Príbeh

Stopy (ne)dávnej minulosti

17.07.09
Tu je malá spomienka na časy nie veľmi dávne, ale úplne iné, ako tie dnešné. Boli to časy, keď sme si nevedeli ani v najtajnejšom sne predstaviť obchod narvaný goretexom, softšelom, hýriaci farbami, materiálmi, membránami, kordurami... A napriek tomu sme fanaticky, každú voľnú chvíľu, v zime, či v lete, liezli, turistikovali, bivakovali, lyžovali. Možno sa mi to len zdá, ale tuším to bola trošku lepšia sranda, ako dnes.

Šliapem si rekreačným tempom na pásoch po zjazdovke na Krížnej. Je krásna, jarnozimná nedeľa, a tak nie som sám. Vleky síce stoja, ale „horekopcoví“ lyžiari sú tu hádam všetci z celého Banskobystrického samosprávneho kraja. Známe aj neznáme postavičky. Nohy všetkých hrúbok, dĺžok, krivostí. Bruchá malé, aj tie väčšie. Zadky všetkých tvarov a veľkostí. Pretekári, za nimi žeravá čiara. Lenivci, popíjajúci pivká z plechovky. Manekýni a manekýnky, skvelá výstroj, ako z katalógu. Vychutnávači, s nepríčetnými úsmevmi a kalnými pohľadmi. Frírajderi, gate na pol žrde. A samozrejme, módna "hajtech" prehliadka – vesmírne technológie, drevené jadrá, titánové nosníky, ostré vykrojenia, membrány všetky na svete, softšely, hardšely, krafty, meriná, goretexy, íventy, dermizaxy, pertexy, ixcéerká, nouvindy, peklajty... Tiež si užívam relatívny luxus skvelých vecí, potím sa do aktívnej bielizne, nepremokám, neprefukuje ma a dýcham, všetko je ľahké, funkčné, pekné a pekelne drahé. Ale pamätám aj iné časy a nie nejako extrémne dávne. Aj pred rokom 1989 takéto úžasné veci existovali, ale väčšina z nás ich poznala len z obrázkov v katalógoch alebo z legiend. A tak obalený vesmírnymi technológiami nostalgicky sumarizujem:

1. Výstroj – zháňali sme ju až potom, keď sme zistili, že ju potrebujeme. Dnes mnohí najprv kupujú výstroj a potom zisťujú, načo to je.

2. Šušťáky – základom vrchnej vrstvy bola šušťákovina. Neviem, ako sa to volá odborne. Nylon? Silon? Mali sme z toho všetko – bundy, nohavice, spacáky, batohy, stany. Výborne to premokalo, ale trošku to dýchalo.

3. Igelit – bez igelitu sme ani nevytiahli z domu päty. Igelit nepremoká. Mal som veľa igelitov všetkých veľkostí, tvarov a hrúbok. Mal som obrovský igelitový pršiplášť, krásne sa trepotal vo vetre a daždi na horských hrebeňoch. Pod pazuchami som si vydrapil ventilačné diery. Igelit som si dával aj pod karimatku, aby sa mi neprederavila, lebo karimatka bola vzácny kus. Bola to veľká igelitová plachta, darovali mi ju s blahosklonným úsmevom v predajni nábytku. Keď bolo treba, postavil som z tohto igelitu na noc malý nepremokavý domček.

4. Sveter - ako izolačné vrstvy slúžili svetre. Nikdy nezabudnem na vodou nacucaný zelený sveter s nórskym vzorom (ďakujem, mama) na hrebeni Nízkych Tatier, vážil dvanásť kilo, dôkladne chladil a sušil sa na mne ešte niekoľko dní.

5. Bonekan - lepší machri mali bonekan – umelú kožušinu. Skvelé kusy pochádzali z armádnej výstroje, tzv. humusáky. Mne frajerka ušila krásnu červenú bonekanku s modrými (šušťákovými) vreckami. Vo všetkých možných tatranských stenách som z nej celé roky zanechával červené chuchvalčeky. Vydržala takmer dvadsať rokov (bunda).

6. Bavlna - spodnú vrstvu tvorili bavlnené tričká a flanelové košele. V zime veľa vrstiev a tzv. drigovice (je to pezinský terminus technicus, neviem, ako sa to volá v iných slovenských končinách). Skvele sali pot a vytrvalo chladili. Usušiť ich bolo takmer nemožné. Pravidlo bolo mať aspoň toľko súpravičiek bavlnených náhradných vecí, koľko dní ste boli vonku. Takže po týždni v zimných horách ste mali stokilový batoh plný prepotených, mokrých handier.

7. Gate - mohli byť šušťákové, ale aj všelijaké iné. Napríklad tepláky, menčestráky, alebo rifle. Čím viac dier, záplat, pásiek na koberce, tým lepšie. Osobitná kategória boli tzv. kamašle. Boli to teplé, bavlnené hrubé pančuchy bez chodidlovej časti. Boli čierne. Keď ste ich dostatočne často používali, tak na zadku a na kolenách boli priesvitné. Aj dnes ich nosia babky pod šatové zástery. My sme v tom liezli, v lete v tom bolo na nevydržanie teplo a v zime zima. Ale vyzeralo to úžasne...

8. Boty (po slovensky topánky) - boli v pohode, napríklad na mieru šité popradky nemali chybu. Osobitnou kapitolou boli lezečky – kopačky s odrezanými štupľami, podlepené tzv. machovou gumou. Oproti dnešným mučiacim baletkovským lezečkám mali skvelé výhody – stáli 45,- Kčs a dalo sa v nich aj chodiť. Takže ak som si ráno na niekdajšej Brnčalke obul “lezečky”, tak som v nich absolvoval nástup, výstup, zostup a aj večierok so spevom a tancom.

9. Ponožky – ak by mi vtedy niekto tvrdil, že budem mať ponožky za veľmi, veľmi veľa peňazí, so striebornými vláknami (!), iné v lete a iné v zime, tak mu ťažko uverím. Ponožky sa delili na hrubé a tenké, prípadne na červené a biele. Boli z bavlny, ale aj z vlny. Mal som aj také, čo mi uštrikovala mama, v krajnej núdzi sa v nich dal vyliezť stredne ťažký mix. Dobrá ponožka mohla slúžiť aj ako čiapka, šál, rukavica, prípadne vreckovka.

10. Laná - boli biele, modré a červené. Biele lano bolo fenomén, povrávalo sa, že ak spravíte prvovýstup s bielym lanom, tak sa neuzná, lebo ste si ho mohli oprieť o skalu a vyšplhať po ňom hore. Okrem toho úžasne salo vodu, bolo neobyčajne ťažké a ak ste raz zatiahli na ňom uzol, nebolo tej sily, čo by ho rozviazala. Sem-tam sa niekomu roztrhlo, alebo sa aspoň z neho strhol oplet. Modré a červené laná sme strašne chceli a od bieleho sa odlišovali farbou.

11. Sedačky - sa šili doma z hasičských hadíc, alebo z vyradených autopásov. Dnes sa tomu hovorí “hendmejd”. Štandardne sme však mali len prsák upletený z bieleho lana. Keď som v ňom odvisol, či nebodaj som pár metrov preletel, bolo to smrteľné zovretie a ak ma spolulezec do niekoľko sekúnd nespustil niekde na nohy, videl som svetlo na konci tunela. Po každom odvisnutí ostávali po prsáku na tele tmavomodré podliatiny. Sedačku mal zo začiatku len môj spolulezec Palo, bola ušitá zo starých autopásov. Keď sa mu začala párať, vylepšil ju medenými nitmi. Tie zase pri odsadnutí zanechávali na tele hlboké, krvavé rany. Sedačku si navliekal len ten, čo liezol prvý.

12. Prilba - bola to Cassida. Cassida bola červená, alebo žltá. Bola vyrobená z hrubého (asi) laminátu. Bola veľmi ťažká a veľmi pevná. Ak by nositeľ dostal dostatočne silnú ranu do hlavy, určite by sa mu najprv zlomil krk a až potom by praskla Cassida. Jej dizajn bol veľmi delikátny, zakrývala aj uši a ak trošku fúkal vietor, tak pekne pískala. A tak sme často doliezli na vrch s vyradenými hlasivkami. Ak ste v tých časoch počuli z tatranských stien urputný rev, napríklad: “Dobééér!!!”, “Čóó ???”, “Dobééér ty k...!!!”, “Čóó ???” ....atď., tak chlapi mali na hlavách Cassidy. Celým menom sa prilba volala Cassida Alpine.

13. Skoby, vklínence, friendy – boli, ale mali cenu zlata. Nebolo ľahké ich zohnať. Pamätám sa, ako nám ušiel posledný nedeľný vlak z Popradu, lebo Edo Ch. v Stanislavského ceste na Volej veži strávil dve hodiny vyberaním zaseknutého hexáku zo špáry.

14. Kladivo – skvelý kus. Vystružlikal mi ho Jožo Šmahovský z klasického kilového kladiva kúpeného v železiarstve na Leninovej ulici v Pezinku. Narobil doňho rafinované diery a zárezy, vložil jaseňovú rúčku a priviazal naň khaki padákovú šnúru. Mám ho doteraz a boli chvíle, keď som ho použil na štande aj ako vklínenec. Okrem toho sa mi raz "vykľuvalo" z batohu a raz som si ním odrazil kúsok predného zuba. Iné už nechcem.

15. Čelovka – vyrábala sa takto: kúpili ste si bežnú umelohmotnú baterku (boli modré, žlté a červené), z nej ste pílkou odrezali ten koniec so žiarovkou. Potom ste z niečoho (z lampy, zo žehličky, z rádia atď.) odrezali asi meter kábla a ten ste pripojili k žiarovke. Opačný koniec kábla ste pripojili na tzv. štvorcovú batériu a tú ste vložili do krabičky na mydlo. Svietidlo ste pripevnili na širokú trenkovú gumu, ktorú ste si prispôsobili rozmerom svojej hlavy. Na gumu ste mohli fixkou ozdobnými písmenami napísať, že Pecl. Machri vedeli dať na kábel aj vypínač.

16. Mobily – neboli. Je to na neuverenie, ale fungovalo to tak, že doma ste povedali, že idete tam a tam a vrátite sa vtedy a vtedy. Potom ste odišli a celé dni, týždne, či mesiace ste niekde boli, nikto nevedel kde, prípadne ste sa odtiaľ aj vrátili. A medzitým ste možno raz zavolali z nejakej búdky v Puente del Inca, doma bola polnoc a počuli ste, ako vám mama prikazuje, aby ste poriadne jedli a dávali si na noc teplé drigovice. Niektorí romantici písali sem-tam pohľadnice.

17. Džípieská – neboli. A možno aj boli, ale vážili šestnásť kilo a nachádzali sa v amerických vojenských veciach. Na orientáciu sme používali turistickú mapu 1 : 100 000, ak bola. Ak nebola, tak sme to skúsili podľa autoatlasu ČSSR. Bolo to väčšinou veľmi dobrodružné.

18. A tak. Srdiečka sme mali tie isté, čo dnes.

Knihu príbehov od Miša Diviaka - Bujón v šumienke si môžete objednať cez náš online obchod.

Fórum 95 príspevkov
Stopy (ne)dávnej minulosti 14/01/18 20:36 95 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Názor O rúbaniskách (nielen) v národných parkoch Mediálny priestor na mňa útočí emotívnymi textami o „odlesňovaní“ slovenských (nielen) národných parkov. Situácia je dokumentovaná fotografiami obrovských „holín“. Vinníkmi sú raz „lesníci“, raz „ochranári“. Vyjadrenia sú tvrdé a často škaredo hejterské. Pojmy sa miešajú s dojmami, „protivníci“ sú zakopaní v zákopoch a pália po sebe naverímboha. Aktivisti A sa fotia s „holinami“ z pol kilometrovej vzdialenosti, aby nebolo vidno mladé stromčeky. Aktivisti B sa fotia s tou istou plochou z dvojmetrovej vzdialenosti, aby bolo vidno mladé stromčeky. Jedni veria v „bezzásahový režim“, iní veria v „zasahovanie“. Z dvoch rôznych textov som sa s prekvapením dozvedel rovnakú teóriu o tom, čo ma na škole zle učili a čo ma vôbec neučili. Dokonca kade-tade čítam, že iba niektorí ľudia „MAJÚ PRAVDU“ a niektorí nie. 09/10/17 Michal Diviak Iné
Príbeh Pokladní z Kauflandu Obstarožná Karosa s noblesou a hrdosťou bojuje s kilometrami na nočnej diaľnici niekde v maďarských pampách. Mieri na juhovýchod. Transylvánsky expres plný dobrodružných klientov dobrodružnej cestovky. Štyridsať ľudí natiahnutých vo funkčných bielizniach podriemkava v rozpálenej plechovej krabici. S nimi štyria sprievodcovia, som jedným z nich. Noc je dusná a horúca. Ráno, na konci mučivej jazdy, vystúpime v doline riečky Riu Mare na mieste zvanom Gura Zlata. Po dvaja sprievodcovia si vezmeme po dvadsiatke klientov a vydáme sa na púť rumunskými pohoriami Retezat a Vilcan. Odkázaní len na seba, bez kontaktu s civilizáciou, len s tým, čo máme v batohoch. 09/12/16 Michal Diviak Príbehy
Názor Krátka exkurzia do lesníctva Už nejaký čas vnímam debaty typu „ochranári versus lesníci“. Sú to debaty často veľmi výdatné a niekedy aj zaujímavé. Zaujímavé je aj to, že iba zriedka debatujú o veľmi zložitých odborných témach skutoční ochranári so skutočnými lesníkmi. Sú to skôr teologické dišputy, v ktorých obe „strany“ majú akúsi svoju vieru, ktorú si dosť zúrivým spôsobom navzájom vnucujú. A ak si nevnucujú, tak sa aspoň neakceptujú. 26/06/15 Michal Diviak Zaujímavosti
Najnovšie články na titulke
 
Túra Dachstein - na Stoderzinken cez Notgasse Konečne prišlo babie leto. Zo zoznamu plánovaných túr vyberám Dachstein, pretože tam som tohoto roku ešte nebol. Pôjdem na prechádzku podľa pána Paulisa, ktorý dáva reportáže zo svojich výletov na internet. Už ani neviem, prečo treba ísť cez Notgasse. Ale keď tadiaľ chodieva pán Paulis, nebude to zlá voľba. Druhým cieľom je obehať ferraty, ktoré sú tesne pod vrcholom kopca. dnes Martin Knor Svet
Rozhovor Keď človek dôjde prvý, je to už len čerešnička na torte Mužské prvenstvo v Slovenskej ultratrailovej lige 2019 patrí Mikulášovi Kérimu, ktorý svojím celoročným ziskom 8195,5 bodov nasadil latku naozaj vysoko. Svoje víťazstvo si zaslúžil skvelými výkonmi počas celej ultrabežeckej sezóny. Na ôsmich podujatiach SUT si vybojoval dvakrát 5. miesto (MF100 a NTS), raz 3. (P100), trikrát 2. (SŽ77, V100, RZB) a na dvoch podujatiach do cieľa dobehol ako prvý (L100, H100). Na tropickej Hriňovskej stovke (124 km, 5200 m+) zdolal náročnú trasu v čase 15:26:30, s takmer 1,5-hodinovým náskokom pred druhým Reném Mrázom. Miki je stálica slovenskej ultratrailovej scény, a tak mi nedalo a vyspovedala som ho, ako to robí, že mu to tak behá. včera Júlia Batmendijnová Rozhovory
Túra Potulky okolo Bukowiny Tatrzańskej Tatranskú Bukovinu (poľ. Bukowina Tatrzańska) sme už viackrát navštívili. Prostredie Podhalia (poľ. Podhale) obľubujeme najmä pre nenáročné, ľudoprázdne prechádzky s neopakovateľnými pohľadmi na Tatry. Obdivujeme kde-tu roztrúsené “živé” salaše - bacówki, či kulinárske špeciality. Okolie je posiate množstvom obydlí, čo špacírku predurčuje na bezpečnú alternatívu k vysokohorským túram v období s nepriaznivým počasím. včera Roman Matkovčík Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Stopy (ne)dávnej minulosti 14/01/18 20:36 95 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.78 (0.21)