Túra: Túry na chaty nad Arolla II.

Túra Túry na chaty nad Arolla II.

1. 9. 2009

Rekreačná osada Arolla leží v nadmorskej výške 2006 m na konci Val d´Herens a zo Sionu vzdialeného 41 km nastúpate od rieky Le Rhône 1516 m. Cestou prejdete okolo zemných pyramíd v Euseigne. Tu sa dá odbočiť k priehrade Lac des Dix, alebo pokračovať na centrálnu dedinu regiónu Evolene. Odtiaľto na posledných 11 km vás cesta cez tunely a ostré zákruty dovedie do neuveriteľných 700 m vyššie položenej osady Arolla. Okrem potravín, športového obchodu s požičovňou a bazárom, pošty, TIC sa tu nachádza zopár hotelíkov a lyžiarsky vlek pod 2867m vysoký La Forcla. Jazdí sem Post bus zo Sionu a to v pre našinca neskutočných dvojhodinových intervaloch. Arolla dala meno bielej borovici známej tiež ako švajčiarska borovica.

Vzdialenosť: 21 km

Prevýšenie: +1200 m stúpanie, -1200 m klesanie

Náročnosť: mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice

Čas: 1 deň

Pohoria: Švajčiarsko: Alpy – Západné Alpy – Vnútorné kryštalické Alpy - Penninské Alpy - Walliské Alpy - Val d´Arolla

Trasa

Najvyšší bod: 2810 m n. m.
Najnižší bod: 1980 m n. m.

Voda: Chata Sporting, Rouges

Nocľah: Chata Sporting Arolla

Doprava: pešo

SHOCart mapy: Kűmmerly + Frey Val d´Hérens 1: 60 000

2. deň

Arolla – Pra Gra – Téte du Tronc – Cabane des Aiguilles Rouges – Lac Bleu – Arolla

Strach z varenia pre 24 ľudí sa ukázal byť neopodstatnený, no predsa len dnešná variaca smena si odpustila dnešnú túru. Skupina musela vyraziť bezo mňa, lebo konečne došiel zodpovedný zástupca JEKA a musel som úradovať. Bol však veľmi ústretový a keď mi cez vysielačku nahlásili, že skupina nevie, kade pokračovať z rázcestia nad Arolla, vyviezol ma k nim hore.

Po nočnom lejaku bolo ešte trochu oblakov, no aj tak sa začali pred nami opäť otvárať nádherné výhľady. Pri spätnom pohľade na M. Collon sme uvideli budovu pod ním, z ktorej sa vykľula prečerpávacia stanica vôd z okolitých ľadovcov do priehrady Dix.

Pri hotelíku Kunthaus sme opustili cestu a začali stúpať lesom. Vyšli sme na lúky s pasúcim sa dobytkom a veru nám nebolo do smiechu, keď miestna krásavica začala hrabať predným kopytom. Obišli sme ju veľkým oblúkom. Roztiahli sme sa do značnej diaľky. Nebolo už kam zablúdiť a tak sme sa venovali fotografovaniu bohatej kveteny, okolitých vrchov, alebo len tak vychutnávali nádherný deň. Na obzore sa nám ukázal drevený kríž a neskôr domy. Bola to zaniknutá osada Pra Gra. Dve zrekonštruované drevenice evidentne slúžia ako víkendové sídlo, no nás zaujali najmä kamenné hospodárske budovy s typickými strechami z plochých kameňov. Život v nadmorskej výške temer 2500 m musel byť neuveriteľne tvrdý. To sme ešte netušili, že to nie je minulosť a o pár dní sme natrafili na hospodárstvo s asi 20 kravami v stajni nad konečnou sedačkovej lanovky z Lanna v nadmorskej výške 2121 m. Ostatne, všetky okolité svahy boli plné domčekov a cesty sa k nim šplhali v serpentínach. Ako to tu funguje v zime?

Opustili sme aké-také lúky a začali sa pohybovať v skalnom teréne. Mraky pomaly, ale iste stúpali a my sme mali stále krajšie výhľady. Za jedným skalnatým chrbtom sa nám otvoril pohľad do údolia a v ňom sa priam skveli dve modré plesá – Lac Bleu. Pohľad do mapy ma potešil. Okolo nich sa budeme vracať do Arolla. Prišli sme pod skalu, trošku pripomínajúcu stúpanie na Poľský hrebeň od Sliezskeho domu. Ľudia sa ma neustále vypytovali, či sme už na úrovni Gerlachovského štítu. Skoro nik z nich totiž na ňom, ani vyššie nebol. Nuž som im sľúbil, že im ten bod označím. Keď sme po jednom skalnom chrbte došli k prvému snehu, vyšliapal som im v ňom veľké G. Tu bolo totiž 2654 m. Trošku sme klesli k ľadovcovému potôčiku a poniektorí si pri prechádzaní cezeň z mostíka močili prsty na rukách. Rýchlo ich to však prešlo. Ocitli sme sa na vyhliadkovom bode a s úžasom sme sledovali vodopád, ktorý vytekal z diery uprostred skalnej steny. Niečo podobné sme potom videli ešte párkrát. Žeby svište vyťahovali štuple?

Dobehli sme skupinku miestnych turistov, ktorí mali so sebou veľkého psa. Tomu sa evidentne nechcelo loziť po skalách a márne sa díval na paničku, kedy ju to prestane baviť. Všetky kopce na obzore boli zasnežené a veru sme už netrpezlivo vyzerali chatu. Najprv sme však minuli modrú odbočku na Cabane des Dix. Túto chatu sme mali v pláne na tretí deň, no napokon tam došli len štyria z nás a aj to od priehrady Dix. Skalný chodník istila na jednom mieste reťaz a za zákrutou sa objavila chata Rouges. Samozrejme, že pred ňou hrdo plápolala modrá vlajka s bielym krížom a bielymi ľaliami. Chata stojí na skalnom ostrohu a je celá kamenná, okrem jedálne, ktorá je z dreva. V jej blízkosti sú dve malé plieska a od nej ide ľadovcová túra na 3646 m vysoký Aiguilles Rouges d´Arolla. My sme sa uspokojili s dosiahnutými 2821 m. V útulnej jedálni som si objednal u chatára polievku. Dostal som ju s nastrúhaným syrom v mištičke a dvomi mini krajíčkami chleba.

Postupne sme dorazili všetci, až na Vlada s Katkou. Vlado sa totiž vybral ešte na vyhliadkový bod Tete du Tronc a tak si predĺžil trasu. Spoza okien sme so záujmom pozorovali horolezecký výcvik dvoch päťčlenných skupín. Horskí vodcovia ich učili používať úväzky a laná. Sedelo sa nám dobre, no keď dorazil Vlado s Katkou, čas neúprosne zavelil na odchod. Vyšli sme kúsok nad chatu a po snehovom poli zišli na skalnatú cestičku. Z nej sme ešte dlho obdivovali chatu nad nami, no a samozrejme záchody, stojace zase na okraji zrázu. Na protiľahlom svahu sme mohli pozorovať včerajšiu zostupovú trasu, ako aj chatu Tza. Znovu a znovu sme sa mohli do sýtosti kochať pohľadmi na celý oblúk vrchov oproti nám a na pravej strane, ba dokonca v ďalekohľade sme videli vystupujúcu skupinku Glacier de Piéce na Cabane des Vignettes. Táto chata mala byť našim cieľom v piaty deň pobytu, no napokon sme sa na ňu nedostali. Zo skál a snehu sme zostúpili na zelené lúky plné kvetov. Našli sme dokonca kamenný prístrešok, slúžiaci voľakedy pastierom. Nebol už celkom vo forme, no v čase núdze by ešte poslúžil dobre.

Napokon sme si dali olovrantovú pauzu na zelenej lúke pri dvoch drevených krížoch. Z tohto miesta sme už dovideli do údolia. Peter dal kolovať ploskačku, aby sme si uctili krásny deň. Po chvíľke sme sa vybrali na zdanlivo posledný úsek cesty. Zostúpili sme k blankytne modrým plesám, napájaných bielo sčerenými kaskádami potoka. Za miernym vŕškom sa nachádzala ďalšia z mnohých horských osád.

Zostali sme s manželkou čakať posledných zostupujúcich, keď sa mi vo vysielačke ozval Láďo. Vraj zišiel pri mostíku z červenej značky a máme si dať na to pozor. Dočkali sme sa posledných štyroch zostupujúcich z chaty a vybrali sme sa po zvážnici. Myslel som si, že to bude pohodová cestička a za hodinku sme na chate. Môj omyl sa veľmi rýchlo ukázal. Cesta neuveriteľne stúpala a klesala. Cez mostíky sme prešli tri potoky a napokon sme šli aj za pomoci reťazí úsek, kde pár sto metrov pod nami bola cesta do Arolla. Tým štyrom sme ušli a dokonca sme dobehli ďalšiu štvoricu bezvládne sediacu pri cestičke. Musel som ich povzbudzovať, že podľa správ vo vysielačke je to na chatu už len 20 minút. Napokon sa nám ukázali budovy v Arolla a my sme popri hotelíku Glacier zostúpili na námestie.

Dôjsť sme došli všetci v poriadku, no tých 21 km vysokohorským terénom dalo každému riadne zabrať. Nuž som naplánoval na tretí deň oddych s návštevou podzemného jazera v St. Leonard a historického mesta Sion.