Namiesto jarných firnov ale v polovici marca udrela zima s takou intenzitou, ako keby chcela v krátkom čase dobehnúť všetko zameškané. Nastalo zhruba dvojtýždňové obdobie nekonečnej hmly, víchric a intenzívneho sneženia, počas ktorého sme museli ako strážcovia Správy TANAPu riešiť dilemu, kam ísť a ako tam vydržať. O hodne horšie na tom boli kamzíky, ktoré museli bojovať o holé prežitie. V krátkom čase napadlo mimoriadne veľa snehu, ktorý ich zahnal za potravou až na hornú hranicu lesa. Vo štvrtok 12. 3. 2009 sme v Račkovej doline pozorovali čriedu, ako sa v snehovej búrke brodí po brucho v snehu a obhrýza kôru jarabín, lebo dostať sa k tráve bolo v hlbokom snehu nemožné. Kamzíky prežívali tento rok neskutočne ťažkú zimu a budeme k nim musieť byť v najbližšom období maximálne ohľaduplní.

Keďže sneženie sprevádzané víchricou pokračovalo s nezmenenou intenzitou aj v ďalších dňoch, čoskoro museli „lavinári“ vyhlásiť 4. lavínový stupeň, lebo napadlo zhruba 1,5 metra nového snehu. Už „na Jozefa“ vo štvrtok 19. 3. 2009 hlásili naši dobrovoľní strážcovia pád prvej veľkej prachovej lavíny z Otrhancov do Račkovej doliny, ktorá slušne zramovala jej dno. Pravdepodobne sa druhýkrát narodili, lebo pôvodne plánovali vyjsť až po kolibu pod Klinom a zachránilo ich iba čakanie na meškajúceho kamaráta. Znova sa potvrdilo, že počas „štvorky“ žiadne náhradné túry v doline neexistujú a človek si nemôže byť istý životom ani v lese.

Žiarska dolina je vďaka Žiarskej chate jednou z najnavštevovanejších dolín Západných Tatier. Bohužiaľ, patrí aj medzi najnebezpečnejšie, čo sa týka lavín. Akonáhle je vyhlásená „štvorka“, chatár to zabalí, zavrie chatu a HZS uzavrie dolinu pre verejnosť. Na príčine je najmä centrálny žľab Príslopu, ktorý pretína cestu zhruba 200 metrov poniže chaty a patrí medzi najväčšie a najnebezpečnejšie žľaby na Slovensku. Potom už ostáva len čakať, či sa vysype Príslop alebo nie. Počas prvého obdobia lavínovej „štvorky“ na konci tretieho marcového týždňa sa síce Príslop nevysypal, ale vysypal sa pre zmenu úzky žliabok spadajúci z Baranca – Čiernych stien do doliny hneď za 4. kilometrom cesty na chatu. A bola to lavína riadna, široká hádam 100 metrov a s dojazdom cez cestu až do potoka. Ako keby išlo o predzvesť udalostí, ktoré mali nasledovať.

Povestný 4. kilometer cesty na chatu, dlhej 5,3 km, bol až doteraz považovaný za zlomový, lebo tu ste opustili bezpečie lesa a vstúpili do teritória lavín. Bola tu umiestnená aj výstražná tabuľa HZS, ale len máloktorý sviatočný návštevník si uvedomil, že vstupuje na smrteľne nebezpečné územie. Doslova do lavínovej pasce, lebo z ktorejkoľvek strany vás tu môže za vhodných podmienok zasypať. Celkom najnebezpečnejší je posledný úsek pred chatou – žľab z Jaloveckého sedla a hlavne centrálny žľab Príslopu. Tesne pred tým bolo „oddychové miesto“, krátky úsek cesty lesom, kde si až doteraz každý vrátane mňa myslel, že je na chvíľu v bezpečí. Až kým neprišla lavína storočia a nepostavila všetko na hlavu...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Počas víkendu nastalo krátke zlepšenie počasia a pokles lavínovej „štvorky“ na „trojku“. Napriek pretrvávajúcemu nebezpečenstvu bol na chate v nedeľu 22. 3. 2009 normálny „návštevný deň“ a vďaka Bohu, že vtedy nič nespadlo, lebo by sa asi prepisovali štatistiky obetí lavínových nešťastí. Potom prišiel pondelok 23. 3. 2009 a utorok 24. 3. 2009, kedy sa do hôr vrátil „súdny deň“ – ešte silnejšia víchrica a intenzívne sneženie. A k tomu hustá hmla, takže sa dalo iba tušiť, čo sa tam hore asi deje. „Lavinári“ opäť vyhlásili „štvorku“ a vedelo sa, že tentoraz bude veľmi zle a že zrejme spadnú obrovské lavíny.

V stredu 25. 3. 2009 sme boli spolu s kolegom - strážcom „nakuknúť“ na začiatok Jamníckej doliny, len tak, na krajíček, lebo ísť vyššie by bol hazard so životom. Išli sme pozrieť, či sa náhodou nevysypala Maselná, prvý väčší žľab v doline zľava a vôbec najväčší lavínový žľab na Slovensku spadajúci z Malého Baranca. Vysypala a veľkosť lavíny nás doslova ohúrila. Bolo nám jasné, že podobnú pohromu môžeme čakať aj v Žiarskej doline. V ten istý deň presne pred mesiacom 25. 2. 2009 sme stúpali hore Jamníckou dolinou na pásoch a bolo to na hranici „zjazdnosti“. Teraz bolo snehu toľko, že ani lyžiarska palica na jeho odmeranie nestačila. Jednoducho v krátkom čase napadlo príliš veľa prachového snehu, ktorý sa nestihol previazať so spodkom a to neveštilo nič dobré.

Ako strážcovia úzko spolupracujeme s HZS a so Strediskom lavínovej prevencie. Sme niekoľko dní v týždni v teréne a vieme, že informácia o aktuálnych podmienkach môže mať pre ľudí v horách cenu zlata. Navzájom sme si vymenili informácie – my im o Jamníckej a oni nám o Žiarskej doline. Povedali nám, že sa v doline muselo stať niečo vážne, lebo meteostanica Strediska lavínovej prevencie, ktorá až do tej chvíle cez webkameru prenášala obraz doliny na internet, prestala v stredu 25. 3. 2009 po 11. hodine pred poludním fungovať. V ten istý deň večer sa na chvíľu vyjasnilo a bolo to jasné – ďalekohľadom viditeľná odtrhová línia na Príslope svedčila o páde veľkej lavíny. Už ostávalo iba jediné – zistiť, čo je so Žiarskou chatou. Existuje ešte vôbec?

Vo štvrtok 26. 3. 2009 zorganizovali pracovníci HZS a Strediska lavínovej prevencie prieskumnú akciu, na ktorú zobrali aj nás dvoch strážcov zo Správy TANAPu. K tomu aj niekoľko dobrovoľných členov HS, samozrejme išiel chatár s pracovníkmi chaty a niekoľko „odvážnejších“ zástupcov médií, ako napr. Jožo Kubáni z TV JOJ. Keď sme na skútroch dorazili na okraj lavíny, ostali sme stáť v nemom úžase nad skazou, ktorá sa pred nami ukázala. Viacerí skúsení horali sa vyjadrili, že také niečo na Slovensku ešte nezažili. Známy mikulášsky horolezec – himalájista p. Matlák - sa vyjadril, že toto naposledy videl pod Annapurnou. Všade boli neuveriteľné kopy snehu a dno doliny vyzeralo ako údolný ľadovec niekde v Alpách. Pochmúrny obraz skazy dotváralo ešte aj počasie – hmla na hrebeňoch a drobné sneženie. Nebolo ľahké odvážiť sa vykročiť na lavínisko smerom ku chate – ešte stále platil 4. lavínový stupeň a všetko bolo „v rukách božích“. Ďalekohľadom sme presnorili najväčšiu hrozbu - centrálny žľab Príslopu a keďže bol naozaj vypadnutý, trošku nám odľahlo a vyrazili sme. Nie každý mal tú odvahu a novinár z Nového času to radšej vzdal. Nikdy by som neveril, že sa prachová lavína dokáže tak rýchlo zmeniť na tvrdý betón. Nechytali by ste sa ani so sondou a ani s lopatkou, možno tak s krompáčom. Ak by ste sa dostali do takejto lavíny, nepomohol by ani lavínový vyhľadávač a nepomohla by vám ani Panenka Mária a všetci svätí dokopy.

Lavínisko vyzeralo ako naozajstný ľadovec, veľmi ťažko sa po ňom išlo a lyže sme museli hodiť na plece. Odhadovaná hrúbka nánosu bola 20 – 30 metrov a škody na lesných porastoch si v tú chvíľu nikto ani len netrúfol vyčísliť. Už ani ten povestný 4. kilometer neexistoval a lavína posunula otvorený priestor o nejakých 500 – 700 m nižšie. Našťastie Žiarska chata ako keby zázrakom prežila a stála opustená ako prízrak uprostred totálne zdevastovaného okolia. Okraj lavíny z Príslopu ťažko poškodil trafostanicu chaty a meteostanicu Strediska lavínovej prevencie na spodnom okraji parkoviska. Plechy zo strechy trafostanice boli tlakovou vlnou odfúknuté až za potok a okolité stromy boli polámané ako zápalky. Tlaková vlna polámala stromy okolo chaty a časť Limbového hája. Menšie prúdy lavíny prebehli aj cez dvor chaty, zasypali jej vchod až po prístrešok nad ním a sneh vbehol až do kuchyne, kde zničil časť zariadenia. Sneh vybehol aj na strechu čiernej hospodárskej budovy vedľa chaty, takže sa na ňu dalo vyjsť na lyžiach. Horšie dopadla chatka horskej služby Alpina, ktorá dostala priamy zásah z blízkeho lavínového svahu Krásno napravo od nej. Lavína vybehla na strechu a poškodila ju, poškodila komín, pravdepodobne narušila statiku budovy, lebo praskla stena, zlomila zábradlie na verande a zboku prenikla cez okno do izby. Lavína „lízla“ aj okraj symbolického cintorína – zvonica v zadnej časti našťastie stojí, ale vstupná brána a jedna drevená socha jej útok neprežili.

Aj keď sme kvôli hmle hrebeň nevideli, skúsení pracovníci HZS a Strediska lavínovej prevencie správne odhadli, že skazu takéhoto rozsahu nemohol spôsobiť pád lavíny s odtrhom v strede svahu a že hlavný odtrh musí byť až celkom hore na hlavnom hrebeni. Odspodu sme totiž videli iba odtrhy v strednej a v dolnej časti svahu a obávali sme sa, že vrch ešte visí nad našimi hlavami. Mali pravdu a neskôr sme sa o tom s kolegom presvedčili počas hrebeňového výstupu na Príslop cez Ráztoku v utorok 31. 3. 2009. Odtrhová línia sa začínala pod Ráztokou a zhruba kopírovala hrebeň popod Jaloveckú kopu, Jalovecké sedlo a odtiaľ hore až pod samý vrchol Príslopu, následne dole po JV rebre ponad centrálny žľab a ďalej smerom na lavínový svah Krásno. Dá sa povedať, že lavínou bolo zasiahnuté dno doliny zhruba od „triapoltého“ kilometra až po začiatok stúpania na Terasu povyše chaty. A potvrdilo sa, že nešlo o jedinú lavínu, ale že hlavný odtrh spustil následnú sériu ďalších lavín a to, čo sme odspodu videli, boli naozaj iba sekundárne odtrhy. Kedy presne čo spadlo, sú len dohady a vie to iba ten „najvyšší nad nami“. Vzhľadom na rôzne zalomenia bol hlavný odtrh svojou dĺžkou skutočne impozantný a v čase nášho výstupu na Príslop sme jeho výšku odhadli zhruba na 1 – 3 metre.

Ako keby toho nebolo ešte dosť, počas výstupu na Príslop sme z hrebeňa ohlásili HZS a Stredisku lavínovej prevencie, že tentoraz je pre zmenu vysypaná zasa celá pravá strana doliny od Holého vrchu, cez Baranec, až po Žiarske sedlo. Muselo to vypadnúť deň pred tým, v pondelok 30. 3. 2009 večer. Našťastie už išlo o lavíny z ťažkého mokrého snehu vďaka prudkému otepleniu, takže nemali až taký devastujúci účinok ako prachová lavína, ktorá môže počas pádu dosiahnuť rýchlosť až 200 km/hod. Lavína z Baranca zo žľabu Bystrô bola podľa veľkosti odtrhovej línie taká obrovská, že sme im rovno povedali, aby sa išli pozrieť, či ešte stoja chatky Zoja a Zora na 2. kilometri cesty na chatu. Stáli, ale len vďaka charakteru lavíny – základová lavína vybehla až na cestu nad chatami a pri studničke zahatala cestu nánosom vysokým zhruba 10 – 15 metrov. Keby bola prachová ako pred týždňom, všetko by vyzeralo ináč a chatky by tam zrejme už nestáli. Veľké lavíny vtedy spadli aj na SZ strane Baranca – vysypal sa napr. Jarný žľab a celý Baranecký kotol, a taktiež zo Smreka spadlo všetko, čo spadnúť mohlo a samozrejme až dole do potoka. Zatiaľ čo verejnosť zamestnávala lavína storočia, takmer bez povšimnutia ostali obrovské lavíny, ktoré spadli aj v iných dolinách Západných Tatier. „Všetko je inak“ napr. aj v Račkovej a v Jamníckej doline, obrovské lavíny spadli z masívu Ráztoky nielen do Žiarskej doliny ale aj na druhú stranu do doliny Parichvost, veľké odtrhy boli aj na Salatíne, Nižnej Bystrej a Bystrej a kto vie, aké prekvapenia skrýva lavínami povestná Tichá alebo Kôprová dolina?

Vidieť na vlastné oči lavínu storočia je zážitok, na aký sa nezabúda. Prinúti človeka zamyslieť sa nad svojím vlastným správaním v horách a donúti ho uvedomiť si, že je iba hračkou v rukách prírody. Treba do nich chodiť dobre pripravený, nielen vybavením, ale aj vedomosťami, s dobrou kondičkou a hlavne s pokorou, ktorej nie je nikdy dosť. Ideálne je využiť aj skúsenosti miestnych ľudí, lebo vlastná skúsenosť niekedy znamená viac ako sto príručiek. A mať vždy na mysli, že keď je raz vyhlásený 4. lavínový stupeň, tak to nie je pre srandu a že bezpečná túra v doline prakticky neexistuje. Lebo môžete skončiť ako ten povestný 4. kilometer v Žiarskej, ktorý sa až doteraz považoval za hranicu bezpečného územia lesa a nebezpečného teritória lavín. Už neexistuje......

Ing. Pavol Gavlák
Strážca Správy TANAP-u – Žiarska dolina
Liptovský Mikuláš

Súvisiace témy:
Článok o zrekonštruovanej Žiarskej chate z 20. 3. 2009
Zápas s lavínou storočia na prahu leta 2009
Cesta na Žiarsku chatu konečne prejazdná

Titulná foto: Žiarska dolina uzavretá kvôli lavínam, autor fotodokumentácie Pavol Gavlák

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek