Autobus z Bratislavy smer Rohožník bol nezvykle plný mladých turistov. Žeby všetci zareagovali na internetovú výzvu? Priznám sa, nemám rád masové pochody. Skupinka však vystúpila v Perneku a do Kuchyne sme docestovali len dvaja, ja a Tomáš. Tam sa pridali z opačnej strany príchodivší Igor s Danom. Zvítali sme sa ako starí známi, hoci sme sa videli prvýkrát v živote.

Trasa

Kuchyňa – Ražňová – Mešťanková – Čertov kopec – Skalnatá – Modranská dolina - Kuchyňa

Opis túry

Túru navrhol Igor, ktorý rád chodí po neznámych chodníkoch. Ja zase rád chodím po značených chodníkoch, ale takmer vždy z nich zídem, najmä ak chcem stihnúť posledný vlak. V Malých Karpatoch sme však predsa doma.

Pôvodne sme chceli stúpať Stampošskou dolinou. Na konci chatovej osady sme však naďabili na mierny svah s príjemnou vrstvou kvalitného snehu. Všetci vyzbrojení snežnicami, Igor s Danom pri svojej premiére. Chlapci dali na moju radu, že vláčiť snežnice na chrbte nemá zmysel, aj keď sneh by sa dal brodiť. A robíme dobre, snehu pribúda hádam každých 50 výškových metrov. Ten, kto nikdy nebol v strednej časti Malých Karpát, si bude myslieť, že to sú nejaké oblé krtince. Omyl, stúpania sú v závere značne príkre, ale krátke. Tak je tomu aj pri dobýjaní našej prvej méty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ražňová

Sprvu stúpame mierne, vzájomne si prešliapavame stopu. Horšie je prehrabať sa prašanom svahom nad zvážnicou. Tu už tvoríme každý svoju stopu a ťažších z nás to občas aj šmýka dozadu. Dobýjame malý skalný ostroh, na hrebienku je celkom vážny prevej. Strmina na 557 metrový kopec nám v závere dáva zabrať. Po chvíli sme na vrchole a užívame si pocit, ako keby sme boli na K-2. Bodaj by aj nie, keď sa pomaly prediera von slnko, ktorá bolo na týždennej dovolenke a osvecuje bielu krajinu, ktorá pod masami snehu pripomína vyššie pohoria. Po povinnom fotení avizujem chalanom najlepší zážitok – snežnicový “zjazd”. Veľmi mi neveria a opatrne schádzajú dole. Tomáš sa zrazu nosom zapichne do snehu. Mám na tom trochu viny, poradil som mu nasadiť nadstavce kvôli lepšej nosnosti. Lenže tie mu pri “zjazde” dosť nevhodne zmenili ťažisko.

Po zídení zo svahu sa ocitáme na veľkej lúke. Je z nej vidieť paralelný hrebeň s Ostrým vrchom a Vysokú, z tohto uhla ju všetci vidíme po prvý raz. Pokračujeme len chvíľu po ceste, Igor zavelí stúpanie. Snežnice, nesnežnice, lápem sa omladiny, lebo prašan nechce cent živej váhy udržať. Ako som už raz písal, stúpania sú príkre, ale krátke. O chvíľu sme na plochom hrebeni s čistinkou. Sivá obloha pomaly ustupuje blankytnej modrej, ktorá nepotrebuje žiadne polarizačné filtre.

Nad hlavami nám prelieta vrtuľník. Nie, nie je to vojenský, ale záchranársky stroj. Hádam ho neposlali na nás? Neskôr nalieta viac ráz. Ako sme sa neskôr dozvedeli, na neďalekej Vysokej spadol z preveja zvedavý lyžiar…

Čertov kopec

Traverzom Mešťankovej prichádzame na peknú horskú lúku, neskôr sa hrebienok zakriví a ukončí skalkou s obmedzeným výhľadom. Skalku zídeme smerom na juh, avšak bez “zjazdu”. Pri prudkom klesaní by to bol príliš riskantné, stačí naraziť na konár či kameň. K šprintu z kopca príde o chvíľu, teraz si ho už vychutnávame všetci. Schádzame do sedla pod Čertovým vrchom, opäť nasleduje strmšie stúpanie okrajom rúbaniska. Odtiaľ sú prekrásne výhľady na Vysokú a jej široké okolie. Takmer nezdolateľná prekážka je pre mňa snehom zasypaný násyp zvážnice, cez ktorý sa hrabem rukami-nohami.

Našťastie Čertov kopec má pretiahnutý tvar, takže po nástupe na jeho hrebeň je stúpanie už pohodové. Keď dochádzame vyššie, sme v úplnej eufórii. Polomiská boli vysadené smrečkami, ktoré sú obťažkané snehovou perinou. Sme v 700 m (pre nezainteresovaných, to je v Malých Karpatoch ako 8000 m v Himalájach) a aj teplota je tu trvale pod bodom mrazu. Typické buky sú namrznuté nielen na konároch, ale aj dvomi linkami na kmeňoch. Niekto z chalanov poznamená, ako mohol dať niekto takému krásnemu miestu taký názov! Výhľady do diaľky sú obmedzené. Ponad priesek rozoznávame Kuklu. Vrchol kopca je male lúčne temeno skryté za haťou stromov. Nainštalujem samospúšť na skupinové foto a konečne sa aj naobedujeme.

Južne od Čertovho kopca narazíme na Štefánikovu magistrálu. Je čiastočne prešliapaná, je tu aj bežecká stopa. V snežniciach šliapeme mimo trasy a vyhýbame sa aj vyfúkaným dutinám okolo stromov. Tu je vidieť skutočnú výšku snehovej pokrývky, má vyše 1 m. Doteraz výšku meral len Dano, na paliciach mu chýbali taniere, tak občas ich použil ako sondu.

Plochý hrebeň v lese, čiastočne odlesnený, vystrieda stúpanie na Skalnatú. Krátky briežok opäť preverí techniku výstupu v bielom “piesku”. Aby som nezabudol, celú trasu až po červenú magistrálu sme išli po panenskom snehu. Teraz už ideme v snehovej brázde, trasa je predsa len frekventovaná.

Skalnatá

Na ďalšiu “sedemstovku” vedie pekný hrebienok, ktorý oživujú červené smrečky. Temeno kopca zdobí pokrivený javor. Celý severovýchodný svah vrchu je odlesnený, čo mu dáva vysokohorský ráz. Vďaka lysine je z neho takmer kruhový výhľad, od “nášho” Čertovho kopca cez Vysokú, Vápennú, Záruby, Bielu Skalu, Geldek, Kuklu až po Veľkú Homoľu. Na vrchol mieri chlap so skialpami na chrbte, nechcelo sa mu lepiť pásy. Hádam si vychutná zjazd.

Pôvodne sme chceli ísť až na Vysokú. To sme ale nerátali s dlhým pochodom po hrebeni a početnými fotozastávkami. A koniec-koncov snežnice tiež nie sú vznášadlo.
Keď navrhnem zbehnutie kopca smerom do Modranskej doliny, nikto neprotestuje. Do doliny je strmé klesanie 300 výškových metrov! Zbiehame veľmi rýchlo a za nami zostávajú stopy ako za korytnačkami v piesku. Za hranu Skalnatej pomaly sadá zubaté, zimné slnko.

Keď dorazíme do “pásma lesa” cez obligátnu zvážnicu (prekonal som ju pre istotu po zadku), ideme cez rúbanisko. Zapadám aj so snežnicou povyše kolena. Keď Igor vysloví teóriu o trávach, ktoré sneh držia na svojom povrchu, vôbec sa s ním nehádam. Za chvíľu svoje tvrdenie experimentálne potvrdí, je v snehu po pás! Odpraceme sa rýchlo medzi stromy, kde je sneh tuhší. V závere, kde svah končí v riečisku potoka, majú zo mňa psinu, vyváľam sa v snehu ako prasa a hneď pri preskoku cez potok opäť. Čaká nás snáď ešte canyoning?

Modranská dolina

Veru, chvíľu idem radšej riečiskom potoka, než sa definitívne zaradíme do husieho radu a prešliapavame kilometre Modranskou dolinou. Prvý sa vždy mení, aby sa neunavil rozhŕňaním snehu. Stretáme mladý pár, ktorý niečo fotí. Ukážu nám čriedu muflónov, ktoré sledujú od senníka. Neskôr zazrieme medzi stromami tiež pár kúskov.
Keď naďabíme na široké stopy traktora, dávame snežnice definitívne na batohy. V Kuchyni sa v ten deň ocitnem hádam 5-ty krát na zemi, ale prvý krát na ľade. Mrazík vytvoril na ceste nepríjemnú ľadovú glazúru.

Reštaurácia U Melónka je žiaľ obsadená oslavou 50-ky, tak navštívime malé bistro pri zastávke SAD. Hoci toho viac nemajú ako majú, slečna má pre nás široký ospravedlňujúci úsmev. Občerstvíme sa, družne podelíme o zvyšné zásoby a zhodnotíme fantastický deň. Je to fakt irónia, za túto zimnú sezónu som stihol navštíviť Stolické vrchy, dvakrát Nízke Tatry, Choč, Kysucké Beskydy a skutočnú zimu si nakoniec vychutnám až doma o 1000 m nižšie!

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek