Trasa

Smolenice ŽSR – Vlčiareň – Záruby – Ostrý kameň – v.n. Buková – Plavecký Peter

Z vlaku vystupujem v Smoleniciach, v malej staničke neďaleko Trnavy. Na to, že je krátko po siedmej hodine, je tu pomerne teplo. Vyzliekam si vetrovku a pripravujem fotovýbavu. Hneď pri stanici ma zaujme krásne rozkvitnutá čerešňa. Neváham a odbočujem do vysokej trávy, aby som si ju zvečnil. Dúfam, že pre dnešok to nebude moja najkrajšia fotka. Tých pár krokov trávou ma presvedčí, že ma čaká krásne počasie – sú mokré, ale aj čisté od rannej rosy. Na hlavnej ceste odbočím vľavo a pokračujem do Smoleníc vzdialených nejakú polhodinku. Po pravej strane, v celej svojej kráse, vidno Smolenický zámok. Hľadám miesto, kde by mi výhľad naň nerušilo elektrické vedenie, čo je dosť problematické. V obci sa obzerám po nejakých potravinách, kde by som zahnal „zverskú“ chuť na niečo sladké. Som úspešný a hneď, ako sa mi podarí sójovou tyčinkou vyrovnať hladinu cukru v krvi, spokojne pokračujem ďalej.

Modro značkovaný chodník sa stáča doprava pomedzi domy a mierne začína stúpať. Nebyť psov, ktorých moja prítomnosť zaujala, vládlo by tu úplné ticho, len občas prerušované slabým žblnkotom potôčika. Rýchlo sa dostanem k posledným domom, za ktorýni sa ponorím do tmavšieho lesa.
Slnko sa ešte nestačilo predrať pomedzi stromy, tak to tu pôsobí tajomným dojmom. Pomerne široký chodník vedie dnom doliny Hlboča. Slnečné lúče konečne osvetlili celú tú okolitú krásu. Nádherný bukový les, spod lístia sa predierajúca tráva, kvety a nad tým všetkým spev vtákov. Taký výrazný, že mám pocit, akoby som bol na výstave vtáctva. Plnými dúškami nasávam okolitú atmosféru.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Naraz ma zaujme výraznejší šum. Načúvam a snažím sa identifikovať tento nový zvuk. Bezpochyby ide o tečúcu vodu. O chvíľu sa mi podarí lokalizovať miesto, odkiaľ ten zvuk vychádza. Medzi stromami, po pravej strane chodníka, vidím na machom obrastenej skale prepadajúci prúd vody. Z informačnej tabule sa dozvedám, že je to občasný vodopád v doline Hlboča, ktorý je zavodnený len v období intenzívneho dažďa alebo pri topení snehu. Mám šťastie! Druhá podmienka je splnená, takže jediný - 9 metrov vysoký - malokarpatský vodopád vidím v celej svojej kráse. Od neho sa prudkou serpentínou dostanem k akémusi spomienkovému miestu s lavičkami. Neďaleko tohto miesta moju trasu križuje náučný chodník od jaskyne Driny k archeoligickej lokalite Molpir.

Ďalej pokračujem po modrej značke k rázcestiu Vlčiareň, ležiacemu na okraji lúky. Mojim smerom vidím len slabo vyšliapaný chodník, preto jastrím, či na druhej strane neuvidím značku. Najprv trochu spanikárim, no nakoniec sa mi podarí rozoznať žltý stĺpik s modrou značkou na protiľahlej strane. Chodník od neho však smeruje priamo do krovín. Po tých pohodlných a prehľadných trasách je to pre mňa čiastočný šok (asi podobný ako pri minulotýždňovom výstupe od rázcestia pod Čiernou skalou na Čiernu skalu). Mať tak výšku nejakých 160 cm, tak by to ešte nebol taký problém. Tých prečnievajúcich 30 „cenťákov“ si veľmi dobre uvedomujem a rukami sa snažím chrániť si oči a tvár. Strastiplný úsek sa po nejakých sto metroch končí a už deriem topánky na pohodlnej lesnej ceste. Tesne pred rázcestím pod Čertovým žľabom cesta vedie pod vysokou klenbou tvorenou konármi stromov.

Za odlesneným rázcestím už pokračujem severným smerom po zelenej značke. Najprv miernym stúpaním, potom prudšími serpentínami sa dostávam k rázcestiu nad Čertovým žľabom. Čertov žľab pôsobí trochu divokejšie. Chodník sa kľukatí pomedzi skalné bloky a popadané kmene stromov. Stúpanie začína byť prudšie. Až po Záruby, najvyšší vrchol Malých Karpát, sa dosť prehrievam. Výhľad zo Zárub je čiastočne obmedzený stromami. Južným smerom je naviac zhoršený aj pomerne veľkým oparom. Na severnej strane je to lepšie, vďaka čomu možno v diaľke rozoznať veterný park nad Cerovou.

Okolím sa šíri omamná vôňa bielych a fialových kvetov Chochlačky dutej. Neverím vlastným očiam – v tom množstve kvetov rozoznávam sklonené biele hlávky snežienok. Doteraz som ich ešte nevidel rásť v takom množstve vo voľnej prírode. Keby pouliční predavači vedeli o tomto mieste...

Po výdatnom odpočinku pokračujem k zrúcanine hradu Ostrý kameň. Klesajúci chodník je lemovaný početnými skalnými útvarmi. Chvíľami mi to pripomína Sokolie v Malej Fatre. Vápencový podklad žičí veľkému množstvu rôznych kvetov. Na otvorených miestach žiaria žlté kvety iskerníka. V diaľke sa mi spomedzi stromov vynorí Ostrý kameň. Zastavím sa na jednom vyhliadkovom mieste a z diaľky obdivujem jeho krásu poznačenú plynúcimi rokmi. Vzdialené kopce sú zastreté výrazným oparom. Na chvíľu zapriahnem do roboty aj statív, aby som si spravil spomienkovú fotku.

Po krátkom klesaní som už medzi ruinami hradu Ostrý kameň. Hrad postavili v priebehu 13. storočia na príkaz kráľa Ondreja II. Slúžil ako pohraničný strážny hrad na Českej ceste. Od začiatku 18. storočia, keď ho poškodili Rákocziho vojská, však pustne. Z najvyšších miest je nádherný výhľad do okolia. Pod klenbami sa miestami musím zohýbať, aby som ho hlavou ešte viac nepoškodil. Vďaka smetným košom rozmiestneným po okolí je tu pomerne čisto.
Od hradu má chodník opäť klesajúci charakter. Po pravej strane sa mi na okamih ukáže hladina vodnej nádrže Buková. Za jednou zákrutou ma zaujme odlomený stĺpik s červenou značkou, pri ktorom si ochotne zapózujem. Darmo, strelených nápadov mám neúrekom.

Prichádzam na kraj lesa, k asfaltovej ceste, kde zahnem doľava a asi po dvesto metroch som pri rázcestí Brezinky. Odbočím vpravo a po žltej značke pokračujem k vodnej nádrži. Prekročím potok s rozkvitnutým záružlím a pomedzi kríky (už nie také husté ako za Vlčincami) prídem až k vodnej ploche. Chodník tu odbočuje vľavo na asfaltovú cestu, no ja si ešte chcem spraviť pár záberov vodnej hladiny od suchého tŕstia. Dosť nestabilný podklad pod nohami ma od tohto zámeru „odhovorí“. Z južnej strany potom nádrž obídem, spravím pár fotiek a zo stredu hrádze po schodoch zídem nadol.

Dolinou potoka Hrudky smerujem k cieľovému bodu túry – do Plaveckého Petra. Koryto potoka sa nádherne kľukatí v lese. Už po pár metroch mám pocit, akoby práve toto mala byť najkrajšia časť túry. Čakám, akými novými tvarmi koryta ma za zákrutou prekvapí Hrudka. Raz ju mám po ľavej, raz po pravej strane, v jednej časti idem stredom medzi jej dvoma ramenami. Pri spätnom pohľade vidím, ako chodník prechádza plynule do koryta.

Dostávam sa na širšiu lesnú cestu. Ani v týchto miestach túra nestráca na atraktivite. Všade panuje pomerne veľké ticho. Strhnem sa na šuchot vedľa seba. Hneď mi napadne, že je to nejaký had. Vlasy sa mi zježia ako ostne dikobraza. Našťastie, je to iba salamandra. Trochu som prekvapený, čo robí v tom suchom lístí, keď potok je na druhej strane. Som jej vďačný za ďalší fotoobjekt a ona mi môže byť vďačná za to, že sa jej podobizeň objaví v internetovom svete.

Na konci lesa prejdem popri basketbalovom ihrisku a stromami lemovanou cestou sa dostanem do centra obce Plavecký Peter. Na zastávke autobusu sa natiahnem na lavičke ako bezdomovec a chvíľu si oddýchnem do príchodu môjho spoja. Teraz ma čaká už len obligátne cestovanie domov. Dnes bude konečne kratšie. A mohlo by byť aj v budúcnosti, lebo po dnešnej skúsenosti som presvedčený, že sa na tieto (ale aj iné) pekné miesta v Malých Karpatoch hodlám opäť vrátiť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek