Rozhodnutie o túre sa uskutočnilo ako vždy – prstom na mape. Hľadajúc možnosti na nie príliš náročnú zimnú tatranskú túru sme sa s kamarátom rozhodli na prechádzku z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom a odtiaľ Tatranskou magistrálou do Starého Smokovca. Po niekoľkých teplých dňoch prišiel návrat zimy, vytúžené ochladenie a nový sneh, na ktorý sme čakali. Počasie bolo prijateľné, fúkal tatranský vetrík.

Po príchode do Popradu sme prestúpili na tatranskú električku. Míňali sme školákov, ktorých akurát priviezla električka z jednotlivých „mestských častí“ mesta Vysoké Tatry a tešili sa z toho, že pre nás sa školské povinnosti ešte nezačali. Po asi trištvrte hodinke jazdy električkou, spomínajúc na hustý les, ktorý tu ešte prednedávnom rástol, prichádzame na začiatok našej cesty – do Tatranskej Polianky.

Zelená značka začína takmer pri železnici a stúpa popri tenisových kurtoch, v zime premenených na malú ľadovú plochu pre korčuliarov. Snehu je tu len veľmi málo, avšak postupne pribúda a pridáva sa aj husté sneženie. Po asi desiatich minútach chôdze opúšťame asfaltku vedúcu na Sliezsky dom. Zeleno značkovaný chodník stúpa ďalej nahor a ešte niekoľkokrát pretína asfaltovú cestu. Množstvo snehu sa zvyšuje asi na 30 cm a my prichádzame na prvý rázcestník na Velickom moste. Tu poslednýkrát križujeme asfaltku a cez les, na ktorý už veterná kalamita nedosiahla, stúpame miestami poriadnymi prevýšeniami. Čerstvý sneh spôsobuje, že cestu si musíme raziť ako prví, čo nám však vôbec neprekáža.

Opúšťame les, pred nami sa objavuje horský hotel Sliezsky dom a z oblakov sa vynárajúci majestátny kráľ slovenských hôr, Gerlachovský štít. Po krátkej prestávke na Veľkej poľane prichádzame do štvorhviezdičkového Sliezskeho domu. Stretávame tu niekoľkých českých horolezcov, ktorý využívajú neďaleký Velický vodopád na lezenie. Pozývajú nás vyskúšať si to a vyrážajú k vodopádu s tým, že neskôr prídeme za nimi. V reštaurácii v hoteli si dávame horúci čaj a polievku, obliekame suché veci a vyrážame k vodopádu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Teplomer na hoteli ukazuje príjemných -4°C, avšak fúka pomerne silný vietor a ďalej neustále sneží. Teda Tatry, ako majú byť. Obchádzame pleso a hľadáme zelenú značku, avšak v snehu je ju skoro nemožné nájsť, tak vyrážame za obrysmi českých horolezcov, ktorí sú už vysoko na svahu pod vodopádom. Neznámy terén spôsobuje, že každú chvíľu sa niečia noha prepadáva hlboko do snehu, ktorý tu miestami prevyšuje jeden meter. Hlboký sneh sa strieda s tvrdým firnom a my pomaly stúpame hore.

Obrysy postáv sa pomaly zväčšujú a my rozoznávame, že niečo usilovne hľadajú v snehu. Po príchode zisťujeme, že približne po našom odchode z hotela spadla ponad vodopád menšia lavína. Našťastie však nebola veľká, a tak sa všetkým z nej podarilo vyliezť živým a zdravým. Lavína im však zobrala horolezecké čakany a tak teraz prehľadávajú lavínové pole.

Obkolesujú nás skalné steny Gerlachovského štítu a ja sa rozhliadam do okolitých žľabov, odkiaľ by mohla spadnúť ďalšia lavína. Horolezci nás uisťujú, že teraz je to už bezpečné, avšak adrenalín v krvi stále cítiť. Robíme niekoľko fotografií zmrznutého vodopádu a pomáhame im s hľadaním stratených čakanov. Sneh je pomerne hlboký a prehrabujúc sneh iným čakanom v duchu obdivujem horských záchranárov pre ich odvahu a vytrvalosť. Do Starého Smokovca však ešte ostáva veľa cesty, a tak sa po chvíli lúčime s Čechmi a schádzame späť k Sliezskemu domu.

Odtiaľto pokračujeme červenou značkou Tatranskej magistrály. Z diaľky k nám tatranský vietor priveje nadšené výkriky Čechov, ktorý práve našli aj svoj posledný „lavínový“ čakan. Cesta sa tu pomaly stáča okolo Velickej kopy a snehu začína najmä v závejoch rapídne pribúdať. Na skalách odrazu zbadáme celé stádo prekrásnych kamzíkov. Je to prvýkrát, čo takto kamzíkov vidíme a napočítam ich hneď trinásť, mladších či starších. Spoločne ich obdivujeme a fotíme. Aj oni vyzerajú, že obdivujú nás, pretože na nás len pozerajú a vôbec nemajú strach. Pokračujeme v ceste a asi 10 metrov od chodníka míňame posledného, pokojne potravu hľadajúceho kamzíka.

Posledným pohľadom na Sliezsky dom sa lúčime s Velickou dolinou a pokračujeme ďalej. Snehu tu výrazne pribudlo a máme čoraz väčší problém s pohybom. Cesta sa pod snehom úplne stráca a jedinou istotou sa stávajú vodiace smerové stĺpy, ktoré sa vyskytujú každých niekoľko sto metrov. Každý krok sa stáva krokom do neznáma, pretože čochvíľa sa noha niekomu z nás prepadá do kosodreviny, ktorá vytvára jeden a pol metra hlboké „nástrahy“. Cesta sa mení na nočnú moru a 10 metrov vzdialenosti nám trvá aj niekoľko minút. Brodenie sa snehom je stále viac vyčerpávajúce a namáhavé. V niektorom zo závejov mi ostáva trčať zo snehu len krk a ja sa snažím nájsť zvyšky síl na vyhrabanie sa. Rozmýšľam, že ak by toto bol počítačový program, bola by vhodná chvíľa na tlačidlo „escape“. Musíme však pokračovať ďalej, a miestami štvornožky, aby sme obmedzili prepadávanie sa. Pomaličky ukrajujeme metre. V lete trvá táto cesta len 2 hodinky. V zime však treba počítať s minimálne raz takým časom.

V diaľke sa spoza kopca vynára Starý Smokovec, ktorý je vzdialený asi 2 km vzdušnou čiarou. Reálne však dve hodiny brodenia sa snehom. Objavuje sa úpätie Slavkovského štítu, ktorý je zahalený tajomnou hmlou. Kamarátovi odchádzajú jeho trekingové palice značky Aspen, ktoré vydržali „až“ dve túry. Jedna sa ohla a druhá zasunula a zasekla. Blížiaci sa súmrak však nedovoľuje zastavovať a potešíme sa blížiacemu sa lesu, ktorý strieda kosodrevinu. Znamená to menej snehu a menej prepadlísk. Od neho už cesta začína ubiehať pomerne rýchlo a z rázcestníka pod Slavkovským štítom pokračujeme modrou značkou až do Smokovca. Sneh tu už takmer nie je a na obec padá tma.

Stihneme ešte posledný pohľad na naše veľhory zahalené oblakmi a nasadáme do autobusu. Šťastní, že nám Tatry dovolili absolvovať krásnu zimnú túru. Po prvýkrát.

V Poprade nás ešte čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe 70-minútového meškania rýchlika. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že podeň skočil 53-ročný muž. Zatiaľ čo my sme si užívali prázdniny, krásy prírody, priateľstva, a adrenalínu, niekto sa rozhodol skončiť svoj život.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek