Šútovský vodopád

Ráno parkujem na parkovisku v Rieke, pod Šútovským vodopádom. Okrem jedného auta sme tu sami. Rozdávam snežnice a keď sme pripravení, vyrážame po modrej značke k Šútovskému vodopádu. Cesta v Šútovskej doline je zamrznutá a tak si vykračujeme krajom, neušliapaným snehom. Nikam sa neponáhľame, tempo je ideálne. Prichádzame k vodopádu, ktorý je spolovice zamrznutý. Prvé fotošialenstvo začína. Neodmietam tekutý svetrík, veď k autu sa dostaneme až večer.

Pokračujeme niekoľkými serpentínami modrého chodníka. Stúpanie končí v širokom sedle pod Mojžišovými prameňmi. Dosť fúka a tak sa dlho nezdržujeme. Čakáme na posledných a ja využívam túto chvíľu na obutie snežníc. Pripadá mi na to vhodný čas, keďže ďalej v snehu vidím hlboké stopy od uviaznutých turistov. Dobre robím, lebo prvé kroky mojich chúdiatok sú sprevádzané hlbokými prepadmi. Prichádzame k Mojžišovým prameňom.

Mojžišove pramene

Z bieleho svahu znenazdajky vyviera Šútovský potok. Dno potoka je posiate machom obrastenými kameňmi. Mach je ako špongia a po dostúpení naň topánky pohltí voda, ktorou je mach napitý. Tu si snežnice už obúvajú všetci, ktorí si ich zobrali.
Marika ide vpredu a snaží sa ísť po značke. Lenže tá sa niekde stráca a tak využívame Ivkovu GPS v mobile. Trepeme sa kdesi okolo značky. Nad nami je strmý svah, z ktorého, dúfam, na nás nič nezhučí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Konečne vystúpame do sedla pod Úplazom. V traverze modrej značky je spadnutá základová lavína a ďalšie, už odtrhnuté masy snehu čakajú, ktorý šťastlivec sa vyberie týmto chodníkom na chatu, aby ho mohli zaživa pochovať. My takíto šialenci nie sme a tak radšej volíme kolmý výstup na Hromové. Nad nami vidím akoby hranu, alebo hrebienok, a tak sa dávame týmto smerom. Sneh je z neho miestami takmer vyfúkaný a keby aj niečo zhora zhučalo, sklon terénu odkloní lavínu od nás. Na niektorých miestach je síce viac naviateho snehu, ale nakoniec sa nám darí preraziť stupy a na našu radosť nakoniec vystupujeme na hrebeň celí a zdraví. Iba dole v sedle sa od nás odpojili Tomáško a Veronika a rozhodli sa vrátiť a zakončiť deň v termálnej vode kúpeľov Turčianske Teplice.

My sme teda už všetci na hrebeni, štyridsať metrov od Hromového. Zízame dole, čo máme za sebou a ďakujeme najvyššiemu, že nám dal do cesty tento hrebienok, ktorý nám poslúžil ako bezpečná výstupová cesta.

Chleb

Je hmla a naokolo nič nevidieť. Ideme hrebeňom v smere ku Chlebu. Občas sa hmla na chvíľu zdvihne a vtedy už vidieť kamenný vrchol, Turčiansku kotlinu i Terchovú. Pri výstupe na vrchol sa zrazu hmla dvíha ešte viac a za nami sa zjavuje takmer celý hrebeň až po Stoh. Na vrchole je však opäť hmla, ktorá sa ale pri našom zostupe rozpadá. Za námahu pri výstupe sme teraz odmenení krásnym slniečkom a okolité vrchy si koledujú o fotku. S blízkosťou Snílovského sedla a lanovky z Vrátnej sa zvyšuje aj frekvencia turistov a skialpinistov na hrebeni. Rozmýšľame o skrátení si cesty kolmým zostupom z hrebeňa ku Chate pod Chlebom, ale keďže sme už dnes jednu diretissimu mimo značenia absolvovali, nebudeme radšej provokovať ochranárov a ideme pekne cez Snilovské sedlo.

Chata pod Chlebom

Prichádzame k chate, ale ešte si obzeráme našu výstupovú cestu na hrebeň. V strmom stúpaní na Hromové sa jasne rysuje naša stopa. A po jej ľavici už spomenutá lavína.
Chata je plná, napriek tomu máme hneď voľné miesta. Kolegiálni turisti sa potlačia a prijmú medzi seba ďalších hladošov. Chatár Lukáš ma hneď poznáva a zdravíme sa ako starí známi. Poznáme sa zo zimnej jednodňovky spred dvoch týždňov, z Windbergu. Vtedy som mu sľúbil, že ho prídem pozrieť na chatu. Tak sme tu a využívame pohodlie chaty. Na chate je skvele, ale my máme ešte pred sebou cestu dole, do Šútova.

Šútovo

Po ceste dole zjazdovkou padá návrh, že ja mám letieť dole, ísť do Rieky pre auto a vyzdvihnúť zvyšný ansábel v Šútove v krčme. Návrh prijímam, púšťam sa dole svahom po riti a urýchľujem svoj zostup. So mnou ešte stíha Janči, ktorý bol včera s nami tiež v Rakúsku a neskôr nás ešte dobieha Ivko. Cestou do Šútova ešte fotíme západ slnka a farbami nasýtený Chleb a hrebeň Malej Fatry. Do Rieky už prichádzame potme. V Šútove ešte máme menší problém nájsť krčmu, napriek tomu, že stojíme priamo pri nej. Po osviežení už ale pálime ohnivou čiarou domov a po ceste rekapitulujeme ďalší vydarený deň v prírode.

Záver

Na záver chcem povedať, že pri výstupe na hrebeň pod Hromové sme sa pohybovali mimo turistického značenia, čo bolo nevyhnutné pre zvýšené lavínové nebezpečenstvo. O tom, že modrá značka na Chatu pod Chlebom je v zime uzavretá, som sa dozvedel až na chate od chatára. V mape a ani v teréne nie je o tom žiadna zmienka, takže pri plánovaní túry som s touto vecou nemohol počítať. Napriek tomu myslím, že som dodržal všetky zásady bezpečného pohybu po horách, čoho dôkazom je aj to, že sme všetci v zdraví prežili tento výstup.

Horám zdar.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek