Trasa

Fačkovské sedlo – Kľak – Ostrá skala – Vríčanské sedlo – Bak - Vrícko

V ten deň, ktorý si budem určite veľmi dlho pamätať, vyšlo úplne všetko. Plynule nadväzujúce spoje, perfektné počasie a s ním súvisiace výhľady aj podmienky na pešiu túru.

Ideme v utorok či v stredu a kam? Tak znela základná otázka. Rozhodnutie padlo na utorok 9.12. Jurčovič sľúbil pekné počasie od rána do večera. Hladní po peknej zimnej túre špekulujeme s Jancim kam – rozhodnutie padlo na malofatranský Kľak, tam Janci ešte nebol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ráno vstávam pred šiestou, zvedavý vyťahujem okennú roletu. Akože je vonku? Ááá, fajn, vidím kde tu hviezdičky, hádam bude pekne. Keďže sme sa rozhodli prejsť z horného Ponitria do Turca, auto ostáva v garáži. Z ranného, uponáhľaného Martina nás autobus odváža do Nitrianskeho Pravna, kde po kratučkej pauze presadáme - smer Fačkovské sedlo.

O pol deviatej je Fačkovské sedlo (802 m) ešte zahalené hmlou. Pohľad hore smerom na osvetlené, z mlieka vyčnievajúce kontúry Kľaku prezrádza, že to nebude dlho trvať a slniečko zvíťazí. Cez opustené, námrazou vybielené parkovisko vyrážame. Snehu je spočiatku veľmi málo, no len čo prichádzame pod zalesnené, od slnka odvrátené svahy Reváňa (1205 m) všetko sa mení. Na prvých serpentínach nasadzujeme návleky. S každým výškovým metrom snehu pribúda a stromy lemujúce chodník sú belšie. Ej veru, v noci pekne pofúkalo a prisnežilo. Na tenučkých vetvičkách listnáčov sú krásne nalepené biele chumáče nového sniežiku. Ak by začalo pofukovať, razom je tá nádhera dolu!

Chodník na vrchol Kľaku býva tradične veľmi slušne prešliapaný vďaka blízkosti Žiliny a Prievidze, ako aj nenáročnosti výstupu. Turisti z predchádzajúceho víkendu však celkom očividne nemali taký ľahký výstup ako my. Staré stopy sú hlboké, miestami až po kolená.

Ako si tak s Jancim pritakávame, ako sme dobre urobili, že sme zvolili práve utorok, sa obloha nad nami pekne vyčistila, zmodrela a cez odlistené stromy sa v celej svojej nádhere predstavuje najkrajší vrch Lúčanskej Malej Fatry – Kľak. Serpentínky a krátky traverz popod Reváň nás privádzajú na miesto prvých výhľadov - Reváňske sedlo (1184 m). To, v čo som dúfal, je konečne realita! „Bože, to je nádhera!“ hovorím nahlas a neuvedomujem si, že Janko zaostal za mnou. Inverznou hmlou pokrytý Turiec a belejúce sa hrebene Veľkej Fatry a Nízkych Tatier sú balzamom na dušu. Lúky Reváňa sú pokryté tisíckami drobnučkých trblietavých briliantov.

Cestičkou cez lúky vchádzame do čarovného lesa. Vysoké listnáče, teraz už s konármi celkom obalenými do biela a modrá obloha nad nimi. Hlboké stopy našich predchodcov miestami celkom miznú pod nafúkaným prašanom. Neďaleko lokality Pod skalou však chodník križujú celkom iné stopy – čerstvé od medveďa. Ostal som dosť zarazený. Veď maco, už je aj chladno, aj snehu pribudlo, čo ešte nespíš? Vzhľadom na to, že v noci prisnežilo tak 10 cm prašanu, musel tadiaľto prechádzať prednedávnom.

Na mieste, kde starú Chatu pod Kľakom pripomína už len fotografia na skale, sa otvárajú skvelé výhľady na Strážovské vrchy a Rajeckú dolinu. Slniečko ani tak nehreje telo ako dušu a hormóny pocitu šťastia napĺňajú krvný obeh. Kľak je už celkom na dosah a dvojkríž na vrchole volá. Podvedome dávam rukavice z rúk dolu a fotoaparát nestíha doostrovať. Dostávam sa do fototranzu, snažím sa dostať do objektívu všetku tú okolitú nádheru.

Na vrchole Kľaku predsa len trošku pofukuje. Povinná spoločná vrcholová foto a ideme sa kochať trošku nižšie do závetria kríkov, ale tak, aby sme mali dobrý výhľad na Tatry a Fatry. Chlad a inverzia nám umožňujú skvostné výhľady. Do diaľky podvedome zdravím tatranský Kriváň, moju obľúbenú kráľovnú VF Ploskú aj hrebeň Prašivej a Chochúľ je v ponuke. Veľmi zaujímavo sa v jedno zlievajú Martinské hole a najvyššie vrcholy Krivánskej Malej Fatry.
Pri toľkej nádhere ani hlad necítim. Vlastne len z povinnosti vyťahujem jedlo. Vychutnávame vrcholovú samotu. Kalíštek horca a teplá káva z termosky, to je naša odpoveď na chlad.
Viac ako dve hodiny strávené na vrchole sú skutočným top zážitkom. Doliny a kotliny vyplnené inverznou hmlou a nad tým ostrovy horstiev Slovenska. Nádhera.

Pri odchode z Kľaku volíme alternatívu zísť do Vrícka po červenej cez Ostrú skalu a Vríčanské sedlo. Predsa je tu viac možností na výhľady ako pri schádzaní do doliny po zelenej popri Kľackom vodopáde.
Zliezanie z vrcholu na lokalitu Pod Kľakom je miestami dosť náročné. Veľké zľadovatelé dosky snehu sú tvrdé a šmykľavé.
Úsek hrebeňa medzi Kľakom a Ostrou skalou je plný pekných pohľadov do Rajeckej doliny, ktorá sa medzičasom oslobodila od hmly a tak sa nám predstavuje v celej svojej kráse až po Žilinu. Sledujeme víkendovú stopu dvoch turistov a ich miestami poriadne hlboké šľapaje. Nám sa ide kráľovsky, desaťcentimetrový prašan je len akousi chuťovkou, ktorá príjemne šuští pod nohami. Na Ostrej Skale je čas na posledné dovidenia Kľaku a Martinkám. Pod skalou začína hrebeň prudšie klesať ku Vríčanskému sedlu. Stopy našich predchodcov, hoc hlboké, miznú pod naviatym snehom a stávajú sa celkom slušnými pascami. Dvakrát sa mi podarilo nechať nohu v takejto diere... Radšej ideme viac bokom.

Neďaleko Vríčanského sedla na nás čakajú ďalšie dve stopy medveďov križujúce chodník. Hlavne tá prvá stojí za to! Macko mohol mať tak 150 kg, stopa celkom čerstvá a tá predstava, že si nás obzerá niekde z krovia...
Vríčanské sedlo je plné ticha, chladu. Sneh ubúda a na zvažnici do lokality Bak sa nájde aj množstvo stôp od vysokej. Bak sa od mojej poslednej návštevy dosť zmenil. Ktosi si zobral do hlavy, že ho zaplní raždím z ťažby dreva. Do Vrícka to odtiaľto už nie je ďaleko. Po ťažbou zošpatenej ceste plnej zamrznutého blata prichádzame do dediny. V miestnej útulnej krčmičke s Jankom pri bilančnom pive vysoko hodnotíme dnešný trek.

S Jankom sme túto zimu podnikli viacero trekov zasneženým kráľovstvom hôr, ale pri každom našom spoločnom výšľape do kopcov si zaspomíname na ten kľacký deň plný zázrakov.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek