Trasa

Silica – Silické (Jašteričie) jazero - Rakaťa (studňa) - Zajačia brána - Dlholúcky salaš (Škridlový košiar) – Dievčenská skala – Lukáčova bučina – Silica

Plitvice či Serengeti?

Štartujeme od cintorína v Silici, kde sa za priam neuveriteľného cvrlikania hmyzu napájame skratkou na červenú značku. Prašná cesta len pozvoľne stúpa a nám sa poskytujú prvé dych berúce pohľady na závrtmi obsypanú planinu. Niekde na horizonte sa črtajú vrcholové partie okolitých planín a pri pohľade za seba dominuje obec Silica s kostolnou vežou, ktorá slúži ako výborný orientačný bod. Napravo je dominantný vrchol Fabiánky poskytujúci kruhový výhľad. Dná závrtov sú poľnohospodársky využívané a políčka hrajú všetkými farbami sviežej zelene. To všetko popretkávané solitérnymi listnáčmi a občas presvitajúcimi skalami, na ktorých rastú riedke porasty. Miestami sa neviem rozhodnúť, či som na Plitviciach, alebo v Serengeti. Značiek je po trase minimum, no cesta spoľahlivo vedie k Jašteričiemu (Silickému) jazierku. To je dnes prakticky zaniknuté a predstavuje posledné štádium prirodzeného vývoja jazera. Podzemné rezervoáre sú však stále plné, no od poslednej návštevy zostalo z vahadlovej studne už len zničené torzo. Nezdržiavame sa tu teda dlho a po ceste pokračujeme ďalej smerom na sever.

Flegmatický jeleň

Pribúda roztrúsených stromov a pôda na poliach dostáva výraznú červenú farbu. Pred posedom odbočujeme vľavo na menej výraznú lesnú cestu, ktorá sa začína kľukatiť malými lúkami pomedzi závrty. Les hustne, no svojou skladbou pripomína parkovú výsadbu. Výrazné stromy rôzneho druhu aj veku dotvárajú "genius loci" tohto čarovného miesta. Trávu striedajú koberce prvosienok, ktoré narúšajú charakter zvlneného golfového ihriska. Prechádzame rozsiahlou lúkou, sliedime po značkách a pod trojicou suchých stromov si rozkladáme bufet. Bola by škoda sa niekam ponáhľať. Ako si tak sedíme, počúvame, rozjímame, idylku nám spestruje mladý jeleň v závrte pod nami. Batoh s fotoaparátom je ako na potvoru priďaleko a prvý pohyb vyvoláva jeho flegmatický nástup na odchod. Neprekáža, potešili sa aspoň oči.

Statný zajac

Dávame sa na ďalší pochod a vstupujeme na rozsiahlu lúku. Obchádzame z pravej strany závrt a pri výraznom suchom strome odbočujeme vpravo do lesa. Cesta sa tu vlní cez nepreniknuteľnú húštinu, v ktorej každú chvíľu niečo lomozí. Vychádzame pri studni na Rakati, kde stretávame traktor s drevorubačmi. Vody je v studni dostatok, aj keď hladina je zanesená a nevidím žiadny spôsob jej nabratia. Pri chate takmer míňame prudkú odbočku doprava. V následnom stúpaní sa držíme cesty a vychádzame na lúke so senníkom, od ktorého plašíme statného zajaca. Na konci lúky svieti červená značka idúca nelogickým smerom. Kúsok po nej klesáme a zisťujeme, že sme sa vlastne lesom vrátili k strmému stúpaniu spred pár minút. Opakovanie je matka múdrosti a tentoraz už správne pokračujeme po značke na Zajačiu bránu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dievčenská skala

Lúky strieda seriózny les, pretíname asfaltku a zvlneným chodníkom vychádzame znova na lúky s výhľadom na vysielač na Dievčenskej skale. Po chvíli sme na Dlholúckom salaši (v teréne je značený ako Škridlový košiar), po ktorom už ostala len murovaná búdka. Pred pár rokmi na chodníku ešte bolo rozsiahle pole žihľavy, dnes tu rastie tráva. Chodníček pokračuje k rázcestiu pod Dievčenskou skalou. Hore sme už dlho neboli, takže ten kúsok vystúpame, aby sme sa pokochali výhľadom. Oparu je menej ako naposledy, no Tatry aj Kráľova hoľa sa dajú stále iba matne rozoznať. Na to, že sme necelých 10 kilometrov od južnej hranice, je to ale stále celkom slušné. Sledujem aspoň hrebeň Volovských vrchov so Skaliskom, Krásnu Hôrku a mauzóleum. Rozhodne sa sem vyberieme niekedy v zime za lepšou dohľadnosťou.

Nanuk a opera

Vraciame sa nadol na rázcestie a pokračujeme lesom k Lukáčovej bučine. Monotónnosť lesa výrazne narušujú závrty hlboké dobrých 40 metrov. Priepasti a monumentálne jaskynné priestory pod nami sa dajú len tušiť a verím, že mnohé ešte len čakajú na svoje objavenie.
Po hodinke znova vychádzame na kríkmi porastené lúky. Objavujú sa škrapové polia, takže koniec obzeraniu a treba pekne pozerať pod nohy. Značky sa s nami začínajú hrať na schovávačku aj vďaka tomu, že mnohé sú, pre mňa nepochopiteľne, zamaľované, alebo značené len v jednom smere. Treba byť naozaj pozorný, aby sme ju nestratili. Nakoniec boj prehrávame a pri kopci Žabec absolvujeme neplánovanú prehliadku škrapových polí a závrtov. Nevadí, treba dať výletu nádych objavovania nepreskúmaného. Nakoniec sa vymotávame za zvukov kostolného zvona. Okolo núdzovo použiteľného salaša absolvujeme posledné klesanie do obrovského závrtu. Slnko sa optimálne prehuplo na druhú stranu, takže absolvujem fotohalt pri pokrivenom solitéri. Zdravíme baču, ktorý sa so stádom od rána veľmi nepohol a pomaly sa zberáme na cestu domov. Prehliadku obce s opevneným kostolom a návštevu Silickej ľadnice zamieňane za zastávku na zaslúžený nanuk v miestnom kvalitne zásobenom obchodíku a posedenie s vodným vtáctvom pri Farárovej jame. Rozlúčku s planinou absolvujeme spanilou jazdou na uzučkej kľukatej asfaltke za zvukov opery z maďarského rádia.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek