Trasa

Krpáčovo – zvážnicou po Melicherovu dolinu – Vajskovskou dolinou k vodopádu – späť na Pálenicu – Drevenica pod Derešmi – sedlo Príslop – zjazdovkou pod Trangošku – Tále – Krpáčovo

Odomykanie spomienok

Miesto aprílovej výročnej chatovačky sme už nemohli lepšie trafiť. S Krpkom sa mi viažu tie najslnečnejšie spomienky z detstva, keď som tu strávil nejedny prázdniny. Po dlhej veselej noci vyrážam ospalý, no s jasným cieľom – Vajskovská dolina. V pamäti sa mi spája trochu nespravodlivo najmä s večernými návratmi z hrebeňa, nekonečnú šľapačku zachraňovali len obrovitánske lopúchy pri ceste a kovová sedačka rodičov. Dnešný jasný teplý deň venujem odhaľovaniu krás doliny v sezóne, ktorá jej praje najviac.

Živly, ktoré nabudia

Už po prvých metroch asfaltkou k ústiu doliny ma zláka mäkká zvážnica. Prídem o návštevu pamätníka paradesantnej brigády pod Črmným, aj o pocit prejdenia celej doliny, ale volanie sviežeho lesa je silnejšie. V krátkom stúpaní sa ledva zapotím, ďalej sa už široká cesta hadí po vrstevnici 200 metrov nad dnom doliny. Lesníci pri horárni ma nepotešia, chodník vraj nadol nevedie, treba sa pustiť bokom. Kráčam ďalej hľadajúc menej divoký terén na zostup. Prvé výhľady na zasneženú Skalku sú mi odmenou za neskoršie krkolomné zlezenie korytom potoka, ktorý má najdivokejšie obdobie roka už za sebou.

Z hukotu riavy zalieha v ušiach, zeleň už bujnie aj cez drobiaci sa starý asfalt, slnko praží do chladných vôní, čo sa ťahajú z lesa. Ani neviem, čo z toho mi robí husiu kožu. Dno doliny už svižne stúpa, keď fľaky snehu strieda súvislá vrstva. Sťahujem nohavice späť na členky a brodím až k prístrešku na Pálenici. Obed skracujem, len čo zočím koberec šafránov na lúke, ako prestretý do fotografovho raja.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

K vodopádu

Moje obavy z ťažkého terénu sú roztopené na lesnom chodníku – výška zvyškového snehu už výrazne nepribúda. Viac nedrží ako drží, sem-tam vhupnem po koleno, ale ide to. Zastaví ma až päťmetrová biela stena ovenčená vytrhnutým smrekom. Niežeby to bolo tento rok prekvapko, ale keď máš tú masu snehu rovno pod nohami a spúšť dookola – predsa len to na pár sekúnd vezme dych.

K vodopádu mám ešte asi kilometer, skoro celý zavalený horami snehu. Všetky žľaby Skalky a Kotlísk nado mnou sú povymetané. Potok so svojimi prítokmi sa zradne vlní pod prikrývkou, opatrne pokračujem po jeho pravom brehu. A konečne sa zaslúžene hrejem na skale s kvapkami vodopádu na krku, je tu nádherne. S výškou 9 metrov je vodopád druhým najvyšším v pohorí, dnes využíva celú štvormetrovú šírku skalného prahu.

Skúška kondičky pod Derešmi

Pokušeniu hľadať dnes už zakázaný chodník do Krížskeho sedla odolávam a o polhodinu už zas ležím medzi šafránmi na Pálenici. Popri chatke v správe Lesov (so zastrešenou verandou) vedie žltá značka pod Dereše. Sú už skoro štyri hodiny, tak friško naberám výšku, až kým ma nezbrzdí sneh. Nad hranicou 1200 metrov je to už boj vo „vajcovom snehu“, stehná pália a dych neviem dobehnúť. Žltá značka sa začína hrať na schovávačku, až kamsi úplne zmizne. Náhradné baterky opäť vyhral foťák, GPS tak zostáva v batohu a ja už len kolmo stúpam.

Našťastie, vyššie už sneh zvláda moju váhu a ďalšie šafrány nad hranicou lesa sú skvelou odmenou. Vydychujem zvalený medzi nimi, slnko sa kloní ku Skalke a opiera sa o svahy Pálenice a Gápľa. Päť hodín – na plánovaný návrat cez Pálenicu a Babu už nebudem mať dynamiku. Istí to zostup na Trangošku, tak si to tu hore ešte chvíľu vychutnám. Z Vajskovskej aj sem dolieha hukot vody, pár kvapiek z nej žmýkam z ponožiek.

Koniec dobrý …

Traverz do sedla Príslop by bol isto príjemnejší na lyžiach. Zakrytá kosodrevina zákerne hlce nohy, ako dobre, že sa tu nemá kto smiať môjmu krkolomnému postupu. Aj poslední dnešní skialpinisti totiž karnevalujú na Kamienke. Suchou zjazdovkou rýchlo zbieham do Krúpovej doliny. Na stopa mi ani nie je treba vystrieť ruku, pristaví sa hneď prvá prázdna favoritka. Tu si ľudia ešte pomáhajú – včera niekto vzal mňa, dnes ja teba a zajtra zas ty niekoho celkom iného.

Cestička z Táľov do Krpáčova je už len príjemným vyklusaním túry, ideálna na nedeľné rodinné venčenie. Nemôžem nespomenúť možnosť občerstvenia v reštaurácií hotela nad kúpaliskom, kde nás deň predtým milo prekvapila úslužnosť personálu v reprezentatívnom prostredí, nehovoriac o fantastickom menu za naozaj rozumné ceny. Potešujúca bodka na vizitke kraja, ktorý zostáva zapísaný v srdciach, domácich aj vzdialených.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek