Trasa

Spišské Tomášovce -Tomášovský výhľad – Dolina Bieleho potoka – Vodná nádrž Klauzy – Holý kameň - Hýľ – Havrania Dolina – Mlynky

Slovenský raj má, rovnako ako v lete, aj v zime svoje čaro. Nedá sa povedať, v ktorom ročnom období je krajší. Isté však je, že v čase, keď lesné cesty pokrýva sneh a rokliny sa menia na ľadové korytá, návštevníkov v tomto nádhernom kúte Slovenska výrazne ubúda. Na rozdiel od letného čakania v rade na rebrík sa vám ľahko môže stať, že po celodennom pochode nestretnete ani jedného človeka. A tak, ak si chcete vychutnať skutočný pokoj v srdci prírody, toto ročné obdobie je pre túto oblasť stvorené.

Trasa nášho zimného prechodu Slovenským rajom začína v malej dedinke Spišské Tomášovce. Je chladné januárové ráno a z vlaku vystupujeme už pred siedmou hodinou. Nad dedinou sa ešte rozlieha tma a míňame prvých ľudí idúcich do práce. Spoza juhovýchodného obzoru sa začínajú objavovať prvé slnečné lúče, ktoré na niekoľko minút vytvoria tzv. halový stĺp, teda odraz svetla od ľadových kryštálikov v atmosfére.

Od miestneho kostolíka stúpa ponad dedinu zelená značka cez pole na Tomášovský výhľad. Napriek januárovej zime je tu snehu pomenej. Onedlho vstupujeme do národného parku a pole je vystriedané lesom. Svitanie premieňa krajinu na rozprávkový svet a v diaľke sa sponad hmly Tatranskej kotliny vynárajú ostré zasnežené štíty našich veľhôr. Vstupujeme do lesa, ktorý je spočiatku vďaka početnému výskytu čiernych spoluobčanov v neďalekých obciach v nie práve najlepšom stave. Odtiaľto je na Tomášovský výhľad už len kúsok. Sme tu prví, práve v čase, keď prvé slnečné lúče sfarbia končiare Tatier do červena. Krásny výhľad na Tatry, dolinu Tomášovskej Belej, nad ktorou sa znáša jemný ranný opar, Prielom Hornádu a okolité jaskyne je dychvyrážajúci, i keď ste tu už boli aj stokrát.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po chvíli schádzame strmším klesaním dolu a lávkou prekonávame nie celkom zamrznutý Hornád so stopami odvážnych korčuliarov. Zelená značka pokračuje cez rázcestník „Biely potok – ústie“ a vchádza do doliny Tomášovskej Belej, ktorý za milióny rokov vyhĺbil Biely potok. Prechod touto časťou nepatrí medzi najťažšie úseky Slovenského raja, avšak zime treba byť mimoriadne opatrný. Cesta sa kľukatí popri viac či menej zmrznutom potôčiku, niekde prechádza lesom, niekde drevenými mostíkmi, niekde križuje potok a pripravuje tak trochu adrenalínu pri prechode cez miestami nie celkom zamrznuté úseky. Cestou pozorujeme množstvo ľadových pramienkov vyvierajúcich z lesa. Tieto v lete nenápadné cícerky vody sa v zime menia na nádherné ľadové útvary, ktoré je mi slovami len ťažko opísať.

Prechod dolinou je zaujímavý, nie príliš náročný, ale v čase zimy sú potrebné minimálne lyžiarske, resp. trekingové palice. Vhodná je aj podrážka vibram, ktorá je na snehu a hlavne ľade stabilnejšia. Na vrchole doliny sa nachádza „cieľ“ našej cesty – umelá vodná nádrž Klauzy. Ide o malú, zrekonštruovanú nádrž starú 250 rokov, ktorá kedysi slúžila na zvážanie dreva. V tomto ročnom období sme tu sami a malý prístrešok na priehradnom múre poslúži aspoň na akú–takú ochranu pred štipľavým studeným vetrom, ktorý tu pofukuje po tom, čo sa krajina mierne otvorila. Vychutnáme si januárové slnečné lúče, zapíšeme do neďalekej „kešky“ a popri priehrade a niekoľkých murovaných domoch pokračujeme ďalej.

Čaká nás fyzicky najťažšia časť cesty, vystúpenie takmer 400 metrov na rázcestník „Predný Hýľ“. Snehu je už v tejto časti podstatne viac ako na začiatku cesty. Chodník opúšťa lesnú cestu a vchádza do lesa do rezervácie Holý kameň. Cestu snehom si musíme raziť ako prví a spolu so stúpaním dáva cesta poriadne zabrať. Keď sa pomedzi konáre stromov objavia tatranské štíty, vieme, že vrchol stúpania už nebude ďaleko. Na rázcestníku pokračujeme ďalej po žltej na Zadný Hýľ a tam ďalej po modrej pohodlným klesaním ho Havranej doliny. Cesta je tu už pekne vyšliapaná, zasnežené stromy a modrá obloha vytvárajú peknú scenériu. Tesne pred dedinkou Havrania Dolina stretávame bežkárov. Sú to prví ľudia, ktorých sme od odchodu zo Spišských Tomášoviec stretli. Odtiaľto je už len kúsok na zastávku motorového vláčika do Mlyniek.

Vonku je už tma a my čakáme v malej plechovej búdke na vláčik. Deväť hodín v Raji zanechalo stopy a únava sa začína naplno prejavovať. Z tmavého tunela v Mlynkách sa vynára motorový vláčik a v nás sa vynárajú krásne dojmy, ktoré tento malý, ale o to úžasnejší kúsok krajiny na východnom Slovensku v nás zanechal.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek