Trasa

Srdiečko – Kosodrevina – Chopok – Ďumbier – Štefánička – Trangoška – Srdiečko

Prístup na hrebeň sme museli zvoliť tak, aby sme sa mohli vrátiť priamo k autu, pretože nás ešte čakala dvojhodinová cesta do Košíc. Auto teda nechávame na parkovisku hotela Srdiečko (lyžiarske stredisko Jasná) a po chvíľke začíname prudším stúpaním žltou turistickou trasou vedúcou priamo po lyžiarskom svahu Kosodrevina – Srdiečko, označenom číslom 1. Počasie je ukážkové. Jemne pofukuje, slnečno, sem-tam oblak. Naokolo kopce, ktoré nepoznám a tak chvíľku, počas ktorej sa môj kolega snaží skoncovať s infarktom, využijem čítaním mapy. Názvy sa mi pletú, snažím sa všetko si zapämatať, hoci viem, že je to takmer zbytocné. Kým to neuvidím a nezažijem ešte aspon trikrát, nezapamätám si to.

Chvíľku si posedíme pri vývere vody, pár minút od hotela Kosodrevina, na lúke posiatej šafranom (nie som botanik a tak dodatočne tipujem, že spišským - Crocus scepusiensis). Tu sa žltá značka napája na modrú turistickú značku (tzv. modrý traverz) a cca 30 minút pokračujeme po spoločnom modro-žltom značení. Kolega už infarkt rozdýchal, no začína mať problém s riflami. Na našu rannú diskusiu o nevhodnosti riflí na turistiku sa snaží zabudnúť poukázaním na šafran, ktorého tu už nie je ako šafranu, ale ako púpavy. Okrem toho mu nedovolí kráčať myšlienka jeho komerčného pestovania doma na záhrade. V duchu čakám, kedy ho probém jeho riflí našťastie donúti zabudnúť na tento podnikateľský plán. Ťažko sa mu totiž oponuje a tak ho nechávame v jeho business nálade.

Zahľadený do šafranu, reliktov snehu a myšlienok míňame (asi zasneženú) odbočku žltej značky na Chopok. Dohodneme sa, že budeme pokračovat po modrej až pod vlek Predné Dereše (oznacenie E), pri ktorom sa takto na jar vytvoril menší potok. Snehom šliapeme ku stanici vleku, dúfajúc, že nás nesleduje ochranár, či proste ktokoľvek. Pravdou je, že sa síce predierame vysekanou kosodrevinou a sem tam prekračujeme starý elektrický kábel, no človek nikdy nevie, čo všetko je u nás chránené. Platí však, že mimo turistického značenia sa turista ci návštevník pohybovať nemá, takže… Za chvíľku sme pri nástupnej časti vleku, ktorá je dosť poškodená asi tohoročným snehom. Pokračujeme hore, tentokrát popod stĺpy vleku, snažiac sa tým aspon trošku zlegálniť náš pohyb. Je tam menej kosodreviny, čo je výhoda, lebo nohavice už máme mokré až po... Po chvíľke dochádza k menšiemu zraneniu na skale, no lekárničku máme. Znie to divne, ale konečne som ju využil, keď už mi zaberá 1/4 35l batohu. Po dvoch hodinách prichádzame na Kamienku (Kamenná chata pod Chopkom, 2010 m). Kolegu ženú mokré rifle a vidina jedla tak, že kým prídem na chatu, má dojedené a ukladá sa na driemoty.

Po približne polhodine nechávame Chopok (2 023,6m) pre tentokrát druhým a pokračujeme ďalej červenou turistickou značkou (Cesta hrdinov SNP), traverzujúc svahmi Veľkého Príslopu strmé a skalnaté spády severných svahov hrebeňa. Na moje prekvapenie nestretávame žiadnych ľudí (česť dvom výnimkám) a s ešte väčším prekvapením stretávame svišta (vrchovský – Marmota marmota), voľne si sediaceho a v kľude strážiaceho južné svahy Nízkych Tatier. Výhľady sú nádherné a človeka nútia sa zastavovať a spoznávať našu krajinu takto v tichu, z výšky. Postupne podchádzame Konské (1875m) a prichádzame do Demänovského sedla (1756m). Kolega premýšľa, či by nebolo lepšie kráčať bez riflí. Uisťujeme ho, že rozhodne. Doprajeme si krátku, 15-20minútovú prestávku, počas ktorej si, tak, ako po celý čas, vychutnávame nádherný výhľad na Západné či Vysoké Tatry na severe, Veľký Choč (Chočské vrchy) na severo-západe, Veporské vrchy na juhu či neďalekú Prašivú (1667,4m), Tanečnicu (1680,7m) a Krakovu hoľu (1751,6m). Je príjemne teplo a pofukuje tak akurát. Ani sa nám nechce ďalej, hoci nás čaká rovnako pekné pokračovanie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obchádzame vrchol Krúpovej hole a za cca 20minút sme už v Krúpovom sedle. O ďalších 20 minút sme po nenáročnom a miernom výstupe na najvyššom vrchole Nízkych Tatier – Ďumbier (2043,4m). Tu stretávame veľkú skupinu a tak čakáme bokom, kým sa odfotia a podebatujú. Kolega sa veľmi teší, lebo zisťuje, že nie je sám, čo má rifle. Aspoň že nemá tenisky. Kým odídu, poprosíme ich ešte o spoločnú "vrcholovú" (keď to tak čítam, zvláštne to vyznieva) fotografiu. Potom sa snažím nájst ešte jeden poklad, ale neúspešne. Nič to, veď najväčšie poklady týchto miest sú nehmatateľné. Ten výhlad je nepopísateľný. Toľko pohorí naokolo. Toľko dolín a vrcholov, ktorých väcšinu spoznávam len vďaka mape. Toľko skrytého priestoru v takej malej krajine. Ale namiesto radosti cítim určitý smútok - stihnem to všetko aspoň na chvíľku vidieť, kým to úplne nezmizne ? Kam ísť skôr a čo vidieť ako ďalšie, keď čas tak rýchlo letí?

Zanechávam tieto myšlienky a pomaly schádzame spät do sedla a odbáčame – tentokrát smer Štefánikova chata (Chata generála M. R. Štefánika, 1728 m). Kolegovia idú, ako vždy, dopredu. Ja zatiaľ, snažiac si spomenúť na všetku tu teóriu, fotím a užívam si kľudu a samoty. Viem, že sa túra pomaly končí. Schádzam ku chate, ale nezabudnem si na chvílku posedieť s Anjelmi našich hôr. Podakujem sa im za dnešný deň a ponáhľam sa ku chate. Chalani už sedia dnu, idem si teda ešte pozrieť pamätník Vasila Ivanoviča Babkina pod Králičkou. Vraciam sa za nimi, troška posedíme, kupujem pohľadnicu (zapíšem si dátum a opečiatkujem si ju) a o pár minút neskôr už schádzame úzkym kamenným hrebeňom do sedielka Kozích chrbtov, kde nás na chvíľu láka zakázané ovocie. Našťastie odolávame – z akého raja by nás vyhodili? Príkrym klesaním zeleného turistického chodníka pokračujeme do Trangošskej doliny, v tesnej blízkosti vodného toku Bystrianky. V žľabe je ešte sneh a čo iné nás mohlo napadnúť?

Spúštame sa na topánkach, podvedome si ani nekontrolujúc rýchlosť. Veď je to posledný zjad tejto sezóny. A rýchlejšie je v tomto prípade bezpečnejšie. Míname symetrickú, zarastenú kopu kamenia. Až doma sa vďaka hiking.sk dozvedám, že ide o mohylu na počest lyžiarovi Halašovi, ktorý tu zahynul v lavíne. Poniže pamätníka míname rázcestník Halašova jama, kde sa nachádza krasový ponor povrchových vôd. Pri Hornom salaši míňame prudkú odbočku k Jaskyni mŕtvych netopierov. Túto jaskyňu sme mali našťastie možnosť navštíviť včera. Naberáme si ešte čerstvej vody z potoka a onedlho nastupujeme na posledný - asfaltový - úsek ku hotelu Srdiečko.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek