Nebolo to inak ani tento rok. Popravde, niet sa čomu čudovať, Perinbabe sa práve nad Malými Karpatmi asi roztrhlo vrece a dožičila nám poriadnu nádielku (alebo možno pochopila, že keď už máme bežky, chcelo by to k nim aj sneh). Nech je ako chce, po dlhej zime sa už snehu prestávalo hore na kopcoch páčiť a hneď ako sa oteplilo, hľadal si čo najkratšiu cestu dole, do údolí, nížin a napokon až do mora. A keďže snehu bolo veľa a jarčeky malé a upchaté, neostávalo mu iné, než si požičať iné cestičky. Ľudské, čím zmenil dôverne známe pokojné miesta na nepoznanie.

Overovanie situácie

Inšpirovaní fotkou v galérii sme sa ešte v piatok podvečer pobrali na výzvedy. Auto sme nechali na začiatku kameňolomu a pešo sme sa dopracovali „až“ kúsok za vodopád. Keďže s pribúdajúcim časom a vzdialenosťou začalo svetla výrazne ubúdať a vody rovnako výrazne pribúdať, zavelila som na ústup. Táto krátka prechádzka sa ale stala dobrým odrazovým mostíkom pre sobotňajší popoludňajší výlet.

Vyrážame

Poučení z predošlej návštevy sme v skrini povyhrabávali čo najnepremokavejšie oblečenie. Čím nižšie položené časti tela malo zakrývať, tým boli nároky na nepremokavosť vyššie. Bolo totiž jasné, že suchou nohou to tentokrát nebude. Hoci „hore“ už veľa snehu nebolo, „dole“ bolo o to viac vody. Obrnení všetkým, čo bola skriňa ochotná vydať, sme pod Dračím hrádkom opustili bezpečie nášho približovadla a vydali sa v ústrety nástrahám rozbúrenej asfaltky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vodná cesta

Úvod bol bezproblémový. Pohodlne sme si vykračovali dolinou Prepadlé po zeleno značenej asfaltke smerom na Košarisko, občas sme niekoho stretli. Rozvodnený Stupavský potok zjavne lákal viacerých na povodňovú turistiku, pretože bežne tu nie je ani zďaleka taká pešia premávka. Podaktorí nás dokonca varovali, že ďalej je už veľa vody. Nenechali sme sa ale odradiť a odhodlaní čeliť nástrahám veľkej vody sme dorazili až ku kameňolomu, kde zopár ľudí spúšťalo na vodu kajaky. Odolali sme nutkaniu pozrieť si, ako im to pôjde a radšej sme sa sústredili na to, ako pôjdeme ďalej my. Na mieste, kde ktosi mával koňa, by sa skôr dali chovať kačičky, na ceste vedúcej povedľa by sa zas zabavili lososy. Pre nás suchozemských ostal múrik a na záver test nepremokavosti topánok alebo dĺžky skoku.

Pokračovanie sa nieslo v znamení striedania mokrých a suchých úsekov, až sme dorazili k vodopádu. Z cesty ho bolo len počuť, no stačilo zostúpiť o pár krokov nižšie a k akustickému sa pridal aj vizuálny vnem. Škoda len, že niektorí si jeho okolie zjavne zmýlili so smetiskom, takže bolo treba veľmi dobre zvažovať, kam stúpiť a kam radšej nie. Pohľad zhora však nebol tým pravým orechovým, takže sme zahájili na naše pomery takmer až horolezecký zostup k jeho nižším partiám. Poriadkumilovní spoluobčania ani tu nezaháľali. Horolezecký zostup už vopred predurčoval aj horolezecký výstup, ktorý sme rovnako bravúrne zvládli a mohli sme pokračovať v púti proti toku Stupavského potoka.

Chvíľu sme išli po ceste, potom naľavo od nej, inokedy zas napravo. Potok si s nami robil, čo sa mu zapáčilo. Raz nás dokonca vytlačil z cesty nadobro a poslal krížom cez kameňolom. Ešteže sa našli kôpky zodpovedného snehu, ktorý nešiel s prúdom a neroztopil sa skôr, než nám ukázal, kadiaľ išli naši „predbrodiči“.

Na vrchnom konci kameňolomu bolo vody na ceste stále neúrekom, preto sme pokračovali po ľavej strane cez kríčky. Na opačnom brehu stáli bezradní cyklisti mieriaci do Borinky, ktorých veľká voda dosť prekvapila a zvažovali, či brodiť, alebo to otočiť. Napokon dospeli k rozhodnutiu vrátiť sa tam, odkiaľ prišli, zatiaľ čo my sme nebojácne pokračovali ďalej.

Stopy našich predchodcov viedli strmým svahom pomerne vysoko nad vodou, teda asfaltkou. Tu sa naše družstvo rozdelilo na tých, ktorým sa nechcelo do vody a tých, ktorým sa nechcelo škriabať sa hore. Našťastie sa cesty oboch skupín po chvíli znova šťastne spojili na súši. Ďalej nás už čakali len plytké potôčiky, ktoré nebol problém prebrodiť alebo dokonca obísť. Nás však povodňová turistika lákala ďalej, preto sme sa rozhodli prejsť si znova dávnejšie objavenú cestu, ktorá vedie na vrchné poschodie kameňolomu s parádnym výhľadom do doliny.

Za vodou

Na jednej zo zákrut pred Košariskom sme teda opustili zelenú a odbočili doľava po širokej ceste a stúpali hore po kohosi stopách. Cesta sa postupne stáčala vľavo a naberala správny smer. Kedysi sme tadiaľto išli za keškou, dnes nám už stačila pamäť. Hlavne, keď nebolo treba nikam odbočovať. Naša široká cesta nás na záver síce opustila, no to už sme vedeli, že čoskoro prejdeme okolo Trucky až k vyhliadke. Zo zasneženého lesa sme sa akoby mávnutím čarovného prútika preniesli na slnkom ožiarenú plošinu kameňolomu s vyhriatou trávičkou, kde už nadobro zvíťazila jar. Na dôvažok sa pred nami otvoril výhľad do doliny Prepadlé, kde sme mali jedinečnú príležitosť sledovať dvoch motorkárov, ktorí mierne precenili svoje schopnosti alebo podcenili silu vody. Po tom, čo jeden z nich okúpal svoju motorku v studenej vode Stupavského potoka, to už tak sebavedome nešlo ani tomu druhému. Prvý poctivo tlačil a my sme mali o zábavu postarané. Dole ako mravčekovia prechádzali ľudia, či už pešo, na bicykli, na motorke, na štvorkolke, na aute... Stále bolo na čo pozerať. Niektorí boli na vodu pripravení, iní menej, no neohrozený cyklista „obutý“ do štýlových bielych supermarketových igelitiek rozhodne bodoval.

Predsa sme však napokon museli opustiť strategické miesto a znova sa vnoriť do útrob zasneženého lesa. Okolo Trucky sme sa vrátili na „našu“ širokú cestu, ktorou sme pokračovali až na väčšiu križovatku. Tam sa stopy predchodcov rozdeľovali, preto sme sa, kvôli pokoju v domácnosti, museli vybrať po tých, ktoré viedli miestami, na ktoré naša noha ešte nevkročila. Nebolo to najšťastnejšie riešenie, keďže sme nakoniec skončili pri akomsi plote a postupne sme definitívne stratili aj stopy. Zvolili sme teda smer, ktorým sme chceli ísť, a vydali sa krížom cez les.

V rámci očakávaní sme došli do dolinky, kde sme sa zastavili pri chate Rybníček a pokračovali ku Stálenke. Odtiaľ sme už mali nacvičenú cestu na žltú medzi Pajštúnom a Dračím hrádkom. Ťažba v týchto častiach lesa nás po nalodení sa na žltú rýchlo presvedčila, aby sme ako cestu k autu zvolili radšej skratku cez Dračí hrádok. Je síce strmá, no aspoň sa po nej nevyvážajú traktory a pri troche opatrnosti sa dá zdolať. Dole sme si ešte našli zabudnutú kopu snehu, očistili v nej topánky, návleky, nohavice... a mohli po príjemnom popoludní spokojne zamieriť domov.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek