Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Stratená - Plešivec

Štyri dni putovania po horách a lúkach Stolických vrchov, prekrásnou krajinou Slovenského rudohoria v poslednom týždni mesiaca júl. Trasa, kde si príde na svoje srdce tuláka, turistu či trampa, ale aj prírodovedca či milovníka samoty a romantiky. Trasa, kde sa môžete utáboriť, kde len chcete a kde vás nikto nebude šikanovať či obmedzovať.

Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 2008
Pohoria
Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras (Slovenský raj), Stolické vrchy, Volovské vrchy, Revúcka vrchovina a Slovenský kras (Plešivská planina)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1225 m n. m.
  • Najnižší bod: 218 m n. m.
Voda
Pri podchode železnice v Stratenej, na lúke pod Hanesovou, na lúke Nižná záhrada, lúka Danková, na chodníku pod Buchvaldom, v sedle Nemýtnik, v Brdárke, v osadách a dedinkách
Nocľah
vlastný stan, príp. 1. noc v Chate Rita na Čuntave a 3. noc v Štítniku
Doprava
Stratená/Dobšinská Ľadová Jaskyňa (vlak, bus), Plešivec (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.233 Slovenský kras, Sloven… (1:100.000)

Trasa

Stratená, časť Dobšinská Ľadová Jaskyňa (vlak, bus) - Dobšinská ľadová jaskyňa (bufety) - Stratená (vlak, bus) - roklina Tiesňavy - rázcestie pod Hanesovou - Nižná záhrada - sedlo pod Ondrejiskom - lúka Danková (bivak) - Stará Čuntava - Pred Čuntavou - sedlo Jama (rázc. pod Trsteníkom) - sedlo Nemýtnik - nad Fafľovou - Krížna jedľa - Rejdová - Vyšná Slaná - sedlo Široké pole - Brdárka - Kobeliarovo (bivak) - Petrovo - sedlo Filipka (bus) - cestná križovatka Roštár-Ochtiná-Štítnik - Štítnik (bus) - Honce (bus, bivak) - Gerlašská skala - Zvonárka - Nízka planina - Ďulová - Plešivec (vlak, bus)

Pár minút po dvanástej nás už legendárny rýchlik Horehronec vykladá na stanici Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Hoci sa nachádzame v 850 m výške, je poriadne teplo a už sa tešíme na jedno či dve štartovacie pivká. Prechádzame zo stanice k Dobšinskej ľadovej jaskyni, lenže tu je ticho a pusto. Zabudli sme, že je pondelok a to tu nič nefunguje. Ani jaskyňa a tým pádom ani jediný bufet. A tak čakáme na autobus do Stratenej, ale potom sa mrknem na poriadok, a vidím, že ani autobus v pondelok nechodí. Ešte že my sme živí. Nezostáva nám nič, len ísť nazad na vlak a osobákom sme o 13.30 hod. v Stratenej. Až tu si dáme v krčme pivo a poobedujeme z vlastných zásob. Netrvá to dlho a vraciame sa okolo stanice, podchádzame železničnú trať a po modrej značke sa vnoríme do peknej kaňonovej doliny Tiesňavy. Rebríkmi a mostíkmi prekonávame vody Tiesňavy a postupne sa dolinka rozširuje, až prídeme na prekrásne lúky pod Hanesovou. Vľavo je zastrešená studnička. Doplníme vodu, pokocháme sa a kúštik po žltej sa dostávame na červenú značku. Tu začína stúpanie. Najprv lesom a potom lúkami s poľovníckou chatou a okolo dreveného napájadla s tečúcou vodou sa dostávame na odbočku žltej do Samerovej (Samalovej) doliny. Výhľady sú úchvatné a my máme času na rozdávanie. Trasa stále pomaly stúpa lesom a lúkami. Upútavka na výhľad nás nenechá chladnými a asi 20 m od chodníka stojíme nad Hanesovou a výhľad nám berie dych. A tak len sedíme a kocháme sa. Po chvíli už sme zasa na trase. V sedielku pod Ondrejiskom vidíme asi 10 m od chodníka staré napájadlá, ale hoci tu tečie voda, nabrať sa nedá. Je to rozbité od kráv a neudržované. Holý hrebeň Trsteníka máme rovno pred sebou. Zostupujeme dolu chodníkom a dostávame lúky Danková, kde je opustený salaš a prameň priamo pod cestou. Hoci je okolie tiež rozbahnené od kráv, voda tečie z trubky a dá sa dobre nabrať. Preto sa rozhodujeme zostať tu na noc. Staviame prístrešok, varíme a robíme večerný oheň. Neďaleko počujeme zvonce kráv a tiež hlasy zabávajúcich sa rekreantov na Čuntave. A nad nami je úžasné hviezdnaté nebo.

Ráno nás budia zvonce kráv ponáhľajúcich sa ku prameňu. Črieda je nekonečná a my sme radi, že sme si večer nabrali plné fľaše. Je zaujímavé, že hoci je lúka dosť široká, takmer všetky kravy pojali úmysel presunúť sa práve cez náš tábor. Ale naše toreadorské skúsenosti im v tom rozhodne bránia. Kravy sa poberajú na lesnú cestu a stúpajú kdesi do neznáma. Baču ale niet. My sa púšťame zasa na trasu a ani nie o 20 minút stojíme pri rázcestníku nad Čuntavou. Všade okolo nás sú takmer holé pláne po polome. Drevo je vyťažené, haluzie je rozdrvené na 10-15 cm štiepky a celá postihnutá krajina je ním vysypaná. Drevo tak nedovoľuje preraziť burine a udusiť novovysadené stromčeky, ktorým sa celkom darí. Má to ešte aj iný účel. Zabraňuje to odplaveniu a vysušeniu pôdy a rozklad dreva je dobrým hnojivom pre lesný porast. Len je to trochu divné a nezvyklé. Takmer po vrstevnici sa dostávame okolo turistického útulku a lesníckeho zrubu na najvyšší bod nášho putovania, k rázcestníku Pod Trsteníkom (1225 m). Opúšťame červenú značku a nastupujeme na žltú. Trasa sa točí na východ a nám sa otvára úžasná panoráma na Vysoké Tatry. Hoci je vzduch čiastočne zaparený, ten pohľad je prekrásny. Po pravej ruke máme zalesnený masív Buchvaldu a pred nami holú stráň. Postupne sa dostávame na lesnú cestu a zväčša klesajúc ideme smerom na východ. Vychádzame na lúky plné čučoriedok. Robíme veľkú prestávku a pasieme sa ako medvede. Chodník prudko klesá pomedzi kríky a hoci terén je dosť neprehľadný, značkovanie je veľmi dobré a tak neblúdime. A potom sa krajina otvorí a my stojíme nad širokým lúčnatým sedlom Nemýtnik. Do sedla vychádza pár poľných ciest. Sú tu i dve chaty či salaše, ale bokom od našej trasy. Už zhora vidíme trasu nášho chodníka a preto sa v širokom sedle dobre orientujeme, hoci značky nevidno. Šikmo vpravo mierne hore a už sme na starej zarastenej lesnej ceste a takmer divočinou, preliezajúc popadané stromy, dostávame sa na lúky nad Fafľovou. V starších mapách vedie trasa práve týmito lúkami, zatiaľ čo v novšom vydaní stúpa trasa ešte asi 100 m a potom sa spúšťa takmer kolmo na vrstevnice priamo do Rejdovej. Ignorujem preto značku a zostupujeme lúčnymi cestami tlačiac sa k bočnému svahu kopca Krížna jedľa. Je to nádherná krajina a my sme radi, že sme si zvolili túto trasu, hoci je dvakrát dlhšia ako značkovaná. Míňame čriedu oviec a opitého baču a už sme aj pri potôčiku Slaná. Okolo neho pokračujeme hradskou až do dediny Rejdová. Pri miestnom amfiteátri prekračujeme potok a o chvíľu už sedíme v krčme. Je veru poriadne horúco a tak pivko nám dobre padne. So súhlasom krčmára vybaľujeme jedlo a obedujeme.

Naša cesta pokračuje ďalej. Asfaltkou okolo cigánskej osady, stále po žltej pokračujeme smerom do obce Vyšná Slaná. Pred nami sa týči mohutný masív kopcov Veľký a Malý Radzim a tiež sedlo Široké pole. Asi 300 m pred obcou značka odbočí vpravo a pokračuje po starej rozbitej asfaltke. Lenže nám sa nechce stúpať do sedla pod Kilhovom a tak asi po 200 metroch opustíme asfaltku a berieme sa vľavo cez malý potôčik hore kopcom a lesnou cestou pekne stúpame v chládku do sedla Široké pole. Vychádzame na prekrásnu lúku s porastom černíc a pretože tie pri zemi sú už zrelé, tak sa kŕmime a kŕmime. Tu sa dostávame na našu značku, teraz už zelenú a ešte chvíľočku s ňou stúpame do sedla a keď značka zabočí do húštiny, opúšťame vyjazdenú poľnú cestu a noríme sa do divočiny. Nuž a to bola obrovská chyba. Touto cestou išli naposledy kurucké vojská a naozaj neviem, prečo si ju zvolili aj značkári. Ten chodník je nepriechodný. Tŕnie, húština mladých vrbičiek, hloh, jalovce, no jednoducho džungľa. Lenže my stále veríme, že sa to zlepší a tak trpíme ako psi a derieme sa džungľou. Krv zo mňa tečie, ako by ma postrelili z brokovnice a som samý pichliač. Priatelia, ak pôjdete touto trasou, tak sa vykašlite na zelenú značku a držte sa poľnej cesty, ktorá ide asi 80 m vyššie a je pohodlná a bezpečná.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď sa konečne vynoríme nad Brdárkou a vstúpime do obce, miestni obyvatelia sa len divne na nás pozerajú. Našťastie hneď pri vstupe do obce je veľké betónové napájadlo a tečúcou vodou a tak sa umývame a perieme si tričká plné ihličia a pichliačov. Pri napájadle je aj turistická útulňa ako z Indonézie. Po odpočinku prechádzame vrchom obce okolo ďalšieho amfiteátra a dostávame sa na lúky. Hrebeň Stolických vrchov so Stolicou je dominantný a takmer stále lúkami po asi 1,5 hod. vchádzame do obce Kobeliarovo. Je už skoro 19 hodín a my toho máme na dnes už po krk. Miestna krčma nás veselo privítala a my zasa po dohode s krčmárkou varíme gulášovú polievku a dopĺňame horlivo tekutiny. Lenže čas letí a tak už takmer za šera pokračujeme po ceste smerom k miestnemu družstvu a potom prechádzame areálom družstva a poľnou cestou skoro pod les, kde konečne táboríme. Len hodíme spacáky pod strom a už aj spíme.

Ráno sa opakuje história z predchádzajúceho dňa. Družstvo opúšťa stádo kráv a samozrejme, že mieri rovno cez náš tábor na pastvu. My si varíme raňajky a po jedle sa púšťame po poľnej ceste tak, aby sme prekročili bokom hrebienok a dostali sa do obce Petrovo. Už včera sme sa totiž rozhodli, že nepôjdeme po značke, ale že si to vrzneme krížom. A darí sa nám. Cesta sa síce trochu točí, ale keď stretneme skupinu miestnych Rómov, ktorí majú svoju osadu priamo pri ceste pod družstvom, tí nás uistia, že ideme dobre. O chvíľu sa vnoríme do lesa a už zasa vystupujeme na lúky a klesáme dolu do dedinky Petrovo. Dedinku len tak bokom minieme a asfaltkou sa dostávame na hlavnú cestu idúcu zo sedla Filipka. Tu je aj autobusová zastávka a my máme šťastie, že nám asi o 15 minút ide autobus a tak nemusíme šliapať rozpáleným asfaltom až do Štítnika. Autobus však ide do Slavošoviec a nás zavezie iba na križovatku za Roštárom. Odtiaľ ťaháme peklom 32 °C asfaltkou do Štítnika a krčma na námestí je ihneď naša. V horách sme si ani neuvedomili, aká je dolu horúčava. Preto trochu upravujeme náš plán a ďalším autobusom sa zavezieme do obce Honce. Tým si skrátime dlhý a únavný nástup na Plešiveckú planinu. V obci si naberieme vodu a vystúpime nad dedinku do sadov. Tu si staviame prístrešok, výdatne povečeriame a celkom skoro ideme spať.

Vstávame dosť skoro, aby sme sa pri výstupe na Plešiveckú planinu vyhli najväčšej horúčave. Poriadne sa napojíme čajom a ešte raz zbehneme do dediny naplniť fľaše. Veď na Plešiveckoj planine vody niet a pri takejto horúčave budeme isto poriadne smädní. Poľnou cestou prekročíme menšiu úžľabinu a lúkou sa len tak, podľa mapy, berieme do cípu lesa a stiesnenej dolinky. Tu by sme mali stretnúť modrú značku, ktorá by nás mala viesť až do Plešivca. Ale značky niet. Podľa mapy sme však správne a preto pokračujeme hore dolinkou lesnou cestou. Tá však asi po 300 m odbočuje vpravo a chodník stúpa hore. Nevadí. Púšťame sa po chodníku a konečne prvá modrá svieti na strome. A potom už je to bez problému. Stúpanie nie je také hrozné, ako sme očakávali a my sme po hodine chôdze navrchu pri rázcestníku Gerlašská skala.

Zvlnené lúky s početnými porastmi jalovca, divokej trnky a brezičiek, škrapy, závrty a prepadliská míňame po chodníku nenáročným terénom. Naposledy sme tu boli v roku 1994 a za 15 rokov sa krajina zmenila. Tým, že je Plešivecká planina súčasť Slovenského krasu, stala sa národným parkom a hoci i teraz sa tam pasie, lúky, ktoré sa nesmú čistiť od náletov, zarastajú najmä jalovcom a divou trnkou. Krajina mení charakter a jej kúzlo sa stráca. Po ceste míňame opustené a suché napájadlá, do ktorých sa kedysi čerpala voda až z dolín. Nakoniec sa dostávame k veľkej zbernej nádrži (cisterna) na dažďovú vodu, v ktorej skutočne voda je. Ale len pre dobytok. Voda je zelená a už takmer zničená nádrž bez čerpadiel je vybavená vahadlovou studňou, pomocou ktorej je možné vodu preliať do napájadiel. Nuž, čo sa dá robiť. Sme trošku sklamaní, pretože v našich spomienkach táto krajina vyzerala inak. Prechádzame cez velikánsku lúku s lievikom priepasti a dostávame sa do lesa. Lesná cesta je riadne vyjazdená traktormi a autami a postupne sa mení na asfaltku. Míňame opustenú horáreň, ktorá je tiež bez vody a capkáme a capkáme. Horúčava stúpa a pochod lesom je nezaujímavý a únavný. A vtom zasa prišla naša záchrana v podobe Ávie, ktorá viezla hore koscov a teraz sa vracia. Šofér nám zastavuje a my sa veziem dolu do Plešivca. Na stanici ihneď chytáme vlak do Rožňavy a odtiaľ nám už ide autobus domov.

Boli to nádherné štyri dni a počasie nám po celý čas prialo. Trasa Stratená – Rejdová je aj na jednodenný výlet s ľahkým batohom. Je to isto najkrajšia časť nášho putovania, ale aj zbytok trasy bol veľmi pekný. Po ceste sme stretli jediného turistu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie