentín zo Sv. Jure po dedinku Oltari je celkom náročný na sústredenie pri jazde, ale zvládol som ho. 26/11/19 Vladimír Popluhár Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. 15/11/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Test Ponožky Hanwag Merino Trek, Merino Hike a Trek Bunion Vlnené aj syntetické ponožky majú svoje výhody – jedny vydržia dlho odolávať smradu, druhé zas lepšie odvádzajú pot a lepšie udržia nohu suchú. Veľa turistických ponožiek sa však snaží rôzne ich mixovať a využiť súčasne dobré vlastnosti syntetiky aj vlny. Tak je tomu aj pri Hanwag ponožkách. V priebehu letnej a jesennej sezóny sme vyskúšali viacero modelov – nižšie a tenšie Merino Hike, stredne hrubé Merino Trek a tiež variant pre haluxový palec, Bunion. dnes Ľubomír Mäkký Obutie
Reportáž Pražská stovka 2019 Pražská stovka je takmer legendárne podujatie, ktoré podobne ako viaceré iné v súčasnosti spája ultra trailových bežcov s turistickými diaľkoplazmi a všetkých medzi tým, avšak vyniká dlhou tradíciou (tento rok sa konal 26. ročník) a vyznačuje sa niektorými zaujímavými špecifikami, najmä v porovnaní s väčšinou slovenských ultra trailových akcií. V každom prípade každoročne priťahuje množstvo účastníkov a patrí k najväčším podujatiam tohto typu v ČR a SR, čo sa kvantity i kvality týka. Aj pokiaľ ide o konkurenciu medzi bežcami, z ktorých sa tu obvykle zíde celkom slušná skupina zo širšej "československej" elity. včera Peter Gemeran Rozhovory
Reportáž 500 km od Slovenska a predsa doma Kedysi to bola jedna krajina. Lenže je to už 300 rokov, čo naši krajania odišli z "Horných Uhier" na tzv. "Dolnú zem", na juh Uhorska. Dnes žijú v kraji Vojvodina na severe Srbska, ale tiež v Chorvátsku, Maďarsku a priľahlom cípe Rumunska. Dolnozemskí Slováci, ktorí tri storočia obývajú šíre roviny Veľkej dunajskej nížiny (Alföld). Že to nie je len pár vymierajúcich dediniek, sa dozviete. včera Tomáš Trstenský Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ahooooooj 09/08/10 23:12 37 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.71 (0.21)