Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Môj milý dieselový agregát

Je 4. február a ja musím dolu z chaty. Nie, že by sa mi chcelo, ale jednoducho musím, pretože musím zaniesť mesačnú inventúru do firmy, ktorá chatu vlastní. Našťastie máme na chate ubytovanú iba jednu zamilovanú dvojicu, ktorej je v podstate úplne jedno, či je zima alebo leto a my ich vidíme, iba keď zídu do jedálne na stravu a keď sa podvečer tzv. vyberú na vzduch. A tak balím mesačnú uzávierku, veľký batoh, v ktorom ponesiem nazad nejaký nákup, oblečiem sa, vytiahnem lyže a chystám sa zjazdiť do Turčianskych Kľačian.

Obdobie

Sneh je otrasný. Vyzerá ako piesok, pod lyžami sa prebára asi 15-20 cm a hustotu má asi ako betón. Jednoducho - kam namierite, tam vám lyže idú, ale zmena smeru je vylúčená. A tak sa rozlúčim s manželkou a systémom cik-cak, od kraju lesa ku druhému okraju križujem zjazdovku až tam, pokiaľ sa dá. Pot sa zo mňa leje, ale stále je to lepšie a rýchlejšie, ako sa brodiť hlbokým snehom. To na mňa čaká až na ceste naspäť. Asi za pol hodinky som v Turčianskych Kľačanoch, pri aute sa prezúvam do vibrám a o chvíľu som v ŽOS-ke, kde s ekonómami prejdeme mesačnú uzávierku a potom sa poberiem na nákup. Nie je toho veľa. Nejaké čerstvé mäso, mäkučký chlieb, atď., tak asi 20-25 kíl. Ešte sa niekde najesť, dohovoriť sa s pár dodávateľmi a hajde nazad do Turčianskych Kľačian. Je asi 15.30 hod., keď opúšťam auto v Turčianskych Kľačanoch. Lyže som nechal dolu a pomaly vyrážam.

Najprv to ide celkom dobre. Chodník po lyžiarsku chatu je ako-tak vyšliapaný a ja viem, že to najhoršie ešte len príde. Chodníkom prekrižujem zvážnicu prvýkrát a potom druhýkrát a po hodinke sa dostávam na zasneženú zjazdovku bez chodníka a vyšliapanej stopy. Je jasno, bezvetrie a celkom pekný mráz, ale ja viem, že mám čas a že sa nemusím ničoho báť a tak som v pohode. Na zjazdovke je asi 120 cm snehu, do ktorého sa úplne prebáram. Naviac, v prudkom svahu mi sneh siaha až po prsia a ja sa musím najprv telom natlačiť na svah, nohami zošliapať pod seba vrstvu snehu a potom urobiť krok. Je to šialene pomalé, ale ide to. Tu sa naozaj nedá ponáhľať. Pomaly sa zmráka, ale nebo je rozsvietené od hviezd a na snehu je celkom pekne vidieť. Postupujem pomaly, pekne pomaličky hore zjazdovkou a konečne sa dostávam nad prvý hrb, kde sa sklon svahu zmierňuje a moje tempo sa trošku zrýchľuje. V hlave sa mi motá tisíce myšlienok, spomienok, otázok a odpovedí, a tak si v úplnej pohode čistím hlavu a pociťujem to zvláštne šťastie osamelého tuláka hôr.

Ale potom nastupuje druhý príkry sklon svahu a ja sa posúvam iba po centimetroch. Mrknem na hodinky a vidím, že som už takmer päť hodín na ceste. Päť hodín tam, kde to v lete robím za hodinu. Ale nič sa nedá robiť. Vytiahnem si tatranku, dám si poriadne osladeného čaju z termosky a prebíjam sa ďalej. Síl mám stále dosť, i keď únava sa už hlási a už ma to aj trošku otravuje. Každú chvíľu odpočívam a teším sa na teplo chaty. Nie že by mi bolo zima, ale doma je doma. Všade je tíško, tichučko, sneh tlmí všetok zvuk a ja si uvedomujem svoju samotu. A potom sa dostávam cez hranu druhého stupáku a zrazu počujem to typické tuf, tuf, tuf, tuf. Je to zvuk nášho dieselového agregátu a ja viem, že som už dosť blízko. Ešte pár krokov a predo mnou na svahu sa vynorí vysvietená chata obkolesená trblietavým snehom. Ten nádherný pohľad mi dodal zasa kopu energie. Zastavím sa a z celej sily zapískam na prsty. A v tom momente sa rozbrešú naši psi, ktorí ma dobre počuli. Manželka vybieha pred chatu a púšťa psov za mnou a tí ako nejaké snežné delfíny sa vlnia nezadržateľne snehom ku mne. Skáču na mňa, oblizujú ma, až ma zvalia do snehu a ja chvíľu neviem, či ich mám rád, alebo či sú to hnusné potvory potvorské. A potom sa poberám s nimi ku chate. Ešte pol hodinky a sme tam. Agregát si brble svoje tuf, tuf a ja som rád, že som doma. Skladám v kuchyni batoh s nákupom a už ma čaká horúci čaj aj niečím trošku vylepšený. Cesta mi trvala vyše šesť hodím a mne naveky zostal v ušiach zvuk agregátu, ako hlas môjho domova.

* * *

Je sobota večer a chata je plná ľudí. Máme tu rekreantov zo ŽOS-ky, ľudí, ktorí sa sem prišli baviť. Večeru sme už vydali a vonku sa stmieva, tak je najvyšší čas naštartovať dieselový agregát a rozsvietiť chatu aspoň do 23.hodiny. Dvojvalcová Slávia štartuje na batériu a svojím výkonom dokáže potiahnuť aj vlek s lyžiarmi. Okrem toho máme aj starší, jednovalcový diesel, ktorý sa štartuje kľukou a na tzv. špaky, čo je vlastne niečo ako zápalná šnúra. Vojdem do strojovne a hneď vidím, že dnes bude asi problém. Nejakí zvedaví hostia si asi boli obzrieť náš strojový park a nechali všetky svetlá v strojovni, ktoré sú napájané štartovacou batériou, rozsvietené. Dvere do strojovne sú otvorené a tuhý mráz, ktorý je vonku, ochladil aj olej v dieselových agregátoch a svetlo takmer nesvieti. Batéria bude asi poriadne vybitá. No veď uvidíme. Stláčam štartér a ten iba zúfalo zakňučí a motor Slávie sa sotva pretáča. Ajajáj, dočerta. Tak toto asi nenahodím. Skúšam to zasa, svetlo v žiarovkách hasne s ubúdajúcim napätím a mne je jasné, že nás dnes zachráni iba starý jednovalec. Lenže k tomu potrebujem pomoc.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vraciam sa nazad do kuchyne a manželka sa na mňa vyčítavo pozerá a pýta sa, čo je s tou elektrinou. Vysvetlím jej situáciu a ona už vie, čo ju čaká. Von som vybehol len v košeli a tak si nahadzujem starý prešívaný kabát a ona tiež, berieme hrsť novín a zápalky. Predtým však rozdáme sviečky na stoly v jedálni a ideme do strojovne. Vyšraubujem držiak „špaka“, zastrčím jeden dnu, manželka sa postaví s novinami k nasávaciemu otvoru, v jednej ruke zhúžvané noviny a v druhej „špaka“ v nástavci. Zapálim „špaka“ a ona ho rýchle zašraubuje do hlavy valcov. Ja zatiaľ kľukou roztáčam motor agregátu a keď dosiahnem určitú rýchlosť obrátok, manželka prikladá horiacu fakľu novín k nasávaciemu otvoru a zatvára kompresnú klapku. Ja točím ako blázon, až sa mi pot leje z tela a agregát vydáva svoje tuf, tuf, tuf a potom spomalí, stíchne a stojí. No nič, to sa stáva. Vydýchnem si, nachystáme nového „špaka“, nové noviny a ideme na to zasa. Točím ako šialený, až sa mi trasú svaly od námahy, zatvorím kompresnú klapku a agregát zasa iba tuf, tuf, tuf, tuf, a je koniec. Nevadí, vravím si, je to studené a tak to tak dobre nechytá. Poďme na to znovu. A celý proces sa opakuje aj s rovnakým výsledkom. A potom ešte raz a ešte raz , a znovu a štvrtý raz a to už sme ako balíček nervov.

„Počúvaj“, vravím manželke. „Nechaj to poriadne rozhorieť, aby ten motor nasával úplný plameň. Všetko je to studené ako ľad.“ Trošku si oddýchneme a ide sa zasa na to. Ďalší „špak“, a ja zasa točím a točím a to už revem na manželku: „Prilož tam ten oheň. Do riti, prilož to tam.“ Lenže noviny jej padajú a je po štarte. Hltám sprosté slová a nadávky, lebo už vidím v jej očiach slzy, lenže v chate je tma a je plná ľudí. Znovu vymontujem držiak a nasadím nového „špaka.“ Manželka má v rukách fakľu ako socha slobody a ja točím a točím. Nasávací otvor hltá do valcov horúci vzduch, zapínam kompresnú klapku a z celej sily pomáham motoru. Ten sa ozve zasa svojím typickým tuf, tuf, tuf, tuf a potom pomaly zrýchľuje a zrýchľuje a keď už si myslíme, že sme vyhrali, začína motor spomaľovať a ja zasa kričím na ženu: „Prilož tam ten oheň, do šľaka, prilož to tam.“ Lenže už niet čo priložiť. Všetko sme spálili a motor stojí. Som úplne na dne a takmer sa nedokážem kontrolovať. Trasiem sa od námahy a tiež od nervov. Sme v strojovni už vyše pol hodiny a ja som čierny od oleja, smrdím naftou a nadýchal som aspoň päť kubíkov naftového studeného dymu a obaja vyzeráme ako komando z pekla. Pred očami sa mi robia mžitky a mám už všetkého dosť. Žena síce neplače, ale dve slzy sa jej gúľajú po tvári, lenže rovnako ako ja dobre vie, že agregát naštartovať musíme.

Idem pre ďalšie noviny a po chvíli začíname odznova. Znovu si zopakujeme taktiku a ja v snahe zabrániť totálnemu rozvratu nášho manželstva sa snažím vyzerať ako človek chápajúci a ona ako žena snažiaca sa. Vyšraubujem držiak, nasadím „špaka“, manželka si pripraví naozaj poriadnu fakľu z novín a ideme na to. Zapálime „špaka“ a rýchle ho šraubujem do hlavy valcov. Roztáčam besno kľukou motor, zotrvačník sa ide odtrhnúť, fakľa horí ako ďas a vťahuje oheň až kdesi do valca a ja v najvyšších otáčkach zasa zatváram kompresnú klapku a motor začína zasa svoje tuf, tuf, tuf. A potom zrýchľuje a zrýchľuje, až sa napokon odvážim ručne stiahnuť otáčky motora na stabilnú úroveň. Necháme motor tak asi dve minúty bežať, aby sa zahrial a len tak bez slova sa pozeráme na seba. Ja sa trasiem od námahy, chrbtom sa opieram o plechovú skriňu, nohy sa mi podlamujú, ale viem, že už je asi dobre. Manželka sa začína usmievať cez slzy a zdá sa, že pre dnešok máme vyhrané. Potom zapínam spojenie do chaty a chata sa razom rozsvieti ako vianočný stromček, sneh okolo chaty sa trbliece a všetok hnev a nervozita je preč. Zabuchnem dvere na strojovni a ideme nazad do kuchyne. A asi z nejakej potreby dočkať sa uznania od našich hosťov vstupujeme do plnej jedálne, aby sme sa ospravedlnili za neskoré spustenie elektriky a vysvetlili naše ťažkosti a aj to, ako sme sa popasovali s agregátom. A tu na nás všetci spustia: „Pán chatár, škoda, že ste zapli tú elektrinu, pri tých sviečkach to bolo tááákéé nádherné.“ A tak radšej nič nehovoríme, ideme sa poumývať, ale predtým si obaja ešte vrazíme jeden poriadny veľký rum. Veď sme si ho zaslúžili.

* * *

Niekedy začiatkom marca sa dvojvalcová Slávia pokazila. Nevedeli sme, prečo, ale skrátka a dobre nefungovala a my sme išli len na malý jednovalec. Ten síce klapal dobre, ale utiahnuť vlek nevládal. Pred sebou sme mali ešte dva turnusy na lyžovačku a tak bolo treba jednať. Zavolal som do Bzenca, kde bol servis na tieto motory a pretože som sa poznal s chlapcami zo servisu a oni boli zhodou okolností voľní, sľúbili mi, že prídu hneď na druhý deň. Len som ich musel čakať v Turčianskych Kľačanoch s gazikom, aby som vyviezol ich a aj všetky náhradné diely a „vercajk“, ktorý si niesli. Cestu sme mali ako-tak vyhrnutú starým ruským pásakom s radlicou, ale aj tak sa na chatu nedalo dostať inak, ako s poriadnymi reťazami na všetkých kolesách. Úspešná technika jazdy v snehu spočívala v tom, že sme museli jazdiť stále a neomylne v tých istých koľajach, ktoré boli opakovanou jazdou utlačené a pevné. Vlastne sme jazdili po takých dvoch „múroch“ z ujazdeného, zľadovateného snehu. V gaziku som mal pod zadkom vysokú podložku, aby som úplne presne videl, kadiaľ mi idú kolesá. Pokiaľ sa stalo, že sme sa zošmykli z ujazdených koľají, okamžite sme zapadli. Kolesá sa dostali do mäkkého snehu medzi koľaje a gazík trčal na „bachore“ na stvrdnutej a vysokej koľaji a kolesá sa točili vo vzduchu. V tom prípade sa dala urobiť iba jedna vec. Lopatou a krompáčom odhádzať bočný mantinel snehu vyhrnutého radlicou aj do výšky 1,5 metra, podkopať sa z boku pod gazika a ležiačky vyrúbať krompáčom snehový múr, na ktorom visel gazik. Pripraviť nájazdové rampy zo snehu, no a potom zasa opatrne nabehnúť na vyjazdené koľaje. Zhodou okolností som mal v ten týždeň na chate aj dvoch priateľov zo Skalice a tí mi samozrejme povedali, že idú so mnou dolu, a keby bolo treba, tak mi pomôžu.

Za hustého sneženia sme zbehli do Turčianskych Kľačian. Chlapci zo Bzenca prišli skôr, ako sme si mohli dať v miestnej krčme zo dve pivká a poldeci a tak sme sa zvítali, preložili veci z dodávky a vyštartovali. Zo začiatku išlo všetko dobre. Gazik hrabal ako čert a prvý raz sme zapadli až tesne pod Príslopom, ale to bola ešte sranda. Traja sme rýchlo odhádzali z jednej strany mantinel, aby sme sa dostali pod úroveň gazika, krompáčom podkopali ľadovú tvrdú koľaj a nabehli na ňu ako nič. Aj hore Príslopom sme to zvládli bez chyby. A to už sme si mysleli, že sme takmer doma, keď sme, vari 800 m pred chatou, zapadli po druhý raz. Lenže to už bol vyhrnutý mantinel po bokoch cesty takmer dvojmetrový a než sme sa dostali pod gazika, mali sme toho dosť. Podkopal som koľaj, gazík sadol na kolesá, ja som sadol dnu, zaradil redukovanú jednotku a po desiatich metroch som tam bol zasa. Všetci na mňa pozerali ako na sabotéra ja som vedel, že je najvyšší čas na fľašu rumu, ktorú som mal v batohu. Riadne sme si potiahli, zasmiali sa išli sme zasa na to. Asi po pol hodine sme boli zasa na kolesách. Poslal som kamarátov, aby išli predo mnou a nohami „vymakávali“ tvrdú stopu pre kolesá a trochu ma dirigovali. Lenže, či sme špatne urobili nájazd na koľaje alebo čo, len čo sme sa trochu rozbehli, hneď sme boli tam, kde pred pol hodinou. To už bolo naozaj vážne. Rum pomaly prestal pomáhať, ale ja som bol zvyknutý a tak som zasa drapol lopatu a krompáč a išiel na to. Vedel som, že inak sa nedá. Bočný mantinel sme ešte odhádzali pomerne ľahko. Lenže keď som zaľahol do snehu a z boku ťal do ľadovej koľaje pod gazikom, ktorý visel na olejovej vani, už mi dochádzali sily. A mojím kamarátom tiež. Hrešili sme ako pohani, rúbali do ľadovej stopy ako Stachanovci v Rusku a potom pripravili elegantný nájazd do stopy. Naozaj sme nič nezanedbali. Kamaráti išli pred gazikom, Bzenčania za gazikom a ja ako sám vojak v poli som sedel za volantom. Pomaly, pomaličky som sa dostal do koľaje a išiel a išiel. Lenže, možno preto, že bol gazik odľahčený o „cestujúcich“ a tiež preto, že som musel ísť len veľmi pomaly, kolesá zahrabali, zošmykli sa z koľají a boli sme tam zasa. Trčali sme vari len 300 metrov od chaty. Sedel som vnútri, nič som nehovoril a nechcelo sa mi von. Bzenčania stáli rezignovane za gazikom, moji kamaráti pred gazikom a ja som bol v tej chvíli to najväčšie hovädo na strednom a západnom Slovensku.

A potom som sa spamätal, vyliezol som von a hovorím: Nič chlapci, musíme previezť náhradné diely na saniach na chatu, aby tuto Bzenčania mohli robiť a my musíme dostať gazika na chatu. A aj sme tak urobili. Vybehli sme po sane na chatu, diely vyviezli hore a Bzenčania sa pustili do roboty. A tak som sa chcel pobrať s mojimi kamarátmi dolu ku gaziku, aby sme ho vyslobodili zo snehu. Lenže boli sme len dvaja. „A kde je Paľo,“ pýtam sa kamaráta. „Choď sa pozrieť,“ vraví mi Milan. Vyšiel som na izbu a Paľo ležal na posteli a oči sa mu akosi priveľmi leskli. „Boro,“ hovorí mi, „nehnevaj sa, ale ja už naozaj nevládzem. Ja som úplne vyčerpaný, ja som úplne na dne.“ „ Nevadí,“ vravím, „kašli na to, my to už nejako s Milanom zvládneme.“
A aj sme zvládli. S pomocou posledných síl a čerstvého rumu sme gazik zasa vykopali a dostali nazad do koľají. A už sme nezapadli. Bzenčania pracovali celú noc a ja som im nosil čaj s rumom a neskôr už iba kávu a poriadne jedlo. Ráno bol agregát opravený. Nechali sme ho bežať a Bzenčania zo tri hodinky pospali, potom sa najedli a ja som ich zasa zaviezol do Kľačian. Dolu so mnou išiel už iba Milan. Nazad sme sa dostali bez jediného zapadnutia a keď sme sa asi o jedenástej vrátili na chatu, zaľahli sme do postelí a spali až do rána druhého dňa.

Nuž nemajte radi ten svoj drahý a milý a posratý agregát.

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Najnovšie