Túra Švajčiarsko - Rétske Alpy - Piz Languard
Keď sa mi naskytla príležitosť stráviť niekoľko dní v preslávenom horskom letovisku Svätý Móric vo Švajčiarsku, neváhal som ani sekundu. Ešte pred niekoľými rokmi som o návšteve švajčiarskych Álp ani nesníval, teraz sa pôjdem pozrieť takmer do ich srdca.
Do Svätého Mórica prichádzame v sobotu večer. Prší, okolité končiare sú všetky skryté v oblakoch, a ani predpoveď na ďalšie dni neveští nič dobré. Našťastie, švajčiarska predpoveď nie je spoľahlivá tak, ako ich povestné hodinky a čakajú nás tri dni viac-menej slnečného počasia. Najväčším problémom sa zdá byť mapa. Zajtra je nedeľa, ráno budú určite všetky obchody zatvorené. Na internete sa mi podarilo nájsť iba panoramatickú mapu okolia Svätého Mórica, z ktorej sa dajú vyčítať iba názvy a nadmorská výška najbližších vrcholov. Na jej základe si za prvý cieľ dávame výstup na 3262 metrov vysoký Piz Languard. Na stránke www.summitpost.org si overujem, či je hora zdolateľná aj bez horolezeckej výstroje a po pozitívnej informácii nám už nič nebráni v jej dobytí.
Východiskom pre výstup na Piz Languard je mestečko Pontresina (nadmorská výška 1805 metrov), vzdialené od Svätého Mórica asi desať kilometrov. Tu nechávame auto, po chvíli blúdenia úzkymi uličkami nachádzame smerovník, ktorý nás navedie na správny chodník, odfotíme si mapu na informačnej tabuli a plní odhodlania vyrážame. Do prudkých serpentín nad mestečkom sa púšťame v rýchlom tempe. Vedú popod lanovku, ktorá končí pri chate Alp Languard a uľahčuje výstup na vrchol. Stúpanie serpentínami je pomerne nezáživné, obiehame niekoľko skupiniek turistov a každú chvíľu prekračujeme kravské lajno. Prechádzame okolo salaša, pri ktorom sa pasie stádo kráv, a ani sa nenazdáme a sme pri hornej stanici lanovky vo výške 2262m. Na vrchol nás čaká ešte tisíc výškových metrov a dve hodiny stúpania. Tu si dávame krátku prestávku, počas ktorej študujeme informačnú tabuľu. Dozvedáme sa, že okrem kamzíkov sa tu vyskytujú aj kozorožce a dokonca aj zajac belák.
Švajčiarske značenie je podobné tomu rakúskemu, s tým rozdielom, že tu vidíme červený pruh uprostred dvoch bielych. Pri orientácii občas pomôžu aj kamenní mužíci. Značky sú pomerne časté, problém nastane pri väčších snehových poliach, obzvlášť ak cez ne nevedú stopy. Na švajčiarskych smerovníkoch mi chýba údaj o nadmorskej výške a čase k vrcholu, ale to asi len preto, že som rozmaznaný slovenským značením.
Za chatou Alp Languard sa stúpanie zmierňuje, objavujú sa prvé snehové polia a začíname sa kochať výhľadmi na masív Piz Bernina, najvyššieho končiara celej oblasti. Pri smerovníku, kde odbočuje chodník do údolia Languard, sa nám prihovára postarší pár. Síce ich reči nerozumieme, ale berieme si ponúkaný ďalekohľad a pozeráme sa naznačovaným smerom. V sutinovom poli v údolí sa nám predvádza krásny kozorožec vrchovský. Páru ďakujeme za zážitok a pokračujeme vo výstupe. Prekračujeme niekoľko potokov a pri ďalšom smerovníku sa púšťame do najstrmšieho stúpania celého výstupu, ktoré skončí až pri chate Georgy Hütte kúsok pod vrcholom. Nad chatou prekonávame snehové pole, niekoľko úsekov je zaistených reťazami. Obom sa nám trochu ťažšie dýcha, ešte nikdy sme nad hranicou tritisíc metrov neboli, ale technicky výstup vôbec nie je náročný. Pätnásť minút po odchode od chaty stojíme na vrchole.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Na vrchole je teplo a navzdory očakávaniam vôbec nefúka. Obedujeme chlieb so slaninou a užívame si úžasný výhľad. Svätý Móric s jazerom smerom na sever, v oblakoch mierne zahalený masív Piz Bernina a pod ním kompletný jazyk ľadovca Morteratsch, naľavo od neho vidíme biele vody jazera Lago di Bianco. Po dvadsiatich minútach zostupujeme k chate, kde si (našťastie) za eurá dávame zaslúžené pivo a rozmýšľame, či má nadmorská výška vplyv na to, ako rýchlo nám stúpne do hlavy. Od japonského turistu si požičiavame mapu a rozhodujeme sa, že späť do Pontresiny pôjdeme cez údolie Languard, ktoré ako na dlani vidíme z chaty.
Japonského turistu stretávame ešte raz pri zostupe. Dáva sa s nami do reči a chváli sa, že pred dvadsiatimi rokmi navštívil Košice. Naše cesty sa rozdeľujú pri smerovníku, od ktorého sme pozorovali kozorožca. Pokračujeme po planinke, chodník je občas prerušený snehovým poľom a v jednom z nich strácame značku. Chvíľu blúdime, naša snaha dostať sa do údolia bez značky končí pri útese, ktorý zhora vôbec nebolo vidieť. Tadiaľto cesta nepovedie, ale z útesu aspoň vidíme, kadiaľ ide chodník. Prekonávame niekoľko potokov a sme opäť na značke. Začína najkrajšia pasáž celej túry. Po oboch stranách chodníka padajú z útesov výdatné vodopády. Nikde ani človeka, po pravej strane ešte stále zamrznuté jazero Lej Languard, naľavo sa vody z vodopádu zlievajú do mohutnej riavy. Chvíľu sedíme na kameňoch a strážení mohutným vrcholom Piz Languard za našimi chrbtami si vychutnávame tú nádheru. Rajská záhrada, Shangri –La, hovorme tomu ako chceme, ale toto je zatiaľ to najkrajšie údolie, akým viedli moje kroky. A to stále netušíme, čo nás ešte čaká.
Keď schádzame na dno údolia, zaujme nás pohyb v tráve kúsok pred nami. Spomalíme, opatrne sa začíname približovať. Neveríme vlastným očiam, svišť! A keby len jeden! Ocitli sme sa uprostred celej kolónie! Nebolo počuť typické zapískanie, vietor fúka proti nám, svište sa tvária, ako keby sme im boli úplne ukradnutí. Približujeme sa ešte viac, niektoré svište síce zalezú do nory, ale iba preto, aby sa z ďalšej znovu objavili. Veľké, malé, niektoré s plnými lícami, ešte nikdy som tieto tvory nevidel takto zblízka. Bez slov vypracovávame taktiku, ja idem pomaly po chodníku aby som zaujal pozornosť najbližšieho svišťa, Roman sa k nemu zakráda zozadu, aby ulovil čo najlepší záber. Taktika funguje, ale možno to je iba tým, že svišťom naozaj neprekážame. Potom už len sedíme a pozorujeme ich, tieto milé zvieratká dokonca vedia, načo slúži most cez hučiacu rieku.
Po prírodopisnom spestrení pokračujeme cez rieku a miernym stúpaním k chate s príznačným menom Paradis Hutte. Kúsok pred chatou nás víta posledný svišť, už sa nad tým ani nepozastavujeme. Keďže je už celkom pokročilý čas, chuť na pivo si necháme zájsť a pokračujeme do Pontresiny. Zostup vedie nádherným, priam až rozprávkovým lesom. Mohutné smrekovce striedajú skalné útvary zvláštnych tvarov, každú chvíľu niekde zurčí potôčik a alpská kvetena okolo chodníka hrá všetkými farbami. Málokedy sa mi stáva, že návrat z výstupu je krajší, ako výstup samotný, týmto lesom a údolím nad ním by som sa najradšej vracal každý deň. Do Pontresiny prichádzame plní neuveriteľných zážitkov o šiestej večer, celý výlet tak trval osem hodín.
Autorom niektorých fotografií je Roman Oravec.
