Túra

Hrebeňom Roháčov

30.09.09
Aj keď ide o jednu z najnotorickejšie známych hrebeňových túr v roháčskej časti Západných Tatrách, nič jej to neuberá na kráse. Nechajte sa preto previesť cez Rákoň a Volovec na Ostrý a Plačlivý Roháč. Odmenou vám budú úchvatné výhľady a pocit, že to naozaj stálo za to.

Čo môžu dvaja turistickí nadšenci robiť na svadobnej ceste? No predsa, chodiť po túrach, na Slovensku, po Roháčoch... Teda, keď im v tom počasie praje. Čo nám neprialo. Aspoň nie prvých niekoľko dní, ktoré sme alternatívne venovali spoznávaním iných krás Oravy. Zato, keď nám na šiesty deň konečne vyšlo slnko, bolo rozhodnuté. Hor sa na jednu z najnotorickejšie známych túr na oravskej strane Západných Tatier.

Trasa

Zuberec, Zverovka (chata, bus, parkovisko) – Látaná dolina – Zadná Látaná – sedlo Zábrať – Rákoň – Volovec – Jamnícke sedlo – Ostrý Roháč – Plačlivô (Plačilivý Roháč) – Smutné sedlo – Smutná dolina – rázc. pod Roháčskymi plesami – Ťatliakovo jazierko – Ťatliakova chata – Adamcuľa – Roháčska dolina – Zuberec, Zverovka (chata, bus, parkovisko)

Tak sme sa presne týždeň po našej svadbe ocitli o siedmej ráno v autobuse z Habovky spolu s ďalšími turistami smer Zverovka. Cestou cez Zuberec sme pozbierali ešte niekoľko ranných vtáčat a o pol osmej sme už všetci postávali pri rázcestníku kúsok pod chatou Zverovka, kde má autobus konečnú. Odtiaľ vedú smerom k hrebeňu dve možné cesty, obe väčšinu svojej dĺžky po nekonečnej asfaltke, jedna cez Roháčsku dolinu a druhá cez Látanú dolinu.

Pôvodne sme mali naplánované ísť hore práve tou prvou, ktoré je frekventovanejšia, a tým pádom značne zmenšuje môj strach zo stretnutia s medveďom. Do Látanej ale zamierila hŕstka turistov, tak sme sa rozhodli na žltú značku staviť aj my, a to mi už potom ani nevadilo, keď sme asi v polovice cesty dolinou na ceste obchádzali pomerne čerstvé výkaly nejakého veľkého zvieraťa. Predo mnou turisti, za mnou turisti, snáď si nevyberie právne mňa.

Po asi hodine cesty asfaltkou v krásnom zalesnenom údolí so strmým úbočiami po oboch stranách, zrazu cesta končí a značka smeruje konečne doprava na lesný chodníček. Stúpanie je zatiaľ len veľmi mierne a výhľady obmedzené korunami stromov. Onedlho však prichádzame k rázcestníku s modrou značkou, ktorá vedie do Lúčneho sedla a na vrch Lúčna. My však ostávame verní žltej a čoskoro nás tá vyvedie strmými serpentínami von z lesa do pásma kosodreviny. Pred nami sa v tom otvára celá dolina so slovensko-poľským hrebeňom, ktorá je odmenou za namáhavé naberanie výškových metrov. Kdesi pred nami vidíme, ako sa vinie chodník hore smerom do sedla Zábrať a keďže tušíme, že nám dá ešte riade zabrať, oddychujeme a posilňujeme sa čučoriedkami, ktorých je naokolo neúrekom. Značka sa potom stáča cez kosodrevinu doprava, na chvíľu sa strácame z dohľadu ostatným turistom, ale to sme už skoro na úrovni sedla, kam je to už príjemná polorovinka - polostúpanie.

Hôľne sedlo Zábrať poskytuje jeden z najkrajších výhľadov na celý hrebeň Roháčov. Pod nami, na opačnú stranu odkiaľ sme prišli, je vidno Ťatliakovu chatu s Ťatliakovým jazerom. Odtiaľ tiež vedie do sedla po zelenej chodník, a tak zvedavo vyzeráme koľko ľudí sa dnes rozhodlo vyraziť na túto časť hrebeňa. Je prvý deň, kedy je konečne stabilné počasie a je to hneď aj vidno, Roháčska dolina začína byť korzom. Rozhodujeme sa preto pokračovať bez ďalšieho otáľania hore. V sezóne je, podľa mňa, ideálne byť na Ostrom Roháči pred obedom alebo tesne okolo obeda, kedy máte menšiu šancu, že sa začne tvoriť zápcha z ľudí prichádzajúcich z oboch smerov hrebeňa. Skúsenosť spred pár rokov mi pripomenula, že na Ostrom Roháči budem mať čo robiť sama so sebou, nie to ešte s nedisciplinovanými netrpezlivými turistami. Niektorí si totiž nedočkavosť pri čakaní na reťaze krátia tým, že sa vám na ne zavesia skôr, než ich pustíte z rúk alebo vám postúpajú po rukách v snahe „obehnúť“ vás, čo je na hrebeni mestami celkom adrenalínový šport.

Som preto spokojná, keď kontrolujem náš medzičas na prvom zo štyroch vrcholov, ktoré nás v ten deň čakajú, na Rákoni (1 876 m n. m.). Tu sa lúčime aj s našou žltou značkou, na Volovec nás odprevadí už modrá. Obloha je takmer bez obláčika, ale studený vietor navodzuje chladný pocit, aj napriek tomu, že praží augustové slnko. Bundu si teda nechávam na sebe a pohľadom sa snažím vstrebať celú našu dnešnú trasu. Čaro takýchto hrebeňových trás pre mňa spočíva práve v tom, že neustále vidím, čo som prešla a na čo všetko sa môžem ešte tešiť. Keď ale prechádzam pohľadom na Jamnícke sedlo medzi Volovcom a Ostrým Roháčom, nadšenie troška opadáva. Predsa len vyštverať sa tak vysoko, potom zliezť tak nízko, aby sa človek zas mohol štverať ešte vyššie. Ale koniec úvahám, lepšie je začať šlapať. Volovec (2 063 m n. m.) je zaujímavý priam až symetricky krásny vrch s veľkorysými výhľadmi nielen na slovenské, ale aj poľské vrchy, údolia a ich okolie.

Po červenej značke zostupujeme do už spomínaného Jamníckého sedla (1 908 m n. m.) pod Ostrým Roháčom. Odtiaľto sa dá po modrej zísť dole Jamníckou dolinou na Liptov. My však pokračujeme hore po skalách na nami najobávanejší úsek celej dnešnej túry. Paličky balíme, zapájame pomaly už aj ruky a spokojne konštatujeme, že turistov je zatiaľ pomenej. Pri prvých reťaziach sme hneď vyvedení z omylu, zvlášť keď sme nútení troška dlhšie čakať, kým skupina pred nami nájde ten správny fotografický záber pre každého svojho člena zaveseného na reťazi. Nepríjemný výšvih hneď na začiatku, kde zisťujem, že mi asi narástli príliš krátke nohy, absolvujem polozavesená na reťazi vo vzduchu a nakoniec s trocha obitými kolenami. Nič to, hlavne, že sme už hore. Prvá ostrejšia hrana s reťazou a strmými zrázmi po oboch stranách vyzerá v skutočnosti horšie, než nakoniec je. Nasleduje už len pár ľahších miest. Zrazu sme však už na samom vrchu všetkých tých skál a keďže naokolo nie je žiadna tabuľa, kríž, nič. Len hlúčik fotiacich sa ľudí. Odhadujeme, že sme asi na vrchole Ostrého Roháča (2 087 m n. m.). Teda, na jednom z jeho vrcholov, aby som bola presná, keďže Ostrý Roháč je dvojvrchol, čo je veľmi dobre vidno najmä zospodu od Smutnej doliny.

Ľudí pribúda a ako dovidím na Smutné sedlo aj v opačnom smere sa to zahusťuje, a tak radšej znova vyrážame ďalej, na posledný a najvyšší z dnešných vrcholov, Plačlivé, po liptovsky Plačlivô alebo aj Plačilivý Roháč. Pri klesaní z Ostrého Roháča nás trocha zbrzdí čakanie na reťaz v úzkom komíne. Prvýkrát narážame na ľudí v protismere a sme skutočne radi, že sme kľúčové úseky stihli absolvovať pred tým, než sem dorazia ďalšie davy. Na Plačlivom (2 125 m n. m.) je koncentrácia turistov už skutočne typická pre toto ročné obdobie a s úsmevom konštatujeme, že aj výbava niektorých odráža leto. Fantázii medze nekladú, najmä čo sa obuvi týka, pevná turistická obuv je skôr raritou. Nechceme si nechať vyprchať čaro zo zážitku prejdeného hrebeňa, kde sme kráčali viac-menej v tichosti, vychutnávajúc si prírodu. Opúšťame autobusové zájazdy a ponáhľame sa dole do Smutného sedla (1 962 m n. m.). Na veselé otázky niektorých turistov, ktorí sa nás pýtajú či je to hore ešte ďaleko a ťažko, sme pomaly už príliš unavení odpovedať. Až potom mi vlastne napadne, že dvojica sa nás pýtala na Ostrý Roháč, a to vyzerali, že už v Smutnom sedle boli na konci so silami. Ako som tak za nimi pozerala, o druhej popoludní a v teniskách mi prišli ako vcelku odvážni, ale koniec koncov, takých tam bolo viacej. Ako tu na hikingu už bolo spomínané, možno by pomohlo lepšie označenie náročnosti takýchto trás v mapách.

Smutné sedlo je rušnou križovatkou spájajúcou niekoľko zaujímavých trás a zároveň liptovskú a oravskú časť Západných Tatier. Za nami ostáva Plačlivô, pred nami sa vypínajú Tri kopy a za nimi Hrubá kopa a Baníkov, doľava sa stáča chodník do Žiarskej doliny, no a my odbáčame po modrej doprava a dolu do Smutnej doliny. Cestou fotíme kamzíky, kvitnúce "lopúchy" (mačucha cesnačkovitá), no a samozrejme, naše zlezené vrcholy, ktoré sa celý čas nad nami majestátne týčia ako príjemná pripomienka toho, čo sme dnes zvládli. Modrá nás dovedie až k Ťatliakovej chate, kde oslavujeme úspešnú túru čučoriedkovým snom a potom zas už len nekonečná asfaltka až po ôsmich hodinách končíme znova na rázcestí, kde sme ráno začínali.

Fórum 18 príspevkov
Hrebeňom Roháčov 20/10/17 10:26 18 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hrebeňom Roháčov Aj keď ide o jednu z najnotorickejšie známych hrebeňových túr v roháčskej časti Západných Tatrách, nič jej to neuberá na kráse. Nechajte sa preto previesť cez Rákoň a Volovec na Ostrý a Plačlivý Roháč. Odmenou vám budú úchvatné výhľady a pocit, že to naozaj stálo za to. 30/09/09 Nina Zelníková Západné Tatry
Túra Slovensko-poľské Rysy V Tatranskom národnom parku sa dá spraviť viacero krásnych víkendových výletov. Dokonca sa môžete ľahko ocitnúť aj v inej krajine. V tomto článku vám ponúkam opis prechodu cez najvyšší poľský štit Rysy zo slovenskej strany Tatier do poľskej časti. 15/08/09 Nina Zelníková Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra Dachstein - na Stoderzinken cez Notgasse Konečne prišlo babie leto. Zo zoznamu plánovaných túr vyberám Dachstein, pretože tam som tohoto roku ešte nebol. Pôjdem na prechádzku podľa pána Paulisa, ktorý dáva reportáže zo svojich výletov na internet. Už ani neviem, prečo treba ísť cez Notgasse. Ale keď tadiaľ chodieva pán Paulis, nebude to zlá voľba. Druhým cieľom je obehať ferraty, ktoré sú tesne pod vrcholom kopca. dnes Martin Knor Svet
Rozhovor Keď človek dôjde prvý, je to už len čerešnička na torte Mužské prvenstvo v Slovenskej ultratrailovej lige 2019 patrí Mikulášovi Kérimu, ktorý svojím celoročným ziskom 8195,5 bodov nasadil latku naozaj vysoko. Svoje víťazstvo si zaslúžil skvelými výkonmi počas celej ultrabežeckej sezóny. Na ôsmich podujatiach SUT si vybojoval dvakrát 5. miesto (MF100 a NTS), raz 3. (P100), trikrát 2. (SŽ77, V100, RZB) a na dvoch podujatiach do cieľa dobehol ako prvý (L100, H100). Na tropickej Hriňovskej stovke (124 km, 5200 m+) zdolal náročnú trasu v čase 15:26:30, s takmer 1,5-hodinovým náskokom pred druhým Reném Mrázom. Miki je stálica slovenskej ultratrailovej scény, a tak mi nedalo a vyspovedala som ho, ako to robí, že mu to tak behá. včera Júlia Batmendijnová Rozhovory
Túra Potulky okolo Bukowiny Tatrzańskej Tatranskú Bukovinu (poľ. Bukowina Tatrzańska) sme už viackrát navštívili. Prostredie Podhalia (poľ. Podhale) obľubujeme najmä pre nenáročné, ľudoprázdne prechádzky s neopakovateľnými pohľadmi na Tatry. Obdivujeme kde-tu roztrúsené “živé” salaše - bacówki, či kulinárske špeciality. Okolie je posiate množstvom obydlí, čo špacírku predurčuje na bezpečnú alternatívu k vysokohorským túram v období s nepriaznivým počasím. včera Roman Matkovčík Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hrebeňom Roháčov 20/10/17 10:26 18 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tatry - Západné Tatry - Roháče
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2125 m n. m.
    • min: 1004 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1423 m
    • klesanie: 1423 m
  • Vzdialenosť
    • 20,1 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 2009
  • Štart trasy
    • šírka: 49.2446 ° SŠ
      dĺžka: 19.7109 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.2446 ° SŠ
      dĺžka: 19.7109 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Zuberec, Habovka, Zverovka
  • Voda
    • prameň v Látanej doline, Ťatliakova chata
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Zuberec/Habovka - Zverovka (autobus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.88 (0.3)