Neskorá jeseň sa vyfarbila takým krásnym počasím, že nebyť vonku by bolo povolené len v prípade choroby či "nechce ’sa’ mi" stave (not single možno chápu). Našťastie mám v tomto tolerantnú žienku a tak som si tento deň mohol naozaj užiť. Sám, nikoho som nenašiel, no nevadilo to. Veď niekedy človek potrebuje byť sám. A hlavne v prírode.

Drienovecké kúpele

Zašlá sláva sa len ťažko vracia späť. Platí to v športe, kultúre či bežnom živote. Preto je veľmi príjemné sledovať, ako
sa niektoré miesta vracajú tam, kam patria. Domov dôchodcov v Drienovci je jednou z tých milých výnimiek, čo
potvrdzujú pravidlo. To miesto búra všetky moje predsudky voči domovom dôchodcov. Slnečné lúče, ticho a škriekajúci zlatý páv mu dodáva pečať majestátnosti.

Drienovecká jaskyňa

K odbočke na Drienoveckú jaskyňu je to od kúpeľov len na pár desiatok metrov a preto určite nezabudnite odbočit. Tých pár minút zdržania vo vás zanechá príjemný pocit. Jaskyňa má veľký mokrý vstupný portál, z ktorého vyteká potok Miglinc. Ak by vás to lákalo vojsť, po pár metroch je vchod chránený mrežou. Povyše výveru sa nachádza umelý suchý vchod a ak budete mať štastie, stretnete tam jaskyniarov, ktorí túto 7m vysokú vertikálu aktívne využívajú, oddiaľujúc tak nevyhnutné namočenie sa, ktorému sa v tejto jaskyni ťažko vyhnete.

Jasovská planina

Trasa začína žltou značkou takmer hneď za areálom Drienoveckých kúpeľov (modrá, vedúca z Drienovca, pokračuje ďalej hore dolinou potoka Miglinc). Žltá značka tu na týchto miestach križuje PR Palanta. A veru že si to ten chránený hmyz aj uvedomuje! Prekročením umelej hranice jeho teritória sa stanete obeťou hry na trpezlivosť. Niečoho, čo som si pracovne nazval "klieštomucha", mám na tričku hádam aj 15 kusov v jednej chvíli - jedna celá chránená rodinka osobne. No zákon je zákon, a tak mi neostáva nič iné, len sa tváriť, že tam nie som. Oni však vedia, že sa len tak tvárim a ja viem, že to oni vedia. Túto spoločenskú hru sa spolu hráme až do večera.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujem miernym stúpaním a úprimne sa priznám, stratil som značenie. Je naozaj ledabolé (no stále kvalitnejšie ako v Slánskych vrchoch). Nevadí, smer poznám a vďaka GPS sa príliš netáram mimo. Aj keď by som veľmi chcel. Za hodinu sa pomalým tempom dostávam k Ladislavovej vyvieračke. Nádherné, magické miesto, z ktorého dojem mi kazí len lesnícka V3Ska. Krásny, zrenovovaný kostolík, ktorý je opradený rôznymi mýtami.

Oddýchnem si, schovám jeden poklad pre druhých a pokračujem, teraz už zelenou značkou, po asfaltovej ceste smerom na Horný les. Nestačím sa diviť, keď ma skoro prejde ďalšia V3S. Mladý bukový les je tu taký pravidelný, že chvíľka nepozornosti znamená závrat. Tie stromy určite niekto sadil s pravítkom. Horný les poskytuje ako-takú možnosť táborenia. Nachádza sa tu stará (naozaj stará) lesnícka maringotka s lavičkami a ohniskom. Byť tu tak v hmle, nebolo by mi všetko jedno. Okolie je pusté, miestami vyrúbané s vyjazdenými koľajami po lesníckych autách. Pokračujem radšej rýchlo ďalej, smerom na Krížnu poľanu. Bukové lesy sú vystriedané výrubmi a malinčím. Aspoň sa mi netočí hlava.

Po cca 20-tich minútach sa konečne dostávam medzi prvé ihličnany. Na 5 minút, no stojí to zato. Po hodine sa mi však naskytne krásny pohľad. Vychádzam z lesa a míňam brezové hájiky. Nikdy som nebol v Rusku, no takto si ho predstavujem. Ďalej to ide ako v rozprávke, len nevidím chalupu z perníkov. A že by sa veru zišla. Otáčam sa napravo, naľavo, napravo a opäť naľavo. Kras je môj obľúbený, no bohužiaľ, nepoznám slová. Neviem ho popísať. Iba viem. Nachádzam sa na prírodnom futbalovom ihrisku a premýšľam o tom, ako si tu strážcovia kráľovstva organizujú turnaj. Mať tak možnosť to vidieť. Na takmer dokonalom trávniku rastú roztrúsene rôzne stromy, kríky, kvety (teraz bohužiaľ odkvitnuté). Stúpam k sedlu Železná brána. Ešte kúsok, ešte, ešte … a … musím sa začať vracať.

Navigácia je zhoršená, žltá značka je označená sporadicky. Raz na kameni, potom na strome o ďalších 200m. Čo už, smer je jasný, nedá sa tu zablúdiť. Blížim sa ku kraju "ihriska", mysliac si, že opäť k hypnotickým bučinám. Ale omyl.
Prudší zraz pod steny menších brál ma dostane do opäť inej, odlišnej komnaty tohoto kráľovstva. Vidím už vyvieračku a žriedla potoka Miglinc. Klesám do nádherného kotla, na dne ktorého je rozprávková lúka. Kedysi mi starká bola bývala hovorievala, že práve na takýchto lúkach tancujú víly. Buď klamala, alebo počas jesene víly netancujú. Trochu si tu potichu posedím, vílu by som naozaj chcel stretnúť. Čakám, čakám, no k zázraku nedôjde. Pravda, veď som nestretol žiadnu čarovnú babičku! Keď mi to konečne dôjde, vstávam a modrá značka ma vedie späť dolinou potoka Miglinc, s pekným výhľadom na Jasovskú planinu po ľavej strane a Hájsku planinu po strane pravej. Stále sa otáčam, veď čo ak predsa?

Po polhodine prichádzam k zrúcaninám. Rastú tu kvalitné jablone s výbornými jablkami. Celé miesto vyzerá ako pôvodný sad. Neďaleký "Pamätník zavraždeným maďarským vojakom" dokazuje, kde všade sa páchali vojnové zverstvá. Dolina sa pomaly, ale isto zužuje a miestami prechádza v zárezoch do okolitej vápencovej steny. A už len pár kilometrov v opäť bukových lesoch dáva mojej dnešnej ceste bodku. Do kúpeľov prichádzam s čelovkou na čele, dúfajúc, že ak by sme mali byť s mojou žienkou raz v domove dôchodcov, tak nech je to práve v týchto kúpeľoch. "V jednoduchosti je krása." To je to posledné, čo mi o Jasovskej planine napadne, keď nasadám do auta a odchádzam.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek