Najčastejšie zasahujúcou vyššou mocou pri plánovaní letnej dovolenky je rodina a jej mľandravé predstavy. Keď už v slabšej chvíľke pristúpime na myšlienku lenivej dovolenky (čo protistrana okamžite chápe ako neodvolateľný záväzok) - v záujme zachovania svojej i rodinnej spokojnosti ctíme jednoduchú zásadu. Aktívne sa zúčastňujeme výberu destinácie, nech nám je už listovanie v katalógoch a porovnávanie hviezdičiek, bazénov a bufetových stolov akokoľvek odporné. Nebojte sa, väčšinou postačí predstierať záujem a zasiahnuť až vo fáze výberu zo zoznamu vytipovaných lokalít. Nedbalo, nenútene a s využitím maskovacích argumentov pretláčame pláže s ľahkou a rýchlou dostupnosťou miestnych hôr. Našťastie ich nie málo a naša šanca na úspech je vysoká. Podcenenie tejto základnej zásady môže viesť k hrozbe, že namiesto trebárs Korziky skončíme v Egypte, čo môže mať na harmonické spolužitie fatálne následky. Upozorňujem, že pokus o výstup na pyramídu je dnes na rozdiel od čias Zikmunda a Hanzelku nelegálny.

... a tak sme si vybrali Kos

Týmto štýlom sa pri obojstrannej spokojnosti rozhodujeme pre grécky Kos. Je jedným z dvanástich ostrovov Dodekanésu, ktoré formovala dávna vulkanická aktivita a sú teda pomerne hornaté. Jeho tvar mi pripomína padajúceho supa o dĺžke 50 a šírke 10 kilometrov. Výrazná hlava (Kéfalos) je vlastne pozostatkom sopečného krátera, no ešte vyššie vystupuje juhovýchodný chrbát pevniny Díkeos (846 m) a umožňuje tak jediným pohľadom zachytiť celý ostrov aj s okolím. K tureckému Bodrumu sa dá snáď i v kolese doplávať, v južnom opare sa črtá kompaktný kráter Nissyros s bublajúcim bahnom a zo severných vôd vystupuje okrem viacerých menších ostrovčekov Kalymnos s jedinečnými lezeckými stenami. Počas nášho pobytu sa striedavo rochníme, striedavo objavujeme okolie a k záveru sa sám vyberám vyliezť na najvyšší bod pevniny.

Čaro prímorskej turistiky

Aby som to stihol pred najväčším úpekom, atakujúcim štyridsiatky, vyrážam ešte pred raňajkami. Početné požičovne áut, bicyklov, alebo praktických štvorkoliek s plátenou strieškou sú ešte zatvorené a tak využívam solídnu miestnu autobusovú dopravu. Za 1 až 5 euro sa dá dostať do každej dedinky na ostrove a to niekoľkými spojmi za deň, hoci mnohokrát len s prestupom v hlavnom mestečku Kos na severozápade ostrova. Pred ôsmou vystupujem v malebnej podhorskej dedinke Zía z prázdneho autobusu. Život tu začne až pred obedom, okrem mňa sa doviezol len starší pár so zjavne rovnakým úmyslom. Tipujem ich na Čechov, no sú to Španieli – smejú sa, že uvidia, kam až dojdú a že sa ešte určite stretneme. Ja mám totiž ešte v pláne pohľadať jedinú tunajšiu geocache, od ktorej sa mi naskytá nádherný pohľad na lákavý hrebeň pohoria. A výdatné raňajky, počas ktorých si z terasy reštaurácie prezerám terén, kam sa chcem dostať. Turistických máp tu niet a tak mi veľmi vhod prídu rady čašníka, ktorý mi sám od seba začne vysvetľovať, ako nájdem chodník. Keby niečo, mám sa spýtať Maríe na konci dediny, ona to tam pozná.

Vďaka nemu, aj bez Maríe, ľahko nachádzam tabuľku so šípkou a údajom o prevýšení, ktoré ma čaká – 526 metrov. Prvé tri kilometre vedú prašnou cestou, ktorá sa v miernom stúpaní obtáča úpätím hory. Otvárajú sa prvé výhľady na typicky bielomodré domčeky a do vnútra ostrova. Zoznamujem sa s miestnym značením, ktoré som inak ani neočakával – na väčšie balvany popri ceste je podľa šablóny nastriekaná veľká šípka s nápisom Díkeos. Onedlho prichádzam k miestu, kde šípka vyzýva na opustenie cesty a výšľap do kopca. Španieli sedia pod stromom a vyzerajú zmorene. Je teplo, vracajú sa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpam kamenistým žľabom takmer bez tieňa, riedka vegetácia ešte viac redne a zostávajú už len sukulenty, pichľavé už na pohľad. V zime tadiaľto asi tečie občasný potok. Zreteľný chodník sa vyhupne do svahu a do mierne traverzujúcich serpentín, orientácia je naozaj jednoduchá. Na jednej zo skál rozoznať žltú šípku s názvom susednej, o čosi nižšej hory. Ochladzuje ma mierny vánok a severnú časť ostrova aj s okolím už mám naozaj ako na dlani. V posledných metroch príkreho stúpania do sedla míňam veľké kamenné jamy, slúžiace na zachytávanie vody a na moje prekvapenie aj početnú skupinu Nemcov, ktorí už zostupujú.

Zo sedla ma čaká už len niekoľko sto metrov cesty na vrchol, chodník pozvoľna traverzuje kopy kamenia na hrebeni. Z jedného miesta sa náhle otvára nádherný pohľad na sever. Skalné steny prudko padajú z výšky 800 metrov do nekonečnej masy mora. V opare sa črtá silueta vulkánu Nissyros.

Evidentne nie som skúseným turistom v gréckych podmienkach, lebo vrchol Díkeosu ma úsmevne prekvapil. Čakal som všeličo, ale dve veľké zástavy, chajdu, kríž z bielych plastových potrubných trubiek, tri kozy, kaplnku so sudom na smeti a akýsi hrobček veľmi nie. Výhľad na všetky strany je však úchvatný a neobyčajný – takmer celý horizont je neukončený, hladina mora pozvoľne prechádza do oblohy. Kochám sa, fotím a vyhrievam kosti na predpoludňajšom slnku. Pri pohľade dolu na ostrov púta pozornosť najmä hlavné mesto Kos a hneď za ním, oddelené len prúžkom mora, turecké pobrežie s Bodrumom. Vedľa dediny Tigaki rozoznávam nápadné soľné jazero, v diaľke ostrovy Psérimos a Kalymnos. Na opačnej strane ostrova výrazne vystupuje jeho hlava, Kéfalos a stredisko Kardaména. Z jej prístavu premávajú trajekty na sopečný Nissyros, z tejto výšky sú maličké ako loďky vo vani.

Masívny hrebeň, ktorý mi sklonom pripomína Roháče, vybieha spod vrcholu na východ. Veľmi láka na ďalší postup, hoci žiadny chodník ním nevedie. Odhadujem, že za dve – tri hodinky by ma mohol priviesť do termálnych kúpeľov Thermy Embrós, odkiaľ by už malo čosi chodiť naspäť do Maastichari. Po zvážení nedostatku vody a možného prebytku škorpiónov to napokon obraciam rovnakou trasou naspäť. Už sa neviem dočkať, ako sa v tomto teple šupnem zas do mora.

www.stazeibogaze.info – Cestami i necestami (turistický sprievodcami balkánskymi horami)
Mapy balkánskych pohorí

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek