Impulz

Návodom môže byť článok v Krásach Slovenska z roku 1987 číslo 10 (vtedy časopis vychádzal ako mesačník) od RNDr. Karola Husára – „Nonstop hrebeňom Nízkych Tatier“ na stranách 4 – 7. Zacitujem z článku: „Obdivuhodný turistický výkon troch priateľov, nonstop prechod hrebeňom Nízkych Tatier, nemá byť návodom pre našich čitateľov. Ide nám o jeho zaregistrovanie, o podelenie sa so zážitkami, aj o zverejnenie technických údajov. Hrebeň v dĺžke cca 88 km z Donovál na Kráľovu hoľu absolvovali za 21 hodín, 57 minút za podmienok, že prestávky netrvali viac ako 5 minút a žiaden úsek neabsolvovali behom. Autor spomína, že myšlienka sa zrodila v roku 1961. Po dvoch neúspešných pokusoch sa im tretí vydaril v termíne 12. - 13. júna 1987 za pekného jasného a mesačného splnu, v období okolo letného slnovratu, keď sú noci najkratšie.“ V podobnom termíne 3. - 4. júna 1988 sme realizovali prechod v opačnom smere v skrátenej verzii.

Spoločné začiatky v rodnom kraji

V roku 1987 sme si partia šiestich spolupracovníkov urobili výlet do Západných Tatier s nocľahom na Chate pod Náružím s realizovaním vysokohorskej túry v oblasti Západných Tatier Absolvovali sme okruh: Chata pod Náružím – Jalovecká dolina (okolo zhorenej chaty v Medvedzom k Jaloveckému potoku) – rázcestie pod Lyscom – dolina Parichvost – Baníkovské sedlo – Baníkov – Pachoľa – Spálená – Brestová – sedlo Pálenica – Sivý vrch – Ostrô – Veľká kopa – Babky – Chata pod Náružím. Okruh je veľmi pekný a v prípade slabšej výkonnosti mnohí siahnu na dno svojich síl a preto niektoré vrcholy vynechajú alebo musia vynechať. Aj v našom prípade dvaja z nás dlho spomínali, ako schádzali k plesám a k snehovým poliam po vodu. Až nakoniec dorazili späť na chatu s predsavzatím, že pitný režim treba prísne dodržiavať hlavne pred, počas akcie, ale aj po akcii. Na jeseň po akcii sa objavil článok v Krásach Slovenska, ktorý nás navnadil skúsiť niečo podobné a pokračovať v zaujímavých spoločných akciách.

Plánovanie

V tej dobe sme mali v našom zamestnaní na jednotlivých útvaroch vytvorený „Kolektív socialistickej práce“. Kolektívy medzi sebou súťažili a za akcie–aktivitu získavali body a preto sa na nástenke objavil oznam pre milovníkov pohybu. Do zamestnania v Banskej Bystrici dochádzala len menšia časť zamestnancov (verejnou dopravou z okolia), ostatní boli z Banskej Bystrice. Preto sme aj plánovanie akcie prispôsobili dopravným možnostiam (áut bolo pomenej).

Niektoré údaje pre porovnanie

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Odchod bol v piatok večer. O polnoci z BB autobusom na Čertovicu. Príchod o 1.40 hod. (spoj Bratislava - Bardejov, v súčasnosti tiež). Sobota - návrat večer autobusom z Donovál (posledný spoj o 22.00 hod.), teraz to treba stihnúť do 18.00 h. Dĺžka trasy je 54 km (z pôvodných 88 km). Doba prechodu je 11 hodín podľa KS č. 10/1987. Podľa odchodov autobusov nám to vyšlo na cca 20 hodín. Náklady si hradil každý sám. Cca 50 Kčs (dopravné + občerstvenie). Odporúčané boli igelitové pršiplášte, vetrovka (dnes máme problém vybrať si vhodnú), náhradná ľahká obuv, masážne emulzie (zelená Alpa Francovka – LESANA). Trochu potravín: ľahká strava, ovocie, hrozienka, sladkosti – čokoláda, hroznový cukor (rôzne cereálne tyčinky ešte neboli k dispozícii), osvieženie – šumivý Celaskon, Calcium, minimálne 2 l tekutín. O iontových nápojoch sme ešte nechyrovali.

Napriek bombastickej reklame, osobnému presviedčaniu a dopracovávaniu podrobností ako časové limity a voda na trase, pre slabšie nátury bolo treba pripraviť aj ústupové trasy z hrebeňa a prehľad dopravného spojenia z dolín. Súčasný elektronický cestovný poriadok neexistoval. Záujemcovia nepribúdali. Z pôvodných šiestich (v roku 1987) sme zostali štyria: dvaja Jánovia (JB, JS) boli aktívni športovci, nevynechajúci žiaden vrchol, následne určení za členov vrcholového družstva (v prípade potreby), Ivan (IJ) bol ako skúsený fotograf poverený funkciou dokumentaristu a ja (TDD) som bol zodpovedný za plánovanie a medzičasy. Pridal sa k nám len jeden nový známy Zdeno Š. ako prizvaný nestranný svedok.

Realizácia

V kronike KSP urobil záznam IvanJ. Text opatril 5-timi (analógovými) fotografiami a grafickým stvárnením prechodu, časovo-výškovým priebehom. Sledujúc trasu od východu k západu spomeniem niekoľko okamihov, na ktoré sa nezabúda. Štart bol na Čertovici. Rozhodli sme sa, že nebudeme čakať na polnoc v BB, ale podarilo sa nám dostať do piatkového (študentského) autobusu už podvečer. V autobuse sme sa veľmi tešili na štartovacie pivečko. Nemali sme so sebou žiadne plechovky s tekutinami a ani cestou nás nič podobné nemohlo stretnúť. Radosť bola predčasná. V sedle nič nefungovalo. Motorest zatvorený a v chate bola „škola v prírode“. Za jasného počasia, slabého vetra a teploty +6 stupňov sme sa pohli ukrajovať z našej plánovanej cesty. Po hodine cesty sa rýchlo zošerilo a tak sme ďalej pokračovali potme po vychodenom chodníku až na Chatu hrdinov SNP, kde sme po cca 2 hodinách mali prestávku. Na chate bola tma a ticho, ale dvere boli otvorené. Vošli sme dnu a v miestnosti sme sa najedli z vlastných zásob a hlavne obliekli, lebo vonku sa ochladilo. Pri tom sme si svietili lampášikmi. Čelovky sme ešte nepoznali. Pri odchode niekto chtiac–nechtiac stočil vypínač a bolo svetlo. No neskoro, lebo nikto nepredpokladal, že v tichej a pustej chate bude elektrika. Na vrchol Ďumbiera sme nešli. V tej dobe sa ešte dalo ísť priamo, tak ako teraz v zime. Šinuli sme si to po širokom chodníku, ktorý som poznal zo študentských čias z obdobia budovania chodníkov v oblasti Chopku – Jasnej.

Chopok

O polnoci sa objavil mesiac a čím bol väčší, tým väčší chlad sme pociťovali. Preto sme sa pred mrazom (cca –5 stupňov) a studeným severným vetrom ukryli v Rotunde, vrcholovej stanici lanovky na Chopku. Tu sme na seba natiahli všetko, čo sme mali, vrátane igelitových pršiplášťov. Oddýchnutí, ale odhodlaní zohriať sa rýchlou chôdzou sme sa za svetla mesiaca dostali na Kotliská a ďalej za svitania cez Chabenec k známemu salašu pod sedlom Ďurkovej. Salaš bol plne obsadený, ba až nabitý. Naše raňajky sme si museli rozložiť pri ohnisku, ale studenom. A tak sme sa zbytočne tešili, že sa trošku vo vnútri zohrejeme. Predbežný časový rozpis sme zvládali. Pred nami už boli len nižšie vrcholky a na ceste, resp. malej zachádzke sa nachádzala už aj voda. Vďaka mesiacu za svetlo (0.00-6.00) a vitaj slnko za nastávajúce teplo. V sedle pod Skalkou sme sa pokochali výhľadmi a pripravili zdolať stúpanie cca 280 m na Veľkú Chochuľu. Tie výhľady sme si veľmi často opakovali. Malý kolektív sa roztiahol a každý si udával individuálne tempo.

Prašivá – Hiadelské sedlo

Tento úsek si určite každý zapamätá, nech ho ide ktorýmkoľvek smerom. My sme išli nadol – naľahko skoro hodinu, tešiac sa na sedlo s mäkkou a vyhriatou lúčinou. Ako sme tam došli, tak sme sa vyvalili, vybalili, dojedli zbytky, odplazili sa po vodu a vyzuli. Ležali – regenerovali sme sa dlho až predlho. Turisti idúci z Donovál a tiež z Korytnice sa potešili, že si môžu chvíľku postáť pri nás a povypytovať sa, ako to vyzerá na hrebeni a v útulniach. Veľmi nám neverili, že sme nikde nespali a že ideme priamo z Čertovice. Veď bolo 11 hodín pred obedom. Tu platí, že nechváľ deň pred večerom.

Donovaly

Oddýchnutí, ospalí, stuhnutí (hlavne nohy) a pomalí sme sa namazali (zelená Alpa Lesana). S obtiažou obuli scvrknuté topánky, nahodili batôžky a s nevôľou sa dali zdolávať skoro posledné stúpanie. Nevedeli sme o možnom obídení Kozích chrbtov zo severu. Chôdza bola občas utrpením, ale pohľad na Donovaly v diaľke nás priťahoval. Však to poznáte. Teplo a v ústach sucho, v bruchu ťaží voda a tam kdesi v cieli dva bufety. Tretí Športhotel je na vŕšku, tak tam nie. Po zdolaní posledných kilometrov sme si mohli v cieli spraviť spomienkovú fotografiu, vypiť dve pivá (do každej nohy jedno), odkrivkať na zástavku a počkať na spoj ČSAD. Sadnúc si na sedadlo, ešte kým sme nezaspali, sme stihli spočítať, že 54 km hrebeňovky sme stihli prejsť za cca 17 hodín. Presne za 16 hodín a 45 minút. Z toho 3 hodiny a 20 minút bol oddych. Čiže priemerne 4 km za hodinu.

Záver nostalgie

Ak som na niečo zabudol, alebo to poplietol, tak to je už vekom, ale akcia sa stala. Pravda je, že skleróza nebolí, ale človek sa nachodí. Nohy už tak neslúžia, ale zato ich cítim, ako bolia. Teraz treba pohľadať fotografie z Donovál, keď neexistovali súčasné „architektonické skvosty“, ale existoval bufet na vŕšku vedľa cintorína, tam, kde teraz vyúsťuje nadchod. Fotili sme zrkadlovkami, ako bol Zenit, Kiev, Exa, Exakta…, ale aj tak toho veľa nezostalo. Nechcelo sa nám vláčiť citlivé a ťažké zariadenia. Preto tu chýbajú niektoré dokumentačné či dobové fotografie. Objekty bez ľudí, tak ako je to teraz zvykom uverejňovať na internete.

Vysvetlenie na záver: "Spojársky nočníček“ bola nočná akcia pracovníkov spojov. Dnes sú to zamestnanci infokomunikačných technológií.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek