Túra: Túry na chaty nad Arolla I.

Túra Túry na chaty nad Arolla I.

22. 8. 2009

Rok 2009 je pre mňa významný. Woodcrafterský rod Biatec sa dožíva 20. výročia vzniku a keď som sa zamýšľal koncom roku 2008, ako to „ osláviť “, bolo mi jasné, že potlach, ako pri desiatom výročí, to nebude. Informácia, že cez neziskovú cestovku JEKA je možné sa dostať do zahraničných hôr, mi vnukla myšlienku stať sa organizátorom 10-dňového zájazdu do Walliských Álp a tak pripomenúť známym i neznámym existenciu Biateca a jeho životaschopnosť. Nasledovalo sedem mesiacov organizátorskej práce a napokon 24 ľudí sa pomocou šiestich áut dopravilo do dedinky Arolla vo Val d´Hérens 41 km od Sionu vo Švajčiarsku. Absolvovali sme tam 8 túr rôznej obtiažnosti od výstupu na Breithorn vysoký 4164 m až po návštevu soľnej bane neďaleko mestečka Bex.

Vzdialenosť: 13 km

Prevýšenie: +800 m stúpanie, -800 m klesanie

Čas: 1 deň

Pohoria: Švajčiarsko: Alpy – Západné Alpy – Vnútorné kryštalické Alpy - Penninské Alpy - Walliské Alpy - Val d´Hérens

Trasa

Najvyšší bod: 2607 m n. m.
Najnižší bod: 1835 m n. m.

Voda: chata Sporting a Tza, potraviny v Arolla

Nocľah: chata Sporting v Arolla

SHOCart mapy: Kűmmerly + Frey Val d´Hérens – Crans Montana 1 : 60 000

1. deň

Arolla – Cabane de la Tza – Pramousse – La Monta – Arolla

Z Bratislavy sme vyrážali parádne naložení v piatok 3. 7. po 18. hodine. Švagor zvládol 1140 km dlhú cestu bez akýchkoľvek problémov. Po štvorhodinovej pauze v Sione sme do Arolla dorazili po 12-tej hodine a po drobných problémoch so zlým číslom mobilu na zástupcu JEKA vo Švajčiarsku a neznalosťou nemčiny, či angličtiny chatárom, som prevzal chatu, potraviny a mohli sme sa začať chystať na príchod ostatných 20 účastníkov zájazdu. Poukladali sme stoly v jedálni, prestreli ich a vyzdobili kvetinkami. Na stenu putovala vlajka Biateca a pár máp okolia Arolla. Na informačnom stole som rozložil informačné materiály o kantóne Wallis. Zvyšok zájazdu prichádzal od 18. hodiny do 22.30 hod. Po večeri nasledovalo odovzdanie kuchyne nasledujúcej smene a pár slov o zajtrajšom dni. Našim cieľom na rozchodenie sa stala chata Tza vo výške 2607 m.

Štvorica, ktorá varila v tento deň, nastúpila do kuchyne pred šiestou, aby nachystala raňajky na ôsmu a balíčky na túru. Po raňajkách sme vykročili na mininámestíčko Arolla, kde sídlilo TIC v budove pošty. Je od nej úžasný výhľad na M. Collon vysoký 3637 m, ktorý uzatvára údolie a z ktorého bokov stekajú do údolia Dolný a Horný Arollský ľadovec. Predpoveď počasia na nasledujúce dni bola priaznivá a na všetky okolité chaty sa dalo dostať bežným turistickým spôsobom. Nuž sme teda vykročili na prvú túru.

Viedla nás červená značka, napokon jediná farba, akú poznajú Švajčiari na značenie turistických chodníkov mimo ľadovcov. Zišli sme k ľadovcovej riečke La Borgne d´Arolla a prekročili ju po drevenom moste. Zaujala nás značka upozorňujúca na prívalové vlny a červené výstražné, blikajúce svetlo na nej. Naša trasa bola značená aj ako snežnicová, na čo našinec nie je z domova zvyknutý. Pri stúpaní pomedzi kvitnúce rododendróny limbovým lesom sa nám otvorili spätné výhľady na kopce nad Arolla. V oblakoch sa skrýval miestny kráľ Pigne d´Arolla vysoký 3796 m a tiež trasa na Cabana des Dix popod M. Dolin a Pas de Chévres. Avšak chodník na náš zajtrajší cieľ, Cabana des Aig. Rougnes, popod Plan Tsarden a La Roussette, bolo pekne vidno. Na lúke sa zjavila obrovská skala a keď sme k nej prišli, zistili sme, že je na nej umiestnená pamätná tabuľa trom asi miestnym rodákom, ktorí zahynuli v roku 1981 na Lhotse a J. Ch. Gaudínovi, ktorí zahynul 1992 v Uzbekistane. Nuž hory si vyberajú občas daň za túžbu vystúpiť na svoje vrcholy.

Neustále sme sa zastavovali a doslova sa kochali zasneženými horami, ktoré oproti neskutočne modrej oblohe priam svietili. Vzápätí sme sa zohýbali ku kvetene a za pomoci makra sa pokúšali zachytiť jej nádheru. Musel byť úsmevný pohľad na našu drepujúcu skupinu. Mňa osobitne tešil pohľad na sestru a švagra, ktorých som po mnohých rokoch vylákal na takúto naozaj vysokohorskú turistiku. To, že ich dokážem vytrhnúť zo zabehaného kolotoča práca, záhradka, práca, som v prvopočiatku považoval za nemožné a predsa to vyšlo. Ale veď sa spoznali na Borišove, kde švagor vynášal a tak trochu chatárčil, tak mali na čo nadväzovať!

Napriek veľmi pohodovému tempu sme predsa len napredovali a vyšli z borovicového pásma. Nad hlavou sa nám ukázali trojtisícovky od Aig. De la Tsa 3668 m, cez Dent de Tsalion 3589 m, Pte des Genevois 3677 m, Dt. de Perroc až po Gde. Dt. de Veisivi vysoký 3418 m. Začali sme stúpať serpentínami pomedzi skaly. Ozvali sa ovečky a zvončekmi ozvučili našu cestu. V ohromnej horúčave sme ocenili myšlienku zobrať popri čaji a káve v termoske aj 2,5 l minerálky. Napokon sa na ľavej strane skalnatého obzoru ukázala vlajka, vlajúca, ako je miestny zvyk, pred každou z chát. Po troch hodinách od vykročenia z našej chaty vo výške 1980 m sme stáli pred kamennou chatou Tza vo výške 2607 m. Hore vyšli všetci bez väčších problémov. Posadali sme si na drevený heliport a lavičky so stolmi pred chatou. Ja som si šiel samozrejme vypýtať pečiatku a obedujúca chatárka mi ju s úsmevom buchla do "cancáku". Kapacita chaty je 55 postelí. Čo nás všetkých veľmi zaujalo, bolo WC. Viedla k nemu od chaty cestička, osvetlená v noci lampami, cez deň sa nabíjajúcimi slnečnou energiou. WC stálo zo 75 % nad priepasťou, pod ním viedla hadica s neustále prúdiacou vodou a zadnú časť tela pri vykonávaní potreby ofukoval čerstvý vetrík. Priznám sa, že som mal značné psychické zábrany urobiť v ňom malú potrebu. Ten pocit, že stojíte vlastne nad priepasťou...

Hoci na mape, ktorú sme obdržali od JEKA, nebola značená cesta z chaty do osady Pramousse, na brehu riečky tečúcej súbežne s cestou do Arolla, po rade chatárky, sme sa vybrali po novo značenej ceste dolu. Trošku bol problém rozhýbať ľudí, ktorí neboli schopní a ochotní opustiť heliport pri chate. Bol odtiaľ totiž fantastický rozhľad na okolité vrchy. Pomocou ďalekohľadov sa kochali a kochali. Večera však bola plánovaná na siedmu hodinu a tak bolo treba vykročiť späť.

Poznáte onú legendárnu vetu: „Keby som to vedel, tak sem nechodím!" Tú každý z nás určite niekoľkokrát pri zostupe vyslovil. Bol nekutočne strmý a miestami nejasne značený. Zopár ľudí sa ocitlo úplne inde, než mali byť a len vďaka údoliu, ktoré nepustilo, nezablúdili a len si nadišli. Žena si veľmi pochvaľovala paličky, ktoré som dostal od sestry. Skoro sme s vďakou pokľakli pri riečke, keď sme si už mysleli, že nás palce a kolená niekam nakopú. Prekročili sme elektrickú ohradu pre dobytok a vykročili popri riečke smerom na La Monta. Chvála Bohu si nás dobytok čierny ako noc vôbec nevšímal a kľudne si prežúval. Po moste sme prešli na druhú stranu riečky a popri veľkej skale s limbou rastúcou priam nepochopiteľne na jej vrchole sme došli k hotelu a reštaurácii de la Tza. Patria majiteľovi našej chaty Sporting. Z oblakov, ktoré sa už dlhšiu chvíľu mračili, na nás začalo popŕchať. Do toho sa pridala vysielačka, ktorou ma z chaty informovala smena variaca večeru, že nevie zapáliť plyn a tým pádom večera nebude. Posledných 20 minút túry sa tak stalo značne adrenalínových. Ako nakŕmim 24 ľudí, ako sa dohovorím s majiteľom chaty, ktorý vie len po francúzsky? Po pribehnutí na chatu sme boli viac spotení, ako zmoknutí. Keď som zistil, že plyn je len vypnutý a že ho vypol majiteľ chaty, ktorý prišiel opraviť vypadnutú elektriku na jednej izbe, mohlo sa začať finišovať s prípravou večere. Ešteže Vlado doniesol gitaru a tak čas čakania na večeru sme si krátili červeným vínkom a spevom. Polievka a guláš napokon chutili a ja som musel po 22. hodine doslova ľudí vyháňať z jedálne na izby. Veď zajtra nás čaká túra na Cabane des Aiguilles Rouges d´Arolla vo výške 2810 m!