Trasa 1. dňa

Vyšná Revúca – sedlo Ploskej – Ploská – Grúň – Rakytov – Skalná Alpa – vojenská zotavovňa Smrekovica

Do Liptovských Revúc sa dá dostať autobusom z Ružomberka. Tí, čo podobne ako my, zvolia za dopravný prostriedok auto musia odbočiť v Liptovskej Osade (leží na hlavnej ceste Ružomberok – Donovaly – Banská Bystrica) a pokračovať asi 6 km smerom na veľkofatranskú stranu. Liptovské Revúce je dedina rozťahaná na dĺžku niekoľkých kilometrov. Na liptovskú vetvu hrebeňa odtiaľto vedie niekoľko značkovaných trás. Červenou značkou je značený chodník zo Strednej Revúcej na rázcestie Grúň. Z miestnej časti Vyšná Revúca má turista dve možnosti výstupu na hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Obidva chodníky sú značené žltou značkou. Nižšie položený chodník vedie do sedla Ploskej a dnes ho využijeme aj my. Druhý žlto značený chodník vedie na Kýšky, lenže tá sa už nachádza na spoločnom hlavnom hrebeni. Ešte treba spomenúť aj zeleno značený chodník, ktorý vedie z Vyšnej Revúcej do Rybovského sedla pod Krížnou.

Ráno niečo po siedmej vystupujeme z auta, pozeráme sa na oblohu, ktorá neveští nič dobrého a púšťame sa zvážnicou strmo hore. Najprv stúpame hore lúkou a po chvíli sa vnoríme do kríkov, ktoré sa čoskoro zmenia na zmiešaný les. Značenie je dosť biedne, ale stále sa držíme zvážnice a kde-tu sa objaví žltá značka, ktorá nás vždy poteší. Po zhruba 40 minútach stúpania prídeme na lúky zahalené jemným oparom, ktorý dodáva okolitej krajine trochu tajomnú atmosféru. Slnko s mrakmi statočne bojuje a tak sa nám po ľavej ruke na chvíľu ukážu aj nejasné obrysy Ploskej. Prechádzame okolo salaša Magury (Mogury), kde na nás breše hrozivo vyzerajúci pes. Našťastie je priviazaný, lebo keby nebol, tak neviem-neviem. Značky takmer nevidíme, ale intuícia nás vedie priamo hore. Opäť vojdeme do riedkeho porastu, vytrvalo stúpame a po ďalšej polhodine prekročíme niekoľko potôčikov. Charakter vegetácie nám naznačuje, že už sme dosť vysoko. Slnko na chvíľu vyhrá svoj boj s mrakmi a dá nám možnosť pokochať sa pohľadom na skalnatý Čierny kameň. Ešte 20 minút nenáročného výstupu a po 1,5 hodine stojíme v sedle Ploskej.

Nechceme dať moletnej veľkofatranskej dáme košom a tak o ďalších 20 minút stojíme na jej vrchole. Hoci je zamračené, z Ploskej vidieť Ostredok, Borišov s charakteristickou chatou, Čierny kameň i Rakytov. Chceli by sme sa pokochať aj pohľadom na okolité pohoria, ale počasie je proti. Na vrchole stretávame trojicu českých turistov, ktorí idú tým istým smerom, čo my.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po 15 minútach sme opäť v sedle Ploskej a púšťame sa po zelenej značke. Postupne klesáme, obdivujeme lavínový žľab Ploskej (Ľubochnianka) a o chvíľu sa ocitneme v hustom lese pod Čiernym kameňom. V lese je blato, šmýka sa nám, ale na tom nie je nič čudné, sme predsa vo Veľkej Fatre. Chodník stále klesá, musíme preskočiť zo dva jarky a asi po 40 minútach sme na rázcestí Grúň. Práve tu sa pripája červeno značený chodník z Liptovských Revúc (časť Stredná Revúca). Niečo zjeme, dáme si za hlt čaju a hor sa ďalej.

Práve sa začína asi najkrajšia časť hrebeňovky Veľkej Fatry. Týmto úsekom som nikdy predtým nešiel a získal si ma takmer okamžite. Typické veľkofatranské lúky s roztrúsenými stromami, impozantný Rakytov a divoké lesy Skalnej Alpy. Mierne stúpanie nás privádza na vrchol Minčola (Kračkov) odkiaľ je úžasný pohľad na turčiansky hrebeň Veľkej Fatry s Kľakom a Lyscom. Keď sa pozrieme dozadu, vidíme rozoklaný Čierny kameň, mäkko tvarovanú Ploskú, nenápadný Šoproň a impozantný Borišov. Hoci je stále zamračené, naskytá sa nám aj letecký pohľad na Liptovské Revúce a nejasne vidíme aj hrebeň Nízkych Tatier od Prašivej až po Chabenec. Po skalnatom chodníku klesneme do Južného Rakytovského sedla, kde sa naše cesty na hodinku rozdelia. Táni s Marošom sa nechce stúpať na vrchol Rakytova a rozhodnú sa ho traverzovať po žlto značenom chodníku.

Ja som sa práve na tento krásny kopec tešil a určite som naň chcel vystúpiť. Je to jeden z vrcholov, na ktorých som nikdy nebol, hoci som rodák z Turca a miestne hory mám celkom dobre pochodené. Ďalší horúci kandidáti sú Veľký Rozsutec a malofatranský Kľak. O tom hádam niekedy nabudúce. Pomaly začínam stúpať, prechádzam cez zaujímavé skalné vráta, potím sa a naberám výšku. Stúpanie akoby nemalo konca, chodník ma vedie trochu dookola kopca a miestami sa sklon trochu zmierni. Pod vrcholom je vysadená kosodrevina a tu vyplaším stádo asi 20 oviec, ktoré sa podľa mňa oddelili od hlavného stáda a žijú si slobodný život. Už vidím kríž na vrchole, ešte dve minúty a Rakytov je zdolaný. Celé mi to zo sedla trvalo 20 minút a vypotil som pri tom zo tri litre potu. Na vrchole je trojica českých turistov, ktorých sme už dnes stretli. Trochu sa rozprávame a ja sa pozerám dookola. Je zamračené a tak vidno iba Veľkú Fatru a nejasné obrysy Nízkych Tatier. Škoda, že nie je jasno, či nebodaj inverzia, to by bol pohľad. Klesanie do Severného Rakytovského sedla je takmer kolmé a dolu som o päť minút. Tu sa opäť stretávam s Táňou a Marošom, ktorí mi hovoria, ako ich vystrašilo ručanie v lese neďaleko od nich. Človek hneď myslí na medveďa, ale asi to bol len jeleň, lebo medvede predsa neručia.

Opäť sme traja a začína sa trištvrtehodinový prechod jedným z najdivokejších lesov, aké možno na Slovensku nájsť. Sme v prírodnej rezervácii Skalná Alpa. Ihličnaté stromy v rôznych štádiách vývoja sú úžasné. Všade dookola rastú veľké paprade a človek sa cíti nekonečne vzdialený od akejkoľvek civilizácie. Po chvíli pochodu nás poriadne vystraší voľne bežiaci pes, ktorý pomedzi stromy vyzeral ako medvieďa, bežiace nám oproti. Už sme v duchu rozmýšľali, ktorým smerom sa dať na útek, aby sme sa nedostali medvedici rovno do náručia. Majiteľovi psa to aj pripomenieme, ale zdá sa, že mu je to jedno, lebo psa neuviazal.

Les sa končí a my sme v sedle pod vrcholom lúčnatého vrcholu Skalnej Alpy. Pustili sme sa po zimnom tyčovom značení na jej vrchol, ale chodník sa čoskoro stráca a pod sebou jasne vidíme, že sme sa mali pustiť traverzom asi o 50 metrov nižšie. Schádzame teda na správny chodník a po prekrásnych lúkach sa dostávame až ku horskému hotelu Smrekovica. Na Vojenskú zotavovňu Smrekovica, kde máme rezervovanú izbu je to ešte polhodinu pochodu a tak kráčame cez les preriedený kalamitou, zrazu sa z ničoho nič objavia strechy a my vieme, že sme na mieste. Dnes to občas vyzeralo, že poriadne zmokneme, ale zhruba dvojminútový dážď nás zastihol až v areáli ubytovne a ako začal, tak o chvíľu aj prestal. Opäť sme mali šťastie. Ideme sa ubytovať, najeme sa, oddýchneme si a večer v kolibe pri čaji s rumom a varenom víne zhodnotíme dnešný výlet.

Trasa 2. dňa

Hrabovo (konečná stanica kabínkovej lanovky) - Vlkolínske lúky – Májekova chata – Hrabovo

Pôvodne sme chceli pokračovať cez Jánošíkovu kolkáreň do Ružomberka, ale Maroš zisťuje, že musí byť v pondelok poobede v práci a tak volám do Ružomberka Maťkinmu otcovi, či by nás neprišiel ráno odviezť. Maťka je moja manželka a hoci sme prišli na Slovensko spolu, dovolenku trávime oddelene, aby si nás naše rodiny užili čo najviac. V pondelok ráno prichádza auto s Maťkou a mojim svokrom, Táňa s Marošom vystupujú na ružomberskej stanici a my ideme na nenáročný výlet na chatu pod Malinným (Malinô brdo). Auto nechávame na parkovisku v Hrabove pri konečnej kabínkovej lanovky a po modrej značke stúpame najprv lesom a potom stále po asfaltke. Po pravej ruke občas vidíme lanovku a po necelej hodine sa na tej istej strane objavia skaly Haliny, ktoré nám naznačuje, že už sme blízko cieľa. O chvíľu sa vynoríme z lesa a sme na Vlkolínských lúkach.

Pokračujeme stále po asfaltke, obdivujeme prekrásne skaly, ktoré kontrastujú s mäkko modelovanými vrcholovými lúkami Malinného. Na chate Skalka pri vrcholovej stanici lanovky si dáme kávu a po zjazdovke (neznačený chodník) popod Májekovu chatu prídeme po asi 40 minútach klesania s neustálym výhľadom na časť Ružomberka späť k autu do Hrabova.

Zhrnutie

Veľká Fatra je pohorie, ktoré svojou nevtieravou krásou dostane asi každého. Liptovská vetva hlavného hrebeňa ponúka všetko, čo je pre toto pohorie tak typické, či už sú to krásne horské lúky, mäkko modelované vrchy, či divoké lesy. Liptovské Revúce je výborné východisko do tejto časti pohoria a ponúka aj zaujímavé možnosti na jednodňové výlety, keďže návraty dolu Necpalskou, či Belianskou dolinou sú dlhé a navyše z väčšej časti po asfaltových cestách. Podvečerné autobusové spojenie z Liptovských Revúc do Ružomberka je (aspoň podľa internetu) celkom dobré. Prechádzka na Vlkolínske lúky z Hrabova je nenáročným a vďačným výletom do prírody, na ktorý netreba viac než tri hodiny času.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek