Túra: Túry na chaty nad Arolla III.

Túra Túry na chaty nad Arolla III.

15. 9. 2009

Arolla má skvelú polohu. Počas maximálne 5 hodín je z nej dostupných 6 chát s chatárom. Vedie cez ňu 9-dňový okruh Tour Matterhorn – Tour du Cervin, jedna z korún vysokohorskej turistiky. Snáď sa mi v budúcnosti podarí nájsť na ňu parťákov. V oddychový deň sme navštívili najväčšie podzemné jazero Európy v St. Leonard a historické mesto Sion s najstarším funkčným organom na svete. To je tiež jedna z výhod Arolla. Počas dvoch hodín jazdy autom sa dá dostať z nej do soľnej bane v Bex, historického Saint Maurice, Sionu, ale aj Zermattu.

Vzdialenosť: 12 km

Prevýšenie: +663 m stúpanie, -663 m klesanie

Náročnosť: stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice

Čas: 1 deň

Pohoria: Švajčiarsko: Alpy – Západné Alpy – Vnútorné kryštalické Alpy - Penninské Alpy - Walliské Alpy - Val dés Dix

Trasa

Najvyšší bod: 2804 m n. m.
Najnižší bod: 2141 m n. m.

Voda: chata Prafleuri, hotel Ritz

Nocľah: Chata Sporting Arolla

Doprava: vlastné auto a pešo

SHOCart mapy: Kűmmerly + Frey Val d´Hérens 1 : 60 000

3. deň

Arolla – Grand Dix – Cabane Prafleuri – La Barma – prehliadka Grand Dix – Arolla

Po dni oddychu sme mali v pláne ísť na Cabane des Dix. V noci však pršalo a všetky okolité hory boli biele. Keďže sme sa mali pohybovať vo výške okolo 2 900 m a ja som nechcel riskovať pri prechode s tak veľkou skupinou, rozhodol som sa pre návštevu priehrady Grand Dix a podľa možností Cabane de Prafleuri vo výške 2 662 m nad ňou. Deň sa nezačal práve najlepšie.

Najprv sme skoro hodinu čakali na jedno auto, ktorému nefungovali svetlá a keď sme sa konečne pohli, po snáď 200 m jazdy dostalo druhé auto defekt. Napokon sme sa však všetci dopravili pod 286 m vysoký priehradný múr. Ide vraj o najvyššiu priehradu sveta. Krátkou serpentínou sme vystúpili od parkoviska k lanovke, ktorá nás vyviezla do výšky 2 370 m hore na priehradný múr. Dolu na parkovisku pred hotelom Ritz má cieľ 16 km dlhý beh Thyon – Dixence, počas ktorého bežci vystúpia až do 2 400 m. Počasie sa umúdrilo a tak sme prehliadku nechali na čas po návrate z túry.

Pohľad na bielym popraškom pocukrované okolité vrchy a dolu medzi nimi uzavreté priehradné jazero, tiahnúce sa do diaľky, bol úchvatný. My sme sa však akoby vzďaľovali od neho. Naša túra viedla okolo vrchu Mont Blava. Áno, dobre čítate. Blaváci tu majú horu a má 2 932 m! Prešli sme okolo uzavretej chaty, ktorá mi svojím stavom nejako do Švajčiarska nezapadala. Zostúpili sme k potôčiku a po jeho prekročení začali stúpať po svahu 3 047 m vysokého Pte. d´Alleves. V sýtej zeleni jarnej trávy svietili hrčky čerstvého snehu a vedľa neho zase alpské kvietky. Zaujímavá kombinácia.

Zrazu sa nad nami vo svahu objavili kľudne sa pasúce kozorožce. Ale vôbec ich nestresovalo nejakých 14 slovenských turistov. Fotoaparáty cvakali, ani keby sme ich už nikdy nemali vidieť. Pokračovali sme cez hodne skalnatý úsek a po jeho zdolaní nás čakal pohľad na vodopád rútiaci sa z asi 40 m výšky. Po kovovom mostíku sme prekonali potok a na obzore vykukla stavba. Ako sa neskôr ukázalo, nebola to ešte chata, ale technická budova pri malej priehrade. Tiež nás udivilo potrubie, vychádzajúce zo skaly a vedúce k potoku. Ako sme sa neskôr pri prehliadke priehrady dozvedeli, Švajčiari takto zvádzajú vodu z 35 okolitých ľadovcov do priehrady Dix. A to až od Zermattu a vôbec im nerobia problémy štvortisícovky, ktorých je teda v ceste požehnane.

Ešte krátky stupák a sme pred chatou. Vlastne sú dve. Stará drevená a nová. Na lavičkách pred ňou už sú šikovnejší z nás a čaká nás aj prekvapenie – snehuliačik. Ja som zamieril dnu do chaty. Spotenú bundu odkladám na vešiak a prezúvam sa do nachystaných papúč. Objednávam si svoju tradičnú polievku a opäť ju dostávam aj so strúhaným syrom a dvomi krajíčkami chleba. Pomaly sa trúsia dnu aj ďalší. Dohodneme sa, že pokračujeme po pauze do sedla Prafleuri vo výške 2 804 m a od neho zostúpime k priehrade a po jej brehu dokončíme vcelku neplánovaný okruh. Prehliadku priehradného múru máme objednanú na 16.30 a to by sme mali v pohode stihnúť. Teda to sme si mysleli, skutočnosť bola trošku iná.

Ľuďom sa príliš z chaty nechcelo a tak som ich musel v podstate vyhadzovať. Čakalo nás 200 m stúpanie, ktoré nám spestrili miestni s mopslíkom. Teda v snehu a tak vysoko by som takéhoto samostatne šliapajúceho psíka nečakal. Zo sedla sa nám otvoril úžasný kruhový výhľad. Zasnežené vrcholky hôr, kam oko dohliadlo a dolu pod nami slíž priehradného jazera, ktoré akoby tu bolo odjakživa. Švajčiari začali stavať priehradu v roku 1946 na mieste staršej a po 20 rokoch dokončili toto naozaj gigantické dielo, ktoré pokrýva 1/3 elektrickej spotreby celého Švajčiarska. Začali sme zostupovať trošku strmým chodníkom a priehrada sa nejako veľmi nepribližovala. Keď už to bolo pridlho, zjavila sa konečne aká-taká rovina a na nej chata ekológov. Zatvorená a oplotená. Jediná takáto počas nášho celého pobytu. Odškodnili nás zase kozorožce. Celé stádo pomaličky prechádzalo neďaleko nás cez potok a kľudne sa pásli. Opadávala z nich zimná srsť.

Prešli sme mostíkom potok aj my a za 10 minút sme došli k útulni La Barma. Neviem si predstaviť, ako dlho by niečo takéto existovalo voľne prístupné u nás. Splachovací záchod, postele s dekami, kuchyňa s hrncami a riadmi. Vašich 12,- CHF láskavo pošlite na toto číslo účtu. Dožijeme sa tohto u nás?

Za útulňou sa nám predviedol prvý svišť a cestou ich bolo ešte niekoľko. Zrazu sme zistili, že máme do prehliadky 30 minút a podľa smerovníka trasa k priehradnému múru mala trvať 55 minút. Nastal dosť zbesilý presun. Nechcelo sa mi veriť, že to stihneme. Avšak múdri domáci prekopali pre pohodlie turistov asi šesť tunelov a tak sme 16.30 chytili lanovku dole. Obsluha lanovky o našej skupine už vedela a zabezpečila nám prednostné zvezenie dolu. Cez vysielačku som Láďu inštruoval, aby nejako pozdržal začiatok prehliadky.

Vytrielili sme z lanovky a utekali zase hore do kopca k vstupu do priehradného múru. Stihli sme vstup a tak mohol nastať anglicko – nemecko – francúzsky výklad. Previedli nás časťou z 32 km chodieb, premietli nám film o histórii výstavby. Klobúk dolu pred tými, čo to naplánovali, no aj pred tými, čo to uskutočnili. Najúžasnejšie na tom všetkom je skutočnosť, že to priehradné jazero vyzerá, akoby tam fakt bolo odjakživa. Žiadna zdevastovaná príroda naokolo. Po naozaj zaujímavej prehliadke sme vyšli celí uveličení z dnešného dňa von a čakalo nás ďalšie záverečné prekvapenie. Jedno auto odišlo a nás zostalo 12 na dve autá. Nuž dobrých ľudí sa veľa zmestí a švajčiarski policajti nás nečapli. Večera bola nachystaná načas a chutná, takže pri vínku a gitare sme debatovali do noci.