Svet Schneealpe – Windberg
„Ho, ho, hooo, Veselé Vianoce!“, zareve mi pod oknom starý šedivý dedko. Odvtedy už ale prejdú tri týždne a ja sa už chvejem nedočkavosťou, kedy potrápim svoje tukom zaliate svalstvo. Po roku mám opäť k dispozícii Maťove dodávky. Ten aj tento rok pokúša šťastie v Andách. Vlani som sa túlal po Slovensku, tentokrát to bude Rakúsko. Na úvod si dáme jednodňovku na 1903m vysoký Windberg.
Schneealpe
Windberg je najvyšším vrchom náhornej planiny Schneealpe. Pohorie patrí do oblasti Severných Vápencových Álp. Od Bratislavy je v poradí štvrtým významnejším horstvom. Najprv je to Hohe Wand, potom Schneeberg, Raxalpe a nakoniec Schneealpe. Vymenúvanie pohorí môže pokračovať, ale teraz to nie je dôležité.
Na planine je niekoľko chát, žiadna však nie je otvorená celoročne. V chate Kutatsch Hutte je možný núdzový bivak, pretože jej vstupná časť so stolom a lavicami je otvorená i v zime. Nedá sa tu však kúriť, preto sa treba prichystať na zimu.
Planina ponúka možnosti na VHT, lezenie, pešiu turistiku a v zime aj na snežnicové a skialpinistické túry. Rozlohou nie je veľká. V najdlhšom mieste má asi šesť kilometrov, v najširšom asi štyri kilometre. Na širokom vrchole je osadený tri metre vysoký nerezový kríž. Výhľad je kruhový a počas dobrej viditeľnosti aj neskutočne nádherný.
Altenberg an der Rax
Z Bratislavy vyrážame všetci vytešení a v očakávaní krásneho dňa. Slniečko má krásne svietiť a oblohu nemá zohyzdiť žiadny mrak. V rytme ruských šlágrov parkujeme o 8:15 pri statku Lurgbauerovcov v dedine Altenberg an der Rax. S domácou pani ešte konzultujem možnosť parkovania, pretože tu chýba riadne parkovisko. Po chvíli rozmýšľania však nachádzame vhodné miesto, kde definitívne ostávame.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Po úvodnej fotografii – čo ak náhodou budú po ceste nejaké straty – konečne vyrážame po červenej značke (ako inak) č.444. Ideme lesom a s pribúdajúcim stúpaním pribúda i množstvo snehu. Na jednej zvážnici obúvame snežnice a pre väčšinu rekreantov je to snežnicová premiéra. Je radosť sledovať tie chúďatká, ako sa idú pri prvých krokoch pozabíjať. Ale rýchlo si na nový druh pohybu zvykajú a začínajú si ho pochvaľovať. Noha je pevná a v hlbokom snehu ju nevykrúca.
Konvoj turistov sa naťahuje. Čakáme sa na ďalšej z množstva zvážnic. Značka sa niekde stráca. Posielam dvoch pretekárov na jednu stranu. Cesta hore ide asi týmto smerom, ale pre istotu idem skontrolovať aj druhú stranu. Po pár metroch vidím, že môj predpoklad bol správny a vraciam sa späť. Ideme teda za pretekármi a po sto metroch natrafíme na značku, ktorá prichádza odkiaľsi zdola. Je to však iná značka, síce tiež červená, ale č.447. To nevadí, pretože na túto značku sa máme napojiť a ňou pokračovať ďalej.
Serpentínami stúpame strmo do kopca a mne sa v mysli vybavujú Ondrove otázky: „A nebude to strmé? A nebude to náročné? A zvládnu to sestra so švagrom, keď sú prvýkrát na turistike? A nebudú mi nadávať? A nezničí ich to?“ Dúfam, že ma večer neprihluší.
Kutatsch Hutte (1700 m)
Serpentíny zdolávame a úspešne vystupujeme z lesa pri tabuli s mapou oblasti, Kohlebner-stand (1462m). V snehu sú hlboké brázdy od auta. Niekto sa tu bol „trocha“ vyblázniť. Od tabule pokračujeme vrstevnicovým chodníkom, ktorý v niekoľkých 180 stupňových zákrutách naberá výšku, až sa dostaneme na hrebeň. Nad nami sa týči stožiar vykrývača, ktorý sme videli už zdola od „parkoviska“. Prechádzame popod vykrývač, ešte trocha stúpania a sme na Kutatsch Hutte. Slníme sa ako jašterice, čakáme na ostatných a čas využívame na obed. Je bezvetrie, slniečko krásne opaľuje naše tváre a nám sa už nechce ďalej ísť. Ale prišli sme sem kvôli Windbergu a tak sa po príchode posledných dávame do pohybu. Vedľa tyčového značenia vystupujeme na hranu planiny. Pred nami sa objavuje vrchol, zasnežené chatky a po pravej ruke veľká chata Schneealpen Haus. Prechádzame poza chaty a stúpame na chodník, ktorý prichádza od Schneealpen Hausu. Po ňom pokračujeme ďalej. Míňame smerovník, na ktorom je písaná polhodina na vrchol, my však už o desať minút stojíme pri vrcholovom kríži.
Windberg (1903 m)
Konečne prichádza moja obľúbená vrcholová činnosť. Utieram si pery a idem sa vybozkávať s práve prichádzajúcimi dievčatami. Windberg v preklade znamená veterný kopec. A svojmu názvu neostáva nič dlžný. Fúka silný mrazivý vietor a vrstvy oblečenia doteraz uložené v batohu konečne putujú tam, kam sú určené. Zohriať Peťkovo spotené stokilogramové telíčko.
Z Tibora robíme japonského turistu. Ten má v tomto momente na krku niekoľko fotoaparátov a my v kŕči čakáme, kým nás so všetkými zveční. Nemá cenu meniť sa na cencúle a tak po fotení a pomenovaní okolitých i vzdialených kopcov mizneme z vrcholu. Na ceste dolu vyťahujem čakan a následné púšťanie sa dolu svahom po zadku a brzdenie čakanom si vychutnávam plnými dúškami. Našťastie z toho nemám zodratú riť a nemusím kupovať nové gate. Dole z planiny schádzame tou istou cestou, ako sme šli hore. K autu prichádzam ešte za svetla. Na rozdiel od niekoľkých zblúdilcov, ktorí zabudli odbočiť zo zvážnice na chodník a k autu prichádzajú po hodine čelovkového pochodu horou.
Záver
Tak skončila naša prvá tohtoročná snežnicová túra. Krásne počasie, perfektní ľudia, veľa zábavy a vynikajúci pocit z celého dňa. O týždeň sa isto s mnohými stretneme na ďalšej akcii, tentoraz v susednom Raxalpe na Heukuppe.
Horám zdar a zraneniam pokoj.
Foto: Tibor Cirok
Mapa: WK 022 Semmering, Rax, Schneeberg, Schneealpe 1 : 50 000 Freytag&Berndt
