Asi najťažšie bolo vlastne zistiť, kam chceme isť. Výber je obrovský, ale niekoľko podmienok postupne zužuje našu voľbu. Chceli sme túru technicky nenáročnú, nikto z nás nemá skúsenosti s prechodom ľadovcov ani adekvátne vybavenie na ľad. To isté sa týka skál a lezenia. Zároveň sme chceli atraktívnu krajinu, nielen ľad a skaly a tiež vyjsť niečo vyššie, ako sa dá na Slovensku. A keďže sme boli fyzicky rôznorodá partia, pokúsiť sa vyhovieť každému. Nakoniec voľba padla na Schladmingerské Taury patriace do celku Nízke Taury ležiace oproti masívu Dachstein. Podľa mapy od spoločnosti freytag&berndt WK 201 začínam s plánovaním jednotlivých etáp. Zameral som sa na centrálnu časť pohoria s najhustejšou sieťou chodníkov a tiež najatraktívnejšími vrcholmi, a tak vznikla túra na 4 dni.

Preintaler Hutte

Do Schlamingu prichádzame relatívne rýchlo. Bez problémov sme našli aj odbočku do doliny Untertal. Vjazd do doliny je spoplatnený, v strede doliny je mýtnica. Na 3 dni platíme 10,- € za auto, jeden deň sme dostali zadarmo. Míňame niekoľko parkovísk, končíme až na poslednom v závere doliny. Tu končí cesta po 600,5 km jazdy z Martina. Je 13.30 h, čaká nás ľahký presun na chatu Preintaler Hutte, podľa mapy cca 6,6 km a prevýšenie 578 m. Je príjemne teplé popoludnie a my sa plní optimizmu púšťame do doliny vľavo. Značku sme nenašli, naším smerom ide len jeden chodník. Púšťame sa po ňom a čoskoro sa dostávame do rokliny tvorenej potokom Riesach. Roklina plná vodopádov, perejí a krásnych zákutí. Chodník je tvorený oceľovými rebríkmi, lávkami a lanovým mostom v 30 m výške. Trocha adrenalínu pre množstvo turistov, čo tu je. Opatrne začínam fotiť, neviem, ako vydržím s batériou, a či bude možnosť nabíjať. Opätovné výstupy a zostupy rebríkmi zohrievajú naše stuhnuté svalstvo. Posledný výstup, dolina sa rozširuje a my sa dostávame nad čarovné jazero Riesach See (1338 m n. m.) s panorámou hôr okolo. Na ľavej strane jazera sa pripájame na cestu, ktorá vedie hore údolím. Prechádzame okolo niekoľkých zrubov a chát. Niektoré slúžia ako reštaurácie, iné zrejme pastierom kráv. Tie dotvárajú až gýčovú kulisu tejto krajiny. V závere doliny rozoznávame medzi stromami vodopád a nad ním našu chatu. Posledná časť cesty, odbočka doľava vedie naše kroky do lesa a začíname opäť stúpať. Prechádzame na druhú stranu potoka a po niekoľkých serpentínach, kde sa celkom zapotíme, stojíme pred chatou. Zhadzujeme batohy a skladáme sa na terase. O chvíľu si už pripíjame oroseným mokom. V tom teple a po poslednom stúpaní padlo výborne. O niečo neskôr vynášame batohy do podkrovia, ktorú tvorí jedna veľká miestnosť – matrazenlager. V dvoch radoch sú tu vedľa seba postele s vankúšmi a dekami. Oproti mojím skúsenostiam zo Slovenska je to na dobrej úrovni. Po základnej hygiene balíme náradie a ideme variť večeru. Zo slušnosti vybiehame hore do doliny. Usádzame sa pri potoku, na svahu sa pasú kravy. Večerné slnko a predlžujúce sa tiene maľujú túto rozprávkovú krajinu.

Hochstein

Ráno je rovnako malebné ako večer. Narýchlo vybieham fotiť. Obloha je úplne jasná, prísľub pekného dňa. Okolité štíty zalievajú prvé lúče slnka. Z chaty odchádzame okolo 8.00 h. Nemáme sa kam náhliť, čaká nás výstup 921 výškových metrov na Hochstein a zostup 1065 m na druhú stranu na chatu. Vzdialenosť podľa mapy je 8,8 km. Prvé kroky opierame o svah oproti chate. Chodník vedie pomerne strmým svahom, vďaka ktorému rýchlo naberáme výšku. Neskôr sa výstup mení na traverz, čo je podstatne príjemnejšie. Z lesa vystupujeme na horské lúky. V príjemnom predpoludní sa skladáme na jednej lúčnej plošine a dávame neskoré raňajky. Pokračujeme príjemným chodníkom a len pozvoľna stúpame. Cestou míňame potoky, vodopády, jazierka, dokonca slatiny. Vody je tu plno vo všetkých formách. To má za následok bohatú a pestrú flóru. Kvitne tu neuveriteľné množstvo rastlín.

Postupne sa dostávame do výšky okolo 2000 m. Opäť začíname stúpať. Pri smerovníku Kaltenbach vo výške 2040 m prvýkrát vidíme Hochstein. Je presne nad nami o 500 m vyššie. Odtiaľto je to už iba strmo hore. Je poludnie a my sa potíme pod batohmi hore svahom. Postupne sa všetci stretávame v sedle Kaltenbachschulter. Tu je niekoľko variantov postupu. Martin, Maroš a ja volíme výstup na vrchol. Renáta a Vojto traverzujú horu z pravej strany. Posledných 150 m vedie exponovaným terénom. Nepríjemná je najmä sutina a uvoľnené kamene. Nasleduje 7 m stena zaistená kramľami na samotný hrebeň. Najťažšie miesto je ale asi 5 m dlhý ostrý hrebeň s priepasťami po oboch stranách. Po jeho prekonaní stojíme na samotnom vrchole. Hochstein - výška 2543 m n. m. a čas 14,5 h. Čas podľa údaju z chaty Preintaler Hutte - 6 h sme prekročili o 30 min. Vzhľadom na viaceré prestávky, raňajky a nenáročné tempo s batohmi je to pozitívne zistenie. Vrchol nám dal všetko, čo len mohol. Jasné počasie, bezchybné výhľady, bezvetrie a teplo. Fotíme najmä výhľady na sever, ktoré sme doteraz nevideli, masív Dachstein. Na druhej strane nachádzame chodník a začíname zostupovať. Táto strana má miernejšie klesanie, ale o to dlhšie. Niektoré ťažšie miesta sú zaistené lanami. Veľmi sa ich nedržím, oproti reťaziam, na ktoré som zvyknutý napr. z Tatier, majú malý priemer a mám pocit že by som sa ich neudržal. Onedlho v sedle Obere Filzscharte sa stretávame s Renátou a Vojtom a pokračujeme v zostupe. Pri ďalšom smerovníku opúšťame hrebeň a klesáme do doliny. Okolo 16.30 h sa zastavujeme pri opustenom salaši. Tečie tu potok a tak varíme, buď to bude olovrant alebo večera. Ďalší z magických momentov, ktoré mam tak rád. Sedieť niekde vysoko v horách s partiou priateľov pri dobrom jedle a káve. Pozorovať krajinu okolo a skláňajúce sa slnko. A hlavne všetky starosti civilizovaného sveta sú vtedy relatívne. No zostup už relatívny nebol, bol tvrdý hlavne pre kolena, pomerne strmý a dlhý. Postupne pribúda vegetácie, objavujú sa kríky, nakoniec aj chata hlboko pod nami. Únava pod ťažkými batohmi sa začína prejavovať. Našťastie sme už dolu. Chata s názvom Hans – Wodl Hutte leží na brehu jazera vo výške 1528 m. Patrí rovnako ako ďalšie v oblasti do siete chát Preintaler. Táto je podstatne menšia a aj menej obsadená. Dávame pivko a keďže už nejako nie je vôľa ísť von a variť, rozhodli sme sa aspoň pre polievku na chate. Napriek tomu alebo práve preto (?) nám chatár nechce predať samotný nocľah. Nocľah aj s raňajkami, ktoré nám nanútil, stoja 14,- €. Zaspávame zmorení viac ako včera, ale napriek tomu stíham ešte vonku fotiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Voda, sama voda

Ráno jediný pohľad z okna a ja som vedel, že nielen z fotenia nič nebude, ale že nás čaká ťažký deň. Hmla a husté mraky zakrývajú štíty nad nami. Budíme sa do neveselého rána. A skôr, ako stihneme vyraziť, musíme vytiahnuť aj nepremokavé oblečenie, začína pršať. Dnes sa vrátime na chatu Preintaler, ale inou cestou. Cez 2747 m vysoký Hochwildstelle. Takže najskôr 1219 m hore potom 1090 m dolu. To všetko na vzdialenosti 7,5 km. Cesta opäť vedie najskôr dolinou s bohatou vegetáciou. Čo je najhoršie, všetko je mokré. Nielenže prší, ale z kríkov a rastlín, cez ktoré sa predierame, zrážame na seba vodu. Obchádzame vodopád a cez skalný prah prichádzame k ďalšiemu jazeru - Ober See. Dážď naberá na intenzite. Sme mokrí, prepotení, zmoknutí. Dokonca nepomáha ani Gore-tex. Martinove Garmonty presiakli, moje Kaylandy s membránou e-vent tiež. Problémy majú aj ďalší. Stúpanie nad jazerom je najprudšie, ale ustupuje vegetácia a tiež mraky sa začínajú trhať. Po 2 hodinách je po daždi, prezliekame sa do suchého a v lepšej nálade pokračujeme ďalej. No výsledok dažďa je, že štyria z piatich máme mokré nohy. Snáď to na chate dosušíme. Do sedla Neualm Scharte 2347 m prichádzam o 11.30 h, čakám na ostatných a uvažujem, čo ďalej. Na Hochwildstelle je to 400 výškových metrov a 2 hod. cesty. Vrch nevidno, hore je hmla a znova sa zaťahuje. Napriek tomu mám chuť ísť hore. Postupne všetci prichádzajú do sedla. Môj nápad na výstup však ostatní nezdieľajú a do sólo akcie sa nechcem púšťať. Utešujem sa tým, že dnes to už dôjdeme, dáme sa do poriadku, posušíme a zajtra sa pustíme do ďalších kopcov. Začíname zostupovať. Opäť prehánka, opäť hmla. Zostupujeme k miestu, kadiaľ sme išli včera. Okolo 13.00 h zastavujeme a varíme obed. Neprší, sme v suchu a máme niečo teplé do žalúdka. Vraciame sa tou cestou, ktorou sme včera vystúpili. Zostupy sa ukazujú náročnejšie ako výstupy. Martina začína bolieť koleno, Renáta má toho tiež dosť. Na Preintaler Hutte bude dnes namiesto pivka teplá polievka. Zahreje viac a tiež odpoveď chatára o zajtrajšom počasí. Napriek môjmu optimizmu, Martin končí, Renáta tiež. Rozmýšľam, čo ďalej. Nakoniec sa s Marošom a Vojtom rozhodneme pre krátku poldennú akciu. Pohľad do mapy a voľba padá na Waldhorn. V noci sa budím a cez okno vidím hviezdy.

Waldhorn

Ráno vstávame podstatne skôr ako predchádzajúce dni. Je opäť jasno, vonku 9 stupňov Celzia a o 6.00 h vyrážame na 3 hodiny vzdialený vrchol. Bez raňajok, naľahko zbalení sa rýchlo púšťame do doliny vpravo od chaty. Vonku je sviežo a rýchlo napredujeme. Občas fotím štíty osvietené vychádzajúcim slnkom. Hore v doline budíme driemajúce kravy. Cez jeden zo skalných prahov sa dostávame k jazerám Kapuzine See. Slnkom osvietené okolité bralá, vystupujúca hmla po včerajšom daždi, hladina jazera s ľadom na hladine. Ďalší z okúzľujúcich momentov. Na chvíľu zastavujeme, dopĺňam cukry polovicou čokolády a nasávam čaro chvíle. Nad jazerom vidíme sedlo, do ktorého smerujeme. Prevaľuje sa cezeň hmla. Krátko pred ôsmou dosahujeme sedlo Waldhorntorl vo výške 2283 m. Na druhej strane hmla a vietor. Odbočujeme doľava po hrebeni. Po pár metroch začína prvý komín. Celý hrebeň ma niekoľko lezeckých pasáži, nie však extra náročných. Nie sú tu žiadne technické pomôcky. Chodník vedie stále strmo hore a strieda obe strany hrebeňa. Často strácame jeden druhého v hmle. Samotný vrchol nevidieť a párkrát márne dúfame, že skala pred nami bude posledná. Chodník ju však len obíde a pokračuje ďalej. Snažím sa postupovať najrýchlejšie, ako môžem. Občas čakám Maroša, pre ktorého to bola skúška ohňom, občas fotím. Nakoniec sa všetci spolu stretávame na hrebeni, odkiaľ vidíme vrcholový kríž. Posledných 30 m. Waldhorn - 2702 m n. m., čas 9.01 h. Tempo, ktoré sme mali pri výstupe, sa nám zdalo rýchle, napriek tomu sme prišli presne. Výhľad je neopakovateľný, počasie ideálne. Pomedzi hmlu fotím okolité štíty. Robíme vrcholové foto a zápis do knihy. Dopĺňame energiu, čaká nás zostup cca 1600 výškových metrov na parkovisko k autu. Po pol hodine opúšťame vrchol. Prvú časť do sedla ideme opatrne, hmla vystúpila a odkrýva nám ďalšie výhľady na juh. Zo sedla zostupujeme podstatne rýchlejšie, mnohé miesta v pokluse. Už sa nemusíme šetriť, ideme, čo to dá. Naplno. Na chatu sme zostúpili za 2 hodiny. Blíži sa poludnie, balíme. Krátko popoludní začíname zostup na parkovisko. Na brehu jazera sa stretávame s Martinom a Renátou. Poslednú časť po nekonečných rebríkoch už nemusím, je tu plno turistov, ktorí prekážajú, nohy tiež dostali svoje. Kúsok pred parkoviskom zastavujem poslednýkrát. Zhadzujem batoh a mierim k blízkemu potoku. Už v sandáloch sa domotám k autu. Myšlienka, že už nemusím kráčať, mi dodáva energiu, a tak na kraji parkoviska vybaľujeme a varíme obed. O 14.30 h vyrážame domov, čoskoro v aute zaspávam.

Spomienka

Je štvrtok ráno, pozerám z okna svojho bytu. Čas je správny, len miesto je iné, ako malo byť. Práve som mal stúpať niekde v horách Schladmingských Taur. Smerom na chatu Golling Hutte. A ďalší deň sa pokúsiť o zdolanie impozantnej hory Hochgolling. Na tú som sa tešil najviac. Urobili sme však niekoľko chýb, ktoré nás stáli úspech. Dnes viem, že niektoré veci by som urobil inak. Ale napriek tomu hodnotím akciu pozitívne. Minimálne v tom, že sme sa oťukali, poznáme svoje limity, atď. A tiež preto, že pobyt v tej čarovnej krajine bol splnením jedného sna, sna o Alpách.

Gross Gott

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek