Trasa

Padis – Varasoaia – Cetatile Radesei – Belvedere – Varasoaia - Padis

Nepoľavujúca hmla

Ráno nás nevíta o nič vľúdnejšie počasie, než aké sa s nami večer lúčilo. Prší, sneží, po planine a okolitých kopcoch sa prevaľuje kopovitá hmla a občasné vyjasnenie ukáže iba oceľovú oblohu. Najlepšie je zaliezť pod perinu. To si však nemyslí chlpáč z blízkeho salaša, ktorý posedáva pred dverami našej chatky. Pred obedom prestáva aspoň pršať, takže konečne vyrážame. Pôvodný turistický plán sa mení a z Padisu vyrážame na menej náročný prechod krasovej rokliny. Les je po celodennom daždi nasiaknutý, po cestách si razia svoje nové trasy nespočetné prúžky vody. Hmla však nepoľavuje, takže les dostáva zvláštnu tajomnú atmosféru. Značkárskou skratkou prechádzame cez nízky hrebeň a prekonávame prvé potoky. Ešte stále je to o tom, ako si nenamočiť nohy. Vraciame sa znova na cestu. Cestou je tu v mapách označená trasa, po ktorej prejde auto. Rumunské Dacie nemajú s rozbitým kamenistým povrchom problém, no vyskytujú sa aj odvážni slalomári na iných európskych autách. Okrem zblúdilej skupinky Maďarov však tentoraz žiadne nestretávame. Z hmly sa občas vynorí strecha salaša, stádo oviec, koní alebo silueta pastiera zahalená v plášti. Prechádzame okolo ubytovacieho zariadenia, ktoré tvoria dva domy a niekoľko pestrofarebných chatiek. Aspoň nie je problém v lepšej nálade trafiť do tej správnej.
Po asi pol kilometri cesta odbočuje prudko naľavo a značka sa odpája na nízky hrebeň. Nasleduje prudké klesanie lesom k nášmu dnešnému cieľu – Cetatile Radesei. Hlavnou atrakciou je tu prechod riečišťom potoka cez jaskynný systém a následnú tiesňavu.

Do jaskyne

Prvým neklamným znakom krasovej oblasti je ponor horského potoka, v ktorom sa ešte ukrývajú zvyšky snehu. Nečudo, veď sme vo výške takmer 1300 metrov. Prechádzame ponad ponor a po chvíli vychádzame na dne doliny, kde voda z podzemia vychádza von. Odbočuje tu obchádzková značka, my však preliezame vývrat nad potokom a pred nami sa objavuje čiernotou zahalený vchod do jaskyne. Postupne s použitím reťaze všetci zliezame šmykľavý skalný prah a zoskupujeme sa vo vstupnom portáli, ktorý je vysoký približne 8 metrov. Prilby s čelovkami putujú na hlavy, krátka rozlúčka so svetlom a popri potoku vchádzame dovnútra. Prvé metre je to príjemná prechádzka, neskôr vchádzame do potoka a znova pomocou reťaze vyliezame na skalu, aby sme sa vyhli veľkej vode. Na druhej strane sa procedúra opakuje v opačnom smere. Tu už zisťujem, že Rumuni sa so sprístupňovaním nebavia a na konci reťaze čaká len drevené brvno a väčší kameň, oba pohodené v potoku. Rukami sa zapieram o mokrú skalu a hľadám kamene, ktoré sú pod vodou, čo najplytšie. Otvory nad našimi hlavami nefungujú len ako svetlíky, ale aj ako prírodná sprcha. Postupujeme po vode cez sústavu kaskád. Jaskyňa sa pozvoľne mení na úzku roklinu, steny sú miestami tak blízko, že sa vode dá vyhýbať chôdzou “na roznožku”. Napadané stromy sú tiež dobrým pomocníkom.

Potôčik po kolená

Nad hlavami sa nám však ženia čerti a ohadzujú nás mrazenou ryžou. Pomiešané so spenenou vodou a zvyškami snehu to dáva prechodu ďalší nečakaný rozmer. Na fotkách z internetu je v týchto miestach vidieť upravené drevené brvná a potôčik ledva po členky. Po jarných vodách však po nich zostali len občasné trosky utopené miestami po kolená. Vchádzame do sústavy vyšších kaskád, kde sú našťastie popadané stromy a namontované reťaze. Zliezame nadol a už nás čaká len posledná vodná prekážka, v ktorej vytápa vibramy aj ten, ktorému sa doteraz darilo ísť roklinu nasucho.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Žmýkanie ponožiek

Po necelej hodinke vychádzame na sútoku potokov, žmýkame ponožky, zrátavame povinné straty na čistote a suchosti oblečenia. A pritom sme podzemím prešli len zopár stoviek metrov. Ako šibnutím prútika prestáva pršosnežiť a vykúka jarné slniečko. Nasleduje krátky oddych pri lavičkách a čaká nás stúpanie bočnou stranou doliny. Pokračovať kaňoningovým spôsobom cez roklinu Somesul Cald nemá žiaden racionálny dôvod. Po necelej hodinke kľučkovania nefalšovaným karpatským lesom vychádzame na vyhliadke Belvedere.

Belvedere alebo pekný výhľad

Skalný zub vyčnieva rovno nad dolinou a pohľad do hĺbky na zápalkové smreky siahajúce až po horizont, je impozantný. Vietor nás ale začína zasypávať mrazeným cukrom, čo v kombinácii s mokrými nohami nedáva veľmi veľa chuti na ďalšie 4 hodiny turistiky. Volíme teda ústupovú trasu a vyberáme sa krížom nahor na hrebeň Magury.

Machová Magura

Už po chvíli nastáva skutočné eldorádo. Absolútne nedotknutý les pokrytý špongiou machu. Staručké vývraty obrastené zeleným kobercom a divoko pokrútené stromy. Chýba už iba nejaký chlpáč vykúkajúci spoza najbližšieho stromu. V tej chvíli však na to nemyslím a užívam si pocit lesa, v ktorom viem, že nenatrafím na žiadnu cestu. Nič však netrvá večne a tak nečakane prichádzame na malé rúbanisko, križujeme cestu a ešte chvíľu stúpame. Keď sa pod nohami začínajú objavovať skaly, ustupujeme doprava na traverz a slabo vychodeným chodníčkom prechádzame popri množstve prameňov a drobných vyvieračiek, ktoré ožili len vďaka výdatnému dažďu. Napájame sa na lesnú cestu a po dvadsiatich minútach vychádzame na miesto, kde sme na obed opúšťali “hlavnú” cestu. Čaká nás už len návrat po rovnakej trase. Lesní robotníci ešte stále chystajú drevo. Viditeľnosť sa značne zlepšila, no znova začína snežiť. Prechádzame okolo salaša, ktorý dopĺňa odstavený drevený voz a LKT. Až teraz vidím malé jazierka v závrtoch popri ceste a v duchu si predstavujem tú nádhernú scenériu s ovečkami a stádom koní v krajšom počasí. Zdá sa to takmer neuveriteľne, ale do západu slnka si naozaj užijeme aj teplé lúče. Do sprchy ešte cupitám po snehu, no vlasy si už suším posedávaním na lavičke pred chatkou. Na plote sa postupne začína množiť mokré oblečenie, havkáč z blízkeho salaša si prišiel vyžobrať večeru. Slniečko pomaly klesá nad obzor, osvetľuje vyhliadkovú skalu naproti a sneh každou sekundou mizne z bielych vrcholkov na pozadí dokonalého azúra. Kdesi v diaľke bačovia zaháňajú stáda na večerné dojenie a len občasný zvuk auta nám dáva vedieť, že nie sme predsa len úplne na konci sveta…

Súvisiace témy:
Rumunsko - Fagaraš
Rumunsko - NP Retezat
Rumunsko - Padis - Cetatile Ponorului

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek