Celú žltú trasu z Lozorna do Lozorna sme absolvovali až na druhý pokus, prvý skončil krátkym blúdením a následnou nedôverou k zvláštne odbočujúcim značkám. Druhé kolo už bolo o čosi úspešnejšie a vďaka sledovaniu žltých značiek sa pred nami odkrývali krásne miesta a pohľady.

Trasa

Vodná nádrž Lozorno - Rusniaky – Skala – Lintávy (Červený domček) – Ohek – vodná nádrž Lozorno

Vyrážame

Ideálnym východiskovým bodom pre nemotorizovaných je autobusová zastávka Lozorno odkiaľ možno po zelenej asfaltke prísť až k vodnej nádrži Lozorno, kde samotná žltá začína. My aspoň občas motorizovaní sme využili výhody štvorkolesového tátoša a k priehrade sa vyviezli. Počas pekných víkendov je tam celkom plno a relaxuchtivé skupinky okupujú každé voľné miestečko pri vode. Zaparkovať sme ale vždy mali kde a viac nám nebolo treba. Chvíľku sme ešte pokračovali pešo po asfaltke vedúcej na Košarisko, kde sa miesili prechádzajúce sa rodinky s cyklistami, korčuliarmi a autami, až nás po obhliadke múru, ktorý musí skrývať minimálne hrad, žltá značka odviedla do miest, kam ľudská noha zavíta oveľa zriedkavejšie. Počas dvoch výletov sme tam stretli jedného štvorkolkára (pre istotu niekoľkokrát), hŕstku lesných robotníkov a dvoch turistov.

Hore, hore, hore

Po odbočení z asfaltky vedúcej na Košarisko, žltá značka zľahka, ale vytrvalo stúpa po širokých lesných cestách v ústrety vojenskému obvodu. Nezvyčajné výhľady na Jablonové, miestami rozryté cesty, kopy dreva a ťažké stroje dávajú tušiť, že v okolí sa veselo ťaží. Počas každého z našich výletov sme mali možnosť presvedčiť sa na vlastné oči o tom, že čo sa ťažby dreva týka, nezaháľa sa tu ani v nedeľu. Kochajúc sa neokukanými výhľadmi a neznámymi miestami sme sa nechali žltou značkou voviesť až do vojenského obvodu. Nebyť toho, že mi na displeji GPS-ky záhadne zmizli lesné cesty, ani by sme si neuvedomili, že sme už prekročili hranicu. Až neskôr sa začali z času na čas objavovať rôzne ohradené plôšky, zákopy a podobné „hračky“ pre vojakov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

U vojakov

Popri takýchto zaujímavostiach cesta ubieha veru rýchlo a ani sme sa nenazdali, ocitli sme sa na veľkej peknej lúke, ktorá tiež zjavne slúži vojakom ako ihrisko. Rozrýpaná ako od veľkých prasiatok, miestami posiata malými drevenými krížikmi... pre mňa ako absolútneho nevojaka viac-menej nepochopiteľné. Pri prvom výlete sme si, zabratí do rozhovoru, vykračovali veselo po širokej ceste okrajom lúky až na jej koniec a pokračovali ďalej netušiac, že žltá nás asi v strede lúky opustila. Po chvíli sme minuli akési ďalšie hračky pozostávajúce z malých naplnených vriec. Cesta pokračovala ďalej veľmi príjemne, takže nám ani len nenapadlo, že ideme zle. Vytriezvenie prišlo až neskôr, na prvej veľkej križovatke, kde po značke nebolo ani chýru, ani slychu. S pomocou okolotečúceho potôčika a GPS-ky sme sa ako-tak našli na mape. Bohužiaľ, trasu žltej sme si zabudli vytlačiť, no i napriek tomu bolo viac-menej jasné, že sme poblúdili. Zavelila som teda na ústup a nenechala som sa zlákať ani chlapom, ktorý ma presviedčal, že cesta vedúca súbežne s našou len o niekoľko desiatok metrov nižšie je tá správna. Vrátili sme sa teda až na peknú lúku sliediac po značkách alebo aspoň nejakých odbočkách. Tú správnu sme napokon našli takmer náhodou, keďže ju nejaký dobráčisko zatrel. Nepochybujem o tom, že jeho hlavným dôvodom bolo preveriť orientáciu turistov v neznámom teréne a v neposlednom rade tiež ukázať im krásy vojenských lesov. Aj napriek zatretej značke, dosť vysokej tráve a neviditeľnej cestičke sme v orientačnej previerke nakoniec uspeli a prešli si trasu našej zachádzky ešte raz, len o niekoľko desiatok metrov nižšie. Pokorne som teda priznala porážku v hádaní žltej a zatiaľ, čo si chlap vychutnával výhru, som ho presviedčala o tom, že inak by sme nevedeli, kde žltá odbočuje (nepochybne ho to veľmi tešilo, keďže sme vďaka tomu už tretíkrát za poslednú polhodinu išli prakticky tade isto).

Pri druhom pokuse o prejdenie žltej značky som bola už skúsený „harcovník“ a zvyšok skupiny neznalej tunajších pomerov som vopred dostatočne dôkladne upozornila na záludnosti, ktoré tu na nič netušiaceho turistu čakajú. Naši už boli pravdepodobne pripravení minimálne na nepreraziteľný prales, v ktorom nájde značený chodník len Sherlock Holmes. Aké prekvapenie nás však čakalo... Tunajší značkári sa zjavne činia a namiesto jedinej zatretej takmer neviditeľnej značky na nás cez pol lúky žmurkali minimálne tri čerstvo namaľované veľké značky a stĺpik so šípkou, burinu zas vystriedal vykosený chodníček... na tejto odbočke by veru nezablúdil asi ani "slepý".

Chodník ďalej pokračuje lesnou cestou, ktorej kvalita sa dosť výrazne mení v závislosti od množstva traktorov, ktoré ňou prechádzajú. Prvýkrát sa tam toľko neťažilo, preto aj blata bolo menej. Druhýkrát sme práve tam stretli partiu lesníkov, ktorí sa zaujímali, kam ideme, a nechápali, prečo si ako cestu do Lozorna volíme smer z Lozorna. Po snahe vysvetliť im, že ideme po „tej novej žltej“ sa ten stojaci pod žltou značkou namaľovanou na strome len zasmial so slovami, že oni ani nevedia, že tade nejaká značená cesta vedie. Nechali sme ich teda ďalej pracovať a pokračovali až „pod Skalu“.

Skala

„Pod skalou“ je vlastne čistinka s rozvalinami akejsi stavby a starým ovocným sadom. Práve na tomto mieste sme pri prvom pokuse už nadobro prestali veriť tamojším značkárom. Po predošlých skúsenostiach so zatretou odbočkou a netušiac, kadiaľ má žltá vlastne viesť, sme sa pri pohľade na záplavu žltých značiek smerujúcu kamsi do lesa bez akéhokoľvek chodníčka rozhodli dať na intuíciu a mapy a pobrali sme sa najkratšou cestou dole.

Druhýkrát, povzbudení nečakaným úspechom pri hľadaní odbočky, sme sa rozhodli uveriť nedôveryhodným značkám a vydali sa po ich stopách. Dobre sme spravili. Po nedlhom stúpaní sme sa ocitli na Skale – zvláštnom vrcholku s lúčkou, výhľadom a krížom, ktorý postavil lozornský turistický klub. Po krátkom kochaní sme zahájili zostup a čoskoro sme zišli na cestu, ktorou sme schádzali prvýkrát. Aj vtedy sme si všimli, že i napriek tomu, že žltá išla kamsi do lesa opačným smerom, sa zrazu zjavila na našej ceste. To nás ešte viac utvrdilo v presvedčení, že značkám sa v tejto oblasti veriť nedá a keď žltá odbočovala, s ľahkým srdcom sme ju nechali ísť si kade chce. I napriek tomu sme si ale užili pekné výhľady pri prechádzaní veľkou lúkou.

Zanedlho sme sa ocitli na asfaltke, po ktorej frčali cyklisti oboma smermi. Keďže sme ešte mali trochu času, pokračovali sme ňou hore, až sme znova stretli žltú, ktorou sme vyšli na protiľahlú stranu údolia, kde sme sa napojili na zelenú značku vedúcu od Červeného domčeka, ktorou sme zbehli späť k autu.

Lúkami

Na druhom výlete, po úspešnom absolvovaní Skaly, sme boli odhodlaní sledovať značenú cestu, preto sme sa aj nechali zlákať odbočkou, obišli lúku, ktorou sme prvýkrát schádzali, a ocitli sa pri čudesných drevených kostrách akýchsi budov a mosta. Pomaľované vyzerali ako opustený indiánsky tábor. Tu začína lúčna časť trasy. Viac či menej (skôr menej) vyšliapaný chodníček vedie výhľaduchtivých turistov krásnymi lúkami, aké v Malých Karpatoch len ťažko nájsť. Hoci nie je vždy jednoduchá nájsť značku, napokon sme nezablúdili a tento úsek si naozaj vychutnali. Dokonca sme mali šťastie i na stádo srniek, ktoré sa popásalo opodiaľ. Hoci teplá tráva lákala na leňošenie, nás ešte čakalo zopár kilometrov, preto sme napokon odolali a zbehli na cyklistami obľúbenú asfaltku.

Späť do Lozorna

Žltú, ktorá nás aj tentokrát vyviedla na protiľahlú stranu údolia, sme teraz už neopustili a zamierili k Červenému domčeku. Keďže sme tam ale už neraz boli, bez zastavenia sme pokračovali po pomerne úzkom hrebeni na Ohek. Schádzajúc z tohto neveľkého kopca sme si nemohli nevšimnúť pekne upravený krížik pri ceste. Ďalej nás značka viedla malokarpatskými lesmi, až kým sme neprišli medzi chatky nad Lozornom.

Od nich nás cesta viedla krásnym krajom s nádhernými výhľadmi, v našom prípade „okorenenými“ farbami zapadajúceho slnka. Na jednej strane sa rozprestierali vinohrady, na strane druhej lúka, vodná nádrž Lozorno a okolité lesy. Za Záhorskou nížinou sa zas v diaľke črtala Pálava. Príjemne sa kráčalo týmto podmanivým krajom a keď z okolitých chatiek začali podmanivo rozvoniavať grilované špeciality, neodolali sme vykosenému chodníčku vedúcemu priamo k priehradnému múru vodnej nádrže, ktorý sľuboval príjemnú skratku. Prechádzka po múre bola už len čerešničkou na torte v podobe krásneho výletu malebnými miestami.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek