Túra

Tri dni pod Poľanou

06.07.09
Po roku plánovania sa nám konečne zhodol termín s kamarátom a my sme vyrazili na trasu, ktorá síce nie je v kategórii tých „populárnych“, ale tak či tak zahŕňa kus stredu Slovenska a nám, už menej náročným, by aspoň podľa mapy mala vyhovovať. Naša trasa začínala v Banskej Bystrici a neplánovane skončila vo Zvolene.

Už o šiestej štartujeme z domova a držíme si palce, aby stav na slovenských cestách bol aspoň trochu slušný. Šťastie nám praje a tak po 250 km a troch hodinách jazdy parkujeme v Banskej Bystrici neďaleko od policajtov a železničnej stanice Banská Bystrica - mesto. Len sa prezujem do pohoriek a už aj vyrážame hľadať modrú značku, ktorá začína pre nás niekde pri stanici. Je len 9.15 hod., ale staničný bufet je už zozadu otvorený a tak si dáme jeden štartovací Urpín (ako inak) a serpentínami prímestským parkom stúpame nad hučiacu Banskú Bystricu smerom na hvezdáreň. Stúpanie je vcelku príjemné, nenáročné a my sme tomu naozaj radi. O chvíľu sme na lúkach a pod nami svieti biely kostolík kalvárie a začínajú sa otvárať výhľady na Banskú Bystricu. Okrajom lúky stúpame stále vyššie a zrazu vidíme aj Krížnu, hoci opar vo vzduchu je dosť silný. Škoda, ale čo sa dá robiť.

Postupne sa dostávame až na Vartovku, kde smúti opustená hvezdáreň so zabudnutým bufetom a lavičkami. Teraz trasa stráca na zaujímavosti, pretože sa takmer stále ťaháme lesom bez výhľadov a terén by sa dal popísať ako: hore-dolu, hore-dolu. Občas sa pozrieme na západ na kontúry Kremnických vrchov, občas na východ, na Veporské vrchy. Lenže my ideme stále na juh. Vystúpime až na Kozlinec (703,5 m), ktorý je vyhlásený ako ostrov výskytu duba plstnatého a potom už začíname klesať a klesať. Keď sa vynoríme na Mičinských lúkach, od radosti si dáme log čohosi iného ako kyslík a tešíme sa z krásnych výhľadov. Slniečko nás má rado a tak do nás praží o 106 a my ho tiež máme radi a tak lochtáme vodu tiež o 106. Nuž a tým vyrovnávame skóre a pekne v pohode pokračujeme ďalej po modrej značke. Najprv ideme krajom lesa a potom míňame opustenú a zabudnutú osadu Hrabová. Značka nás informuje, že teraz asi kilometer žiadne značenie nebude, len treba ísť rovno cez lúky a polia, tak trochu do „eska“ a potom uvidíme. A tak teda ideme okolo kopy hnoja a okolo polí, až nás značka na tyči znova navedie na hrebienok a my, držiac sa značky, schádzame do obce Lukavica, kde asi zomrel život.

Priamo na značke je to najlepšie z obce, a to obchod aj s krčmou. No bohužiaľ, je len 13.30 hod. a otvárajú až o 15.30 hod. Preto aspoň využijeme stôl na teraske obchodu a urobíme si svoj vlastný obed. Náš plán spočíval v tom, že sme chceli opustiť v Lukavici značku a po lesnej ceste sa dostať na štátnu cestu 591 a po nej na zelenú značku do Očovej. Keď však vidíme tie kopce okolo nás, je nám jasné, že realita sa celkom dosť odlišuje od pohľadu na leteckú mapu a tak radšej pokračujeme a po štvrťhodinke sme v obci Sampor. Je to capkačka po asfaltke, ale zatiaľ nás ten 1,5 km úsek vôbec neirituje.

V Sampore prechádzame cez celú obec a po značke sa dostávame až na úplný koniec dediny, kde je bývalé JRD a kde na nás okamžite vyštartuje asi desať psov rozličných neurčiteľných rás a pôvodov, našťastie pre nás, dobre uviazaných. Naša modrá pokračuje vpravo do kopca, ale my si potrebujeme skrátiť trasu, pretože dnes večer chceme skončiť v Očovej, a to je ešte naozaj dosť ďaleko. A tak po rozhovore s mladým bačom, alebo ošetrovateľom dobytka, prechádzame stredom medzi šialenými psiskami a takmer neviditeľnou cestou stúpame peknou dolinkou smerom k hrebeňu. Vám však odporúčam odbočiť úplne tesne pred družstvom okolo potoka vľavo, po ceste, ktorá vás navedie na hrebienok a tým aj na značku.

Stúpanie je pekné a príjemné a krajina nádherná. Lenže, zelená nie je nikde vidieť. Až zrazu vidíme nejakú starú zelenú a s buzolou v ruke sa berieme lúkou vľavo do lesa. Tu nachádzame, úplne v divočine, bez akéhokoľvek náznaku chodníka, zelené značenie, ktoré tu asi zanechali Marťania. Samozrejme, že značenie v divočine rýchle strácame a tak sa spúšťame nadivoko na lúky a potom chybne postupujeme vpravo. S mapou v ruke sa zasa orientujeme a vystupujeme k ďalšiemu orientačnému bodu s kopou hnoja a tu nachádzame našu stratenú zelenú značku. Ideme cez polia a lúky až k lesu a poľná cesta nás vedie vpravo okolo lesa. Lenže značka zasa kdesi mizne a my zasa kufrujeme. Ale nevadí. Vľavo už vidíme strechu kostola v obci Zolná a tak sa smelo derieme zarastenou úžľabinkou cez žihľavu, až do obce.

Hurá. Vstupujeme do obce takmer priamo pri obchode, kde je aj stôl a lavička a tak rýchle nakupujeme nejaké fľaškové pivko a potom ešte jedno a je nám fajn. Pokecáme s miestnymi občanmi, nafotíme kaštieľ a peknú vežu kostola a rozmýšľame, ako ďalej. Je fakt, že sme minuli Zolniansky lahar, čo je sopečný tuf, ktorý leží na zelenej značke, ale my chceme dnes prísť do Očovej a tak zasa štartujeme, hoci popravde toho už máme plné zuby. A naviac nás čaká asi 5 km po rozpálenej asfaltke, čo naozaj vôbec nie je naše hobby. Lenže, čo už narobíme. A tak sa trúsime poriadne unavení a slnkom vypálení.

Keď sa nám za kopčekom objaví naša vytúžená Očová, len si vzdychneme a predstavujeme si pekné, riadne vychladené pivko s čapicou a naše kroky sa aspoň trochu zrýchľujú. Okolo nás frčia autá a my frčíme ako slimáky okolo letiska a do obce. Na hlavnej križovatke ihneď mierime do krčmy a do našich úplne vyprahnutých tiel súkame zopár veľmi dobre mienených pív. Nuž a zrazu sa začína zmrákať a nám treba nájsť nejaké miesto na spanie. Za krčmou tečie potok a my zisťujeme, že tvorí prirodzenú hranicu medzi záhradkami miestnych obyvateľov a že je tam vždy aspoň tri-štyri metre trávniku pri brehu potoka. A tam staviame náš prístrešok. Večerný čaj, tentokrát bohužiaľ bez ohníka a potom len dobrú noc.

Takmer tradične sme o 7.00 hod. hore. Balíme a nevaríme, lebo sa tešíme na raňajky z miestneho obchodu. Kupujeme liter mliečka a ja tri rožky a kopu bryndze a je mi úžasne. Potom hodíme batohy na hrb a šliapeme dedinou po modrej a zelenej značke a veru je tá Očová poriadne dlhá. Kúsok za dedinou sa značky rozdeľujú. Modrá odbočuje ku Hrochotskému mlynu a ďalej Hrochotskou dolinou a tá naša zelená potvora sa ťahá lúkami smerom k lazom Iviny. Na niektorých miestach vedie značka aj 500-600 metrov lúkami bez značenia, ale logické putovanie po lúčnej ceste nás vedie takmer spoľahlivo. Občasné zakufrovanie je už takmer folklór.

Míňame salaš s rozbrechaným psím osadenstvom neuveriteľnej kombinácie a je nám k pobaveniu to, že na nás brešú aj sotva trojtýždňové štence. To je tá škola života. Veľmi peknými lúkami s výhľadom na mohutnú Poľanu sa dostávame na Rubáň, kde je križovatka lesných asfaltiek. Chvíľu si odpočinieme a už aj stúpame asfaltkou do osady Iviny. No, neteší nás to veru ani trochu. Našťastie na odbočke k osade Sudov zisťujeme, že nám ide o desať minút autobus a preto počkáme a zavezieme sa ním 3 km ďalej a sme naozaj radi. Ušetrili sme asi hodinu hlúpeho šliapania po asfaltke.

Vystupujeme na konečnej pri horárni Suchohradná a čaká nás ďalšia asfaltka. Ale čo sa dá robiť. A tak makáme a makáme a pomerne strmo stúpame lesom k sedlu Príslopy. Cesta sa neskôr mení na sypanú hradskú, až napokon značka v závere stúpania opustí cestu odbočujúcu vpravo, prederie sa cez potôčik a vynorí sa na hôľnych lúkach. Derieme sa vysokou trávou až do sedla Príslopy a fučiac spotení klesáme do trávy pod rázcestníkom. Do sedla vedie aj asfaltka z Kysliniek, pokračujúca do obce Trnavy, čo máličko dehonestuje našu snahu.

Je čas obeda a pretože sme pri stúpaní do sedla zazreli strechu salaša v sedle, tak sa tam šikovne presúvame. Sušíme prepotené oblečenie, poriadne sa najeme, varíme kávičku a obzeráme salaš. Veru, dobrý a pekný útulok a to nielen v čase núdze. A aj v zime by isto pomohol. Po hodine vyrážame ďalej. Čaká nás žltá značka a na nej 300 metrové stúpanie na necelých 750 m na Drábovku. Lenže sme odpočinutí a najedení a tak nám to takmer vôbec neprekáža.

Krok za krokom stúpame a občas niečo odkážeme potenciálnym medveďom. Na Suchohradnej (1270 m) sme o 15.20 hod. a potom už len 15 min. a sme pri Chate na Poľane. No to je ale riadne baráčisko. Na parkovisku stojí asi 8-10 prvotriednych džípov s označením „Záchranná služba“ a nám je jasné, že tu záchranári asi majú nejaký tréning. A naozaj. Lenže nás teraz zaujíma len dobré pivko a nocľah. Pivo (Plzeň) je za 1,30 EUR a ubytovanie v turistickej triede za 6,- EUR. To je naozaj skvelé. Izba má dve váľandy, umývadlo s teplou vodou, koberec a záchody a sprchu na chodbe. Uvaríme si úžasne výživnú polievku, hodíme poriadnu sprchu a preperieme tričká a už sme zasa dolu na pivku. Po chvíli prichádza cigánska kapela a začína hrať. Dopijeme (teraz už čiernohorskú dvanástku), zaplatíme 1,- EURO za kapelu, ktorú sme si ani neželali a ani nás nik neupozornil na platbu a ideme spať.

Ráno je obloha ako na Jadrane. Uvaríme čaj, vyplatíme sa na recepcii a už o 8.00 hod. opúšťame chatu. Bohužiaľ, musíme sa dnes dostať domov a preto volíme ústupovku cez Kyslinky a Hrochotskú dolinu. Od chaty ideme červenou značkou do sedla Priehybina a spadnutý strom na značke nás donúti opustiť mostnicami vystlanú cestu cez močarisko a tak čvachtajúc obchádzame stanovisko a v duchu sa pýtame, kdeže sú len tí statoční ochranári, ktorí nedokázali prerezať priechod a zamedziť poškodeniu takej vzácnej horskej rarity.

V sedla Priehybina sme zasa zmätení informáciou zo značiek. Žltá nám hovorí, že do Zálomskej je to 1 hod. a po modrej je to do toho istého cieľa 1,15 hod. (značky nevedú rovnakou trasou, poznámka redakcie). Neponáhľame a tak volíme modrú. Veľmi príjemným klesaním, okolo peknej studničky, sa dostávame asi za 45 min. k horárni Dudáš a tu sa nestačíme diviť. Smerovník nás zasa bezvadne informuje, že na Kyslinky je to 2,45 hod. Vieme, že je to somarina, ale aj tak klesáme po asfaltke až po Zálomskú (0,5 hod.), kde stretávame žltú zo sedla Priehybina a kde čítame, že hore kopcom je to 45 minút, zatiaľ čo dolu kopcom to bola 1 hod. Éj, bisťu, tá Poľana je veru naozaj čudná.

Na Kyslinky prichádzame asi o 10.00 hod. Je naozaj horúco a my už šliapeme minimálne 1,5 hod. po asfaltke. A teraz nás do obce Hrochoť čaká aspoň 2.15 hod. ďalšieho nekonečného capkania asfaltom. Je to naozaj hrozná predstava. Ale čo sa dá robiť. A tak rezignovane búchame do asfaltu a je nám z toho áchich. Už máme za sebou asi 45 minút, keď tu začujem zvuk motora a spoza zákruty sa objavuje biela dodávka. Zúfale mávnem a dodávka brzdí. My dvaja, najšťastnejší muži na Poľane, nastupujeme a náš záchranca nám s úsmevom sľubuje, že nás zavezie až do Zvolena na autobusovú stanicu. A tak sme prešťastní o 11.30 vo Zvolene a ostatné je len vecou autobusovej dopravy.

Týmto vandrom sme si chceli pripomenúť našu túlačku s dnes už nežijúcimi kamarátmi pred asi 21 rokmi. Všetko sa zmenilo. Očová je pekná moderná dedina. Lesné cesty sú poondiate asfaltky. A bohyňu jeho, tie kopce sú akési strmšie a dlhšie. Len my sme stále pekní, mladí, vtipní a oddaní. Alebo aspoň to posledné. Ale vďaka aj za to.

Fórum 11 príspevkov
Tri dni pod Poľanou 14/07/09 08:20 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Správa Nový cykloturistický most cez Moravu pri Kopčanoch Dovoľujem si oznámiť turistickej a cyklistickej verejnosti, že nový most, spájajúci archeopark Mikulčice (Morava) a slovenskú časť predstavujúcu kostolík sv. Margity Antiochijskej pri Kopčanoch, je postavený a začína na ňom bežná prevádzka. 12/10/19 Boro Tomis Správy
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie polárnikov, horolezcov a iných výprav do krajín mrazu a snehu. Dodnes je perie najlepšou „výplňou“ teplého oblečenia, ale hlavne spacích vakov, kde zabezpečuje dostatok izolácie (tepla) i pri najextrémnejších podmienkach. Orientovať sa v tom, aké perie tvorí náplň vášho spacáka, či oblečenia, by mohol pomôcť môj text. Rovnako by vám mohol pomôcť pri výbere či nákupe nového vybavenia. 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Važecká dolina s deťmi Uznávam, že názov článku je trochu zavádzajúci, keďže Važecká dolina je jediná z hlavných vysokotatranských dolín, ktorej dnom nevedie turistický chodník. Po jej západnom okraji však vedie chodník na Kriváň, ktorý umožňuje množstvo pohľadov do doliny, dávajúc tak príležitosť dostatočne ju spoznať. V rámci nášho rodinného spoznávania tatranských dolín využívame túto možnosť a v jeden horúci letný deň sa vyberáme do „odľahlejšej“ časti Tatier. Našim cieľom nie je Kriváň, ten je zatiaľ privysoko, skôr ide o to nestratiť v horúcom lete kondíciu a zároveň sa trochu schladiť na nejakom peknom mieste vo výškach niekde nad kosodrevinou. dnes Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Podcast O Geocachingu s Matúšom Morongom Geocaching je hra založená na hľadaní skrýš pomocou GPS. Pôvodne išlo o malú komunitnú záležitosť, museli ste totiž mať GPS prístroj, ktorý nebol práve lacný. Tak sa ku Geocachingu dostávali najmä turisti, ktorí mali takýto prístroj kvôli navigácii v horách. Zásadnejší prienik do mainstreamu prišiel s nástupom smartfónov. V dvanástej epizóde podcastu HIKING.SK sme sa rozprávali s Matúšom Morongom, našim autorom. Je dlhoročným kešerom, aktuálne pôsobí ako reviewer a medzi kešermi je známy pod nickom Rikitan. včera Ľubomír Mäkký Rozhovory
MTB Čiernohuzec - cyklookruh z Levoče Tiché Levočské vrchy predstavujú vďaka dobrým cestám a mimoriadne zaujímavým lokalitám ideálny priestor pre atraktívnu cykloturistiku. Na trase môžeme objavovať ich donedávna utajenú krásu, pričom vyjdeme na tri vrcholy: Jankovec, Chmeľov a Čiernohuzec. dnes Karol Mizla Levočské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Tri dni pod Poľanou 14/07/09 08:20 11 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Poľana, Zvolenská kotlina (Bystrická vrchovina, Zvolenská pahorkatina)
  • Počet dní
    • 3
  • Nadmorská výška
    • max: 1270 m n. m.
    • min: 292 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1990 m
    • klesanie: 1800 m
  • Vzdialenosť
    • 65 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 25.06.2009
  • Štart trasy
    • šírka: 48.73159 ° SŠ
      dĺžka: 19.14643 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.65625 ° SŠ
      dĺžka: 19.38781 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.62055 ° SŠ
      dĺžka: 19.31816 ° VD
      » Mapa
  • 2. nocľah
    • šírka: 48.62488 ° SŠ
      dĺžka: 19.46401 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • vonku pri Očovej, Horský hotel Poľana
  • Voda
    • Banská Bystrica (staničný bufet), Lukavica (pohostinstvo), Sampor, Zolná (pohostinstvo), Očová (pohostinstvo), Iviny-Trnavy, Hotel na Poľane, Hrochotský mlyn
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Banská Bystrica (vlak, bus), Hrochoť - BB (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.8 (0.22)