Trasu som naplánoval zo severu – zo Strečna. Červeno značenou hrebeňovkou prejdem Martinskými hoľami, centrálnou (prevažne zalesnenou) časťou, od Jankovej cez malebné Skalky opäť otvoreným terénom. Posledným vrcholom je spomínaný Kľak a vo Fačkovskom sedle sa hrebeň končí. Dvojdňovú túru dokončím prechodom priľahlej časti Strážovských vrchov cez Homôľku a Čičmany do obce Pružina.

Na víkend hlásia extrémne teploty (a to je len koniec mája). Vravím si – na horách bude príjemne – a vychystám sa ešte v piatok, keď má byt o čosi chladnejšie. Ráno po pol ôsmej nás z osobáku v Strečne vystupuje viac v turistickom výstroji. Na most cez Váh však smerujem sám – všetci ostatní mieria na krivánsky hrebeň. Prechádzam okrajom obce, podjazdom popod hlavnú cestu, vľavo na skale sa týči zrúcanina hradu Strečno. Značka ide chvíľu dolinkou ale za poslednými domami sa stáča doľava a prudko stúpa do svahu Rakytia. Chodník ide priesekom v lese a podľa čierno-oranžových tyčiek viem, že je tu položené plynové vedenie. Od sedla Rakytie značka vedie lesnou cestou stále sledujúc plynové vedenie a už miernejšie stúpa popod Grúň do s. Javorina.

Tu konečne začína horský chodník, ktorý stúpa smrekovým lesom priamo na hrebeň. Stromy začínajú ustupovať, objavujú sa trsy kosodreviny, v zatienených miestach ležia ešte veľké fľaky špinavého snehu. Voda z neho miestami steká po chodníku – šmýka sa. Postupne sa začínajú otvárať výhľady do Žilinskej kotliny a keď sa obzriem, vidím pyramídu Malého Kriváňa s bielymi vráskami zasnežených žľabov. Vychádzam na hôľnatý terén: vpravo prvý vrchol hrebeňa – Minčol, vľavo blízka Krížava so stožiarmi vysielačov a uprostred úplne v diaľke... typická silueta Kľaku.

Krátko sa zastavujem pri kanóne – pamätníku 2. svetovej vojny a o chvíľu som na vrchole Minčola (1364 m). Vychutnávam kruhový výhľad a občerstvujem sa. Slnko poctivo páli a fúka len mierny vietor. Schádzam lesom a na križovatke so žltou odkladám batoh za stromy a vyberám fľašu. Som totiž na túrach dosť lenivý, čo sa týka nosenia vody, a tak aj teraz som už bez zásob. Vydávam sa po žltej traverzujúc Dlhú lúku a asi po 300 m prichádzam na lúčku, pod smrekom je strieška a perfektný prameň. Vraciam sa späť a pokračujem hrebeňom miernym stúpaním na Krížavu, pod ňou sa objavuje tentokrát veľký snehový splaz – taký miniatúrny ľadovec :).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prechádzam popri betónovom plote ohraničujúcom objekt vysielača a o chvíľu som na Veľkej lúke (1476 m) – najvyššom to bode Lúčanskej Fatry. Odtiaľto vidno aj do Turca, hrebeň Veľkej Fatry cez opar a Západné Tatry sa úplne strácajú v hmle... kdeže je jesenná inverzia. Niežeby sa mi už opäť minula voda, ale kvôli prieskumu zbieham asi 150 m po modrej – je tam prameň, ale vodu treba naberať. Ako upozorňujú tabule, pod vysielačom sa neradno dlho zdržiavať, tak pokračujem. Chodník sa tu vinie po holiach, pomedzi kosodrevinu a miestami treba obchádzať močaristé miesta (za dažďa by to tu bolo dosť nepríjemné). Takto sa cez Veterné (1442 m) dostávam až na Hornú lúku (1299 m). Nad horami sa vytvárajú kumuly a zmierňujú horúčavu.

Značka sa opäť ponára do lesa a postupne klesám až do sedla Maríková (990 m). Ovzdušie je naplnené výraznou vôňou cesnaku medvedieho, ktorého sú tu celé záhony. Chodník sa krúti cez Grúň a Oselnú a prekonáva nevýrazné výškové rozdiely, až výstup na Hnilickú Kýčeru (1218 m) dá viac zabrať. Odmenou je polkruhový výhľad na západ. Nasleduje doslova padák do sedla, po strate 200 výškových metrov sa ocitám na lúčke pri kríži a rázcestníku. Vyberám sa po vodu lesnou cestou po vrstevnici asi 100 m na sever. Teraz naberám aj druhú dvojlitrovku – ďalšia voda bude až zajtra vo Fačkovskom sedle.

Pokračujem pekným terénom cez Úplaz a z jeho sedla tiahlym stúpaním vychádzam na Jankovú (1163 m ). Opäť sa naskytá výhľad do Turčianskej kotliny a terén je krajinársky zaujímavejší. Striedajú sa lúky a lesíky, objavujú sa trsy kosodreviny. To už stúpam na Skalky (1191 m) – je to veľmi pekná časť hrebeňa a cieľ mojej dnešnej etapy. Od najvýchodnejšej skupiny skál sa spúšťam dolu svahom smerom na juh a na okraji lesa nachádzam priestranný posed, kde si rozkladám bivak. Vonku varím, po večeri sa opäť štverám na skalky a vychutnávam západ Slnka.

V noci som sa prebúdzal na škrabotanie (asi plchov) a krátko po východe Slnka vyliezam zo spacáka. Pohľad z priezoru na osvetlený Kľak urýchľuje moje balenie. Vychádzam na hrebeň a vidím, že som v týchto končinách nenocoval sám – v závetrí skupiny skál stojí malý stan a obďaleč raňajkuje dvojica hikerov. Za celý včerajší deň som stretol len troch – aj to svedčí o odľahlosti týchto kútov.

Klesám zo Skaliek a striedavo lúčkami a bučinou prichádzam do Vríčanského sedla (980 m). Tu je možnosť zbehnúť po žltej do Širokej doliny k prameňu. Ten býva často vyschnutý, s vodou vystačím. Pokračujem strmo nahor na Ostrú skalu prevyšujúcu okolité lesy – poskytuje výhľad na moju včerajšiu cestu od Veľkej lúky. Trochu klesám a vzápätí nahor na Rovné skaly, odtiaľto až na druhú stranu Kľaku je snáď najkrajší úsek celého hrebeňa. Začína sa prejavovať vápencový podklad - skalky a trávnaté čistiny sú posiate prvosienkami, kortúzami, soldanelkami... vyššie aj horcami, kvitnú prvé žltohlavy, objavujem zopár trsov iskerníka alpínskeho...

Posledný prudší výstup a pred deviatou som na Kľaku (1352 m), kde končí červená hrebeňovka. Nie je tu ani nohy, vychutnávam výhľady, vyhrievam sa, fotím kvetenu... Keď som sa všetkého nabažil, vydávam sa nadol po žltej značke. Pod rázcestím pri bývalej chate stretávam prvých turistov smerujúcich na vrchol – kým prídem do Fačkovského sedla, budú ich desiatky. Chodník vedie prevažne bukovým lesom do Reváňskeho sedla, odtiaľ veľkými serpentínami (v kosodrevine za mokra rozbahnené) klesá na lúky nad Fačkovským sedlom (802 m). Tu predpoludním končím prechod hrebeňom Lúčanskej Fatry.

Bola by škoda odchádzať odtiaľto autobusom. Dopĺňam vodu a vyrážam do Strážovských vrchov po červenej E8. Krutý výstup popod vlek, neskôr zjazdovkou na Homôľku (1073 m) dá riadne zabrať. Hreje ma pocit, že keby som touto značkou šiel dostatočne dlho, prídem až kdesi k Atlantiku... alebo je to čoraz viac páliacim slnkom? Prechádzam jedným z mnohých hrebeňov tohto členitého pohoria. Lesy sa striedajú s lúkami, ktoré majú takmer až parkovú úpravu. Je to oáza ticha, opäť nestretávam nikoho, aj miestami žihľavou zarastený chodník prezrádza frekvenciu používania.

V sedle Javorinky oddychujem v tieni mohutných líp a popri ceste do Čičmian naberám vodu z výdatného prameňa (asi 300 m od sedla). Prechádzam obcou a obzerám povestnú ľudovú architektúru. Žltá značka vedie ešte kus po asfaltke, potom sa stáča lesnou cestou do doliny a stúpa do sedla Samostrel. Nadol najprv lesom, potom lesnou spevnenou cestou lúkami prichádzam k rázcestiu Pod Hrádkom. Neďaleko je možnosť nabrať vodu z výpustu zachyteného prameňa. Posledných niekoľko kilometrov po asfalte ma privádza do civilizácie – končím v obci Pružina a čakám na autobus do Považskej Bystrice.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek