Svet

Čína - tajomná ríša stredu

05.02.09
Hovorí sa, že: "Aj tisícmíľová cesta sa začína jediným krokom." Tá naša začala v teplé augustové popoludnie na káve pod bratislavským Slavínom, na kolene kreslíme mapku krajiny, ktorú jej vlastní obyvatelia nazývajú Čungkuo – Ríša stredu. Dovtedy len neurčitý sen začal naberať celkom jasné rozmery. Letenky, víza, očkovanie... A o tri týždne nato už vychádzame z neutrálne pôsobiacej klimatizovanej letiskovej haly v Shanghaji do vlhkého a horúceho ázijského sveta. Pocit, akoby ma niekto prefackal...

Obrovská Čína, ktorá bola dlhé roky schovávaná za Veľkým čínskym múrom, teraz nám – turistom odkrýva nespočetné množstvá lákadiel. Z ponuky je naozaj ťažko vyberať. Času je málo a peňazí ešte menej, a tak vynechávame vyše tisíc kilometrov vzdialený a na náš vkus príliš komerčný Čínsky múr a zameriavame sa najmä na provincie strednej a južnej Číny - Sichuan, Yunnan a Guangxi.

Plány sa však neplánovane rúcajú a po úvodnom nedorozumení s miestnou stravou a následnými piatimi dňami strávenými na WC sme nútení najvzdialenejšiu provinciu – Yunnan- vynechať. Preobjednávame hostely, zháňame nové vlaky a letenky... A aby sme predišli ďalším podobným „kultúrnym šokom“, volíme stratégiu prevencie. Batohy denne odľahčujeme o niekoľko glgov lahodnej slovenskej slivovice.

Nakoniec liečebné procedúry zaberajú a ľahší o niekoľko balení čierneho uhlia sa konečne presúvame do vnútrozemia. Chrámy v Chengdu, pandy napchávajúce sa bambusom, najväčšia socha Budhu ukrytá v čínskom pralese banánovníkov a paliem... Sme len kúsok od cieľa našej cesty, 3000 metrov vysokej, posvätnej budhistickej hory Emeishan.
Turistika v celej Číne má dve základné pravidlá: za vstup do každej oblasti zaplatíte vstupné (nejde práve o symbolický poplatok), následne vás čaká výstup do nebies po strmých, do kameňa vytesaných schodov. Číňania totiž milujú schody....oni ich asi aj vymysleli...

Prvé úseky túry sťažujú čínske babičky v papučiach, ktoré nadovšetko túžia predať svoj tovar... sviece a vonné tyčinky na obetovanie v chráme a bambusové palice na odháňanie divých opíc. Zjavne nerozumejú ani anglickému No! ani čínskemu Pu! ani celosvetovému krúteniu hlavy... Máme chuť kúpiť tú palicu na odháňanie babičiek...
Cestou od prvého kláštora, Wanniosi temple, smerom na vrchol už však stretávame ľudí len zriedka. Nosiči, či teta so somárikom, ktorý vezie hore potraviny, sú našou jedinou spoločnosťou. Schody začínajú nepríjemne strmo stúpať. Cícerkami z nás tečie pot a o chvíľu na nás nie je nitky suchej. Dychčíme o dušu. Podľa výrazu Ivovej tváre súdim, že ma v duchu preklína a posiela do horúcich pekiel, ale poslušne šliape ďalej.

V húštine okolo nás to bzučí, čviriká a škrieka ostošesť. Všetko je zahalené v hmle...a pred nami nič, len milión schodov. Cestou míňame niekoľko menších kláštorov, ktorých je na tejto hore roztrúsených neúrekom. Pôsobia opustene a tajomne. Takmer všetky však ponúkajú pútnikom za pár yuanov skromný nocľah. Tým sa pohostinnosť Emeishanu nekončí a cestou míňame množstvo malých drevených domcov, kde od domácich kupujeme pitnú vodu, čaj, či niečo pod zub.
Začína pršať. V lese okolo nás to stíchlo, v hmle sa ozývajú len naše kroky na kamennej dlažbe a niekde v diaľke klepot palice, o ktorú sa opiera starý mních pri svojej ceste na vrchol.

Anglické oznamy „Pozor, šmýka sa“ alebo „Nekŕmte divé opice“ sú na každom kroku. Tabule s označením smeru na rázcestiach zjavne nepovažovali za rovnako dôležité, a tak sa stáva, že schádzame z cesty... Keď stretávame nosiča, posunkami sa horko ťažko dozvedáme, ktorým smerom sa máme vydať. Pokračujeme ďalej, ku chrámu Xi Xiang Chi - Elephant bathing pool, ktorý je pomyselným stredom cesty. Je to 14 km a my netušíme, kde sme, ani či napredujeme dostatočne rýchlo. Prestáva pršať, začína liať. Hmla okolo hustne. Prechádzame okolo vyhliadok, z ktorých by sme mali vidieť strhujúce výhľady na hory, my však nevidíme nič, len bielu bielobu. Stretávame prvé opice, prestalo pršať, tak povyliezali z úkrytov, špacírujú sa po stromoch a napchávajú zeleným lístím.

Míňame chrámy Xi Xiang Chi aj Jiejing Palace, pomaly sa stmieva... Začína znovu liať, v diaľke hrmí a síl ubúda. Už 9 hodín šliapeme po schodoch hore, prešli sme prevýšenie vyše 2000m a čelovka, ktorú sme pre tento účel niesli v batožine, ostala v hosteli. Schod za schodom nás vedie stále vyššie, a mne začína byť jasné, že dnes na vrchol už nedôjdeme... Konečne prechádzame okolo maličkého kláštora. Z bočnej budovy vybehne malý Číňan a láka nás na noc. Posunkami nám ukazuje, že v ďalšom kláštore, ktorý máme na mape, sa spať nedá. Neverím mu ani slovo a špinavá kutica, ktorú nám ponúka na spanie, sa mi nepáči tiež, ale v diaľke znovu zahrmí a tak vchádzame dnu. Okolo postelí sa vŕši niekoľko vriec ryže, žiarovka, ktorá visí zo stropu, sa stráca v mračne komárov. Vyťahujeme repelent a po uši sa zakrývame spacákom...

Ranné počasie je stále nehostinné, čaká nás však už len necelá hodina na vrchol. Vyjasnieva sa a v tom najsprávnejšom čase prídeme na Golden Summit. Nachádzame sa v meste nad oblakmi, ktoré vytŕča nad pokrývkou bielych mrakov a ukrýva toto sväté miesto pred pohľadmi smrteľníkov. V rannom slnku sa leskne Zlatý a Strieborný chrám, vzduch vonia dymom z vonných tyčiniek a pred nami je schodisko lemované alabastrovo bielymi slonmi so zlatými klami. Vedie k 48m vysokej soche zlatého Puxiána - svätca, ktorý prvý pokoril túto svätú horu na svojom slonovi. V tichu skorého rána počuť len modlitby mníchov zapaľujúcich sviece pri nohách svojho patróna a nás chytá zvláštna nostalgia.

Radosť však netrvá dlho a po pol hodinke všetko zahalí hmla. Prvá ranná lanovka priváža stovky „džavotajúcich“ turistov. Dostávame sa z tranzu a vydávame sa na nekonečnú 30 km púť dole po schodoch. Pri srdci ma blaží pocit, že som prvý krát prekonala 3000 m n.m. po vlastných, a že cesta dole je ľahšia. Po chvíli ma však tento pocit prechádza. Schody sú úzke, strmé a šmykľavé, kolená a lýtka poriadne bolia.

Od Elephant bathing poolu sa vydávame naspäť západnou trasou, ktorá je síce dlhšia a náročnejšia, ale ponúka krajšie scenérie. Protiidúcich sprevádzame sústrastným pohľadom. Dnes je opíc po ceste viac, posedávajú na schodoch alebo škriekajú v korunách nad našimi hlavami.
Najväčšou atrakciou tejto trasy je Monkey Joking zone - drevené mosty a cestičky po oboch stranách rieky. Teda, drevené....rovnako ako všetky zábradlia, aj tieto mosty sú z betónových pilierov. Drevo však napodobňujú dokonale, tvarom, farbou i štruktúrou...blázni, tí Číňania.

Domáci sprievodcovia ponúkajú „exkurziu“ s exkluzívnymi fotkami turistov s opicou na hlave. Netúžime mať opicu na hlave, tak sa z diaľky kocháme pohľadom na ihrajúcich sa opičiakov. „Vôbec nie sú také dotieravé a nenapádajú turistov kvôli jedlu, ako varovali v bedekri“, vravím si v duchu a pokračujeme v ceste. Bodkou výletu sa však predsa len stáva opica na Ivovej hlave. Zatúžila po mandarínke, z ktorej sme si cestou ujedali... Keďže nemáme žiadnu bambusovú palicu, vzdávame sa opici a hádžeme jej kúsky ovocia. „Profícky“ ich chytí jednou paprčou a zožerie na jeden šup. Opúšťame Emeishan a tešíme sa na teplo hostela. Jeho majiteľ Andy sa pri pohľade na náš krok a zmorené tváre len smeje a víta nás slovami „Welcome home“.
Ráno zase leje ako z krhly. Pri recepcii stoja dvaja mladíci v hikeových botách a nerozhodne poškuľujú na počasie za oknom...chystajú sa na Emeishan...nezávidím. My to už máme chvalabohu za sebou.

Nás už len láka vidina južnej Číny, pokojného Yangshua ukrytého v zovretí špicatých krasových kopcov, plavba po rieke Li za spoločnosti vodných byvolov a rybárov na bambusových pltiach, či terasy ryžových polí v Longshengu so zlatnúcimi klasmi plodiny živiacej celý Ázijský kontinent.

krátke video

Diskusia
Čína - tajomná ríša stredu 28/08/09 13:23 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Svet Indonézia - Jáva - na sopku Gunung Bromo Tisíce ostrovov Indonézie, rozhodených okolo rovníka, ukrýva pod svojimi palmami množstvo čarovných miest. Opíjanie sa ich nádherou stalo sa na tri mesiace zmyslom môjho života a teraz túto krajinu milujem. Jávu som vždy považovala za jeden z najnudnejších indonézkych ostrovov. Moje túlavé topánky ma nakoniec priviedli aj sem, aby som sa presvedčila o svojom omyle. Priviedli ma do vyprahnutej sopečnej krajiny, aby som vystúpila na sopku v sopke - Gunung Bromo. 26/01/10 Martina Dobošová Svet
Svet Čína - tajomná ríša stredu Hovorí sa, že: "Aj tisícmíľová cesta sa začína jediným krokom." Tá naša začala v teplé augustové popoludnie na káve pod bratislavským Slavínom, na kolene kreslíme mapku krajiny, ktorú jej vlastní obyvatelia nazývajú Čungkuo – Ríša stredu. Dovtedy len neurčitý sen začal naberať celkom jasné rozmery. Letenky, víza, očkovanie... A o tri týždne nato už vychádzame z neutrálne pôsobiacej klimatizovanej letiskovej haly v Shanghaji do vlhkého a horúceho ázijského sveta. Pocit, akoby ma niekto prefackal... 05/02/09 Martina Dobošová Svet
Svet Ostrov ľadu a ohňa Článok prináša zážitky z trojtýždňovej púte na ďalekom severe, známeho pod názvom Island. Napriek krutým podmienkam naša výprava nezlyhala a zdolala tento čarovný ostrov od východu na západ. Krajina častokrát vyráža dych, rovnako ako vietor, preháňajúci sa lávovými pláňami neuverieľnou rýchlosťou. 04/03/08 Martina Dobošová Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Rozsutce z Bieleho Potoka Leto v roku 2018 nie a nie sa rozlúčiť. Ešte aj v polovici septembra teploty v podhorí dosahovali 25 stupňov. Keď sa po dlhšom čase objavil syn a chcel podniknúť nejakú túru, sadli sme si nad mapu a dumali, kde dávnejšie nebol. V Malej Fatre sme pred rokmi strávili zopár stanovačiek a vtedy naposledy bol aj na Veľkom Rozsutci. Voľba bola jasná - treba naplánovať výlet do tých končín. dnes Michal Bukvai Malá Fatra
Test Batoh Hyperlite Mountain Gear Windrider 2400 Ak poškuľuješ po ľahšej výstroji na hiking alebo si niečo započul o ultralight hikingu, Windrider od Hyperlite Mountain Gear by si určite nemal prehliadnuť. Je však exotický biely batoh z polopriesvitného materiálu naozaj správnou voľbou? Dve sezóny som batoh testoval a tu sú moje postrehy. včera Adrián Kašniar Batohy
Túra Nový Zéland - krajina papraďorastov Keď som išiel prvýkrát v roku 2004 na Nový Zéland, potreboval som víza. Po viacerých urgenciách som ich nakoniec dostal, zarazilo ma však, ako vyzerali. Krížom cez stranu pasu sa ťahal obrázok paprade. Prečo papraď a prečo nie kivi? Veď pre Nový Zéland sú charakteristické práve tieto nelietavé vtáky. A to až tak, že sa slovom kivi (a nie aktinídia) nazýva ovocie, ktoré sa do Európy začalo dovážať z Nového Zélandu. Dokonca Novozélanďania sami seba nazývajú Kiwi. 15/01/19 Martin Knor Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Čína - tajomná ríša stredu 28/08/09 13:23 2 príspevky
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.35 (0.12)