Svet

Rumunsko - Vlădeasa

03.11.09
Konečne nadišiel deň „D“. Deň, keď sa nám konečne splní sen o zahraničnej turistike. Pre nás všetkých to bude prvá skúsenosť s turistikou za hranicami Slovenska. Cieľ je Rumunsko, konkrétne pohoria Vladeasa a Bihor. Naša minivýprava pozostáva zo štyroch ľudí. Okrem mňa je v nej brat Maroš, jeho kolega Laco a Denis – Lacov synátor.

1. deň

Po desiatich hodinách cestovania vlakom vystupujeme v Huedine, stredne veľkom meste v severozápadnej časti Rumunska. Odtiaľ sa ešte zvezieme osobným vlakom dve zastávky späť. Na zastávke Bologa nás víta túlajúci sa pes ako tradičný kolorit rumunských miest a dedín. Nie ľahké batohy zaujmú miesta na našich chrbtoch a my sa vydávame v ústrety dobrodružstvu. Cesta obchádza kameňolom nachádzajúci sa pri železničnej trati. Asi po kilometri stretáme väčšiu skupinku turistov smerujúcich opačným smerom. Po odzdravení zisťujeme, že sú spoza rieky Moravy. Prehodíme s nimi pár slov. Teda, hlavne Maroš – mozog celej akcie, lebo on jediný poriadne vie, kam vlastne ideme. Ich slová na rozlúčku „Máte se na co těšit“ sa snažím brať v tom najlepšom slova zmysle. Asfaltkou mierne stúpame, dúfajúc, že sa nám podarí stopnúť nejaký mikrobus, ktorý by nám skrátil túto nezáživnú časť cesty. Krátky odpočinok využívame na osvieženie v dedinskej krčme. Už sa chystáme pokračovať v ceste, keď v tom okolo nás prechádza konský povoz. Laco ohlási gazdu, Maroš sa s ním dohodne a už sme, aj s našimi batohmi, na korbe. Je to pre nás skutočný zážitok, hoci najväčšiu radosť má asi domáci. Na chvíľu dá popruhy aj Marošovi, ktorý sa na chvíľu stáva vodičom nášho dopravného prostriedku. V strede dedinky Sacuieu je konečná. Najbližšie štyri dni budú jediným našim dopravným prostriedkom naše nohy. Opúšťame dedinu, cesta obchádza políčka so stohami sena a pomaly sa vnára do lesa. Slnko sa pomaly skláňa k horizontu, tak sa snažíme nájsť nejaké vhodné miesto na stanovanie. Za jednou zákrutou ho zbadáme. Nízka tráva a za ňou zurčiaci potok. Podľa ohniska konštatujeme, že nie sme prví, ktorí si toto miesto vybrali na prenocovanie. Ani neviem odkiaľ, ale zrazu sa pri nás objavia dva veľké psy. Našťastie, robia len predvoj menšieho stáda kráv, sprevádzaného jednou babkou, takže si nás nevšímajú a pokračujú asfaltkou do dediny.
Rozložíme stany, najeme sa a po nevyhnutnej hygiene v potoku zalezieme do stanov, lebo tráva v okolí začína byť mokrá od rosy. Všetci sme po celodennom cestovaní unavení, preto so spánkom dlho neotáľame.

2. deň

Po pokojnej noci, prerušovanej len občasným prechodom áut, sa prebúdzame do „mokrého“ rána. Mokro je však spôsobené len rosou z vonkajšej strany a skondenzovaným vzduchom z vnútra stanu.
Nad hlavami máme totiž úplne bezoblačnú oblohu. Slnko však len veľmi pomaly zohrieva vzduch v doline, takže záverečnú fázu sušenia stanov realizujeme na ceste. Vďaka malej hustote premávky to nie je problém. Z batohov nám už ubudla časť zásob, no na ich hmotnosti to veľmi nepoznať. Teraz by sa nám hodil nejaký konský povoz.
Do deviatej hodiny máme veci pobalené a môže začať tá pravá turistika. Popri potoku mierne stúpajúcou asfaltkou pokračujeme do dediny Scrind. Míňame vodnú nádrž Lacul Scrind s "kakaovou vodou". Predošlé dažde sa totiž výrazne odzrkadlili na farebnosti hladiny. Nám by, aspoň podľa predpovede, nejaké výrazné zrážky nemali hroziť. Teplota pomerne rýchlo stúpa. V dedine si pri drevenom kostolíku dávame pauzu na odpočinok a zdigitalizovanie tohto architektonického skvostu. Nasledujúca časť cesty do Răchitele, opäť po asfaltke, je dosť deprimujúca. Zvyšuje sa moja chuť na sladké. V miestnej reštaurácii sa ma zmocní pocit blaženosti, keď si môžem kolou vyrovnať hladinu cukru v krvi. Zastavuje pri nás autobus s cestujúcimi v pokročilejšom veku, ktorí sa prišli pokochať na hodinu vzdialenom vodopáde. Nechávame im väčší náskok, aby nám pri fotení nezavadzali. Povrch cesty sa mení. Asfalt bol nahradený kamením a štrkom. Chvíľami kráčame zmiešaným lesom popri potoku Stanciului, chvíľami pomedzi vysoké skalné steny. Stretáme vracajúcich sa turistov. Za necelú hodinu už počujeme hukot 30 metrov vysokého vodopádu Cascade Răchitele. Nanešťastie, slnko sa nachádza presne nad ním, čo nám sťažuje fotografovanie. Ešteže sa občas skryje za oblak. Vyskúšame všetky možné miesta na zaznamenanie čo najkrajších záberov. Na dlhšiu dobu tu stretávame posledných turistov, medzi nimi aj jednu sympatickú „turistku“, ktorá by sa svojim oblečením a obutím viac hodila na prechádzku mestským korzom ako na skaly.

Prudko stúpajúcou zákrutou sa dostaneme nad vodopád, odkiaľ je krásny výhľad do doliny pod nami, ale aj na slnkom zaliaty, 1261 metrov vysoký, Tiglau. Na menšej poľane nás zaujme tabuľa upozorňujúca na zväčšený výskyt hadov. Hľadáme rázcestie, kde by sme mali z tejto širokej cesty odbočiť na užší chodník, ktorý nás privedie k úbočiu Pietrele Albe, výraznému skalnému vrcholu v tejto časti pohoria. Na vrchole do biela sfarbeného svahu objavujeme malú, vodou zaliatu jaskyňu. Vanie z nej príjemný chlad, ktorý nám v tomto teple prichádza vhod. Celé okolie je posiate bielymi skalami a jemným pieskom rovnakej farby. Odtiaľto sa hľadanie chodníka smerujúceho na poľanu, kde by sme mali prenocovať, stáva hrou na náhodu. V určitom mieste totiž končia značky označujúce slabo viditeľný chodník. Po viacerých neúspešných pokusoch traverzujeme protiľahlý svah pod Bielymi skalami (Pietrele Albe). Laco ďalekohľadom zaregistruje voľne pasúce sa kone, čo je pre nás nádejou, že by tam mohol byť nejaký salaš a hlavne prameň vody. Po nejakej polhodinke zbadáme neďaleko nás skupinku koní. Je to fascinujúci pohľad na tieto voľne pasúce sa zvieratá. Kúsok pod vrcholom je prameň vody aj s napájadlom. Teraz len nájsť nejaké rovnejšie miesto na rozloženie stanov. Na druhej strane, vedľa riedkeho lesíka, presne také je. Zhadzujeme batohy a na pamäťové karty sa snažíme zaznamenať pomerne veľké stádo koní ešte skôr, ako sa nás zľaknú a ujdú. Teda aspoň ja od nich očakávam takú reakciu. O to väčšie je moje prekvapenie, keď si to jedna dvojica namieri rovno ku mne. Rýchlo vytrhnem trs trávy a ním sa snažím nakloniť si ich sympatie na svoju stranu. Ešte zakričím na Maroša, nech ma s nimi rýchlo odfotí, kým sa od strachu nepos... O chvíľu ma napodobní, tiež s poriadnou dávkou rešpektu, aj on. Naraz Laco zbadá, ako mu jeden kôň začína obhrýzať bedrový pás na povaľujúcom sa batohu. S krikom a nepublikovateľnými výrazmi dohovára tomuto ušľachtilému zvieraťu. Asi jeho reči veľmi neporozumelo, lebo namiesto batohu si teraz vybralo jednu z Marošových palíc, s ktorou sa pokúša ujsť. Našťastie neúspešne. Škoda, že sa mi to nepodarilo zdokumentovať. Aj ďalšie kone začínajú byť otravné ako muchy, tak si balíme veci a hľadáme si iné miesto. Horko-ťažko ho nakoniec nájdeme a sme rozhodnutí ho pred koňmi ubrániť. Výkriky a zdvihnuté ruky v nich vzbudzujú rešpekt, takže sa na ďalší útok už neodhodlajú. Len ma dosť znervózňuje, keď na mňa pri sprchovaní zazerajú. Asi im vadia tie mydlové bubliny v ich napájadle. To majú za ten obžratý batoh a palicu.
Sekerou vyrovnávame plochu na rozloženie stanov. Hoci je to zakázané, tak na noc, aj pre pocit bezpečia, zakladáme vatru. Po polnoci Laco začuje nejaké podozrivé zvuky, tak preventívne hodíme dve petardy. Aj napriek faktu, že v Rumunsku je najpočetnejšia komunita medveďov, do rána sa už nič zvláštne nestane.

3. deň

Ráno zisťujeme, že aj naše potravinové zásoby, zabalené v taške a zavesené na strome, prežili v poriadku. Maroš však v predsienke stanu objavuje moju rozbalenú oravskú slaninu, z čoho nie je veľmi nadšený, lebo naše bezpečnostné opatrenia týmto stratili svoj význam. Vstávanie je dnes príjemnejšie ako včera. Len minimálne známky rosy a podstatne vyššia teplota nám pridávajú na nálade. Ani očista vo vode, pripomínajúca svojou teplotou tekutý ľad, nie je dnes taká nepríjemná. A ešte jedno prekvapenie. Hoci deň začal zo svojho trvania ukrajovať už druhú tretinu, nikde žiadne pasúce sa kone. Krátko po deviatej máme batohy zbalené a nohy naštartované na ďalší pochod. Prejdeme cez pasienok a po krátkom poblúdení sa nám podarí nájsť značku. Dostávame sa na čistinku so slabo stúpajúcim dymom, z čoho usudzujeme, že tá polorozpadnutá drevenica by mohla byť akýmsi salašom. O chvíľu nás o tom presviedča skupina psov, ktorá sa útočne naladená vydáva naším smerom. Rýchlo sa zoskupíme a krikom a zdvihnutými palicami ich zaženieme. Vrátia sa však na miesto, kde jasne žiari modrá značka. Presne na to miesto, ktorým sa my potrebujeme dostať. Toto asi bude problém. V tom sa spoza stromov ozýva pokrik pastiera a psy sa poslušne vydajú jeho smerom. Záporným otáčaním hláv mu jasne dáme najavo, že sa od nás z vďačnosti žiadnych cigariet nedočká, čím sa zároveň postaráme o zlepšenie jeho zdravotného stavu. Predpokladám, že to jeho mrmlanie je poďakovaním za našu starostlivosť o jeho zdravie.

Nasledujúce stúpanie na hrebeň pozostáva z obchádzania mlák a migrujúceho stáda kráv a koní. Laca upokojujem, že ten býk, hľadiaci na jeho červené tričko, je podľa odborných štúdií farboslepý. Aj tak sa všetci radšej zdržiavame v blízkosti stromov. Keď sa konečne dostaneme na hrebeň, otvorí sa nám pohľad do širokého okolia. Tráva pomaly nadobúda jesenný odtieň. V diaľke pod nami, v mieste nášho posledného „prechodného bydliska“, sa pasie stádo oviec. Z blízkeho lesa sa slabo ozýva zvonenie zvoncov. Predpoludňajšiu pohodu dotvára len slabý vietor a polooblačné počasie. Po krátkom rozjímaní pokračujeme po hrebeni južným smerom. Miernym klesaním sa dostávame na okraj lesa. Predošlý dážď, množstvo prameňov a podmáčaná pôda tu vytvorili veľké kaluže vody, ktoré nám trochu sťažujú postup. Teplé a vlhké prostredie praje množstvu hríbov. Kde-tu ešte na kríkoch badať posledné čučoriedky. Za malou čistinkou sa chodník prudko stočí na východ, klesne na dno doliny a potom nasleduje tiahle stúpanie popri potoku. V bezpečnej vzdialenosti pretraverzujeme svah so stádom pasúcich sa kráv. Dostávame sa k salašu. Domáci nám ochotne ukážu prameň vody. Trochu v nás vzbudzuje pochybnosti, lebo z diaľky to vyzerá ako hlbšia kaluž, len veľmi pomaly odtekajúcej vody. Naviac, na jej okraji vidno aj stopy dobytka, ale keďže naše zásoby tekutín sa povážlivo zmenšili, nakoniec neodoláme.

Po obedňajšej pauze stúpame na hlavný, stovky metrov široký, hrebeň Vladeasy. Ten voľný priestor je úchvatný. Na horizonte vidím obrysy postáv mojich súpútnikov. Robím niekoľko panoramatických záberov, preto trochu zaostávam. Všade navôkol samá tráva a kosodrevina. Až neskôr si všimnem, že v skutočnosti sú to borievkové kríky.
Hoci je to tu viac ako prehľadné, aj tak pridávam do kroku, aby som nezaostával. Dostávame sa k vyvýšenine s veľkým dreveným krížom a dvoma rumunskými zástavami. Pred nami už vidíme siluetu skaly Piatra Tilharului, ktorá vzdialene pripomína Kláštorskú skalu v pohorí Vtáčnik. Za necelých 15 minút sa už kocháme jej mohutnosťou. Akoby ju sem hodil nejaký obor, lebo široko-ďaleko sú len samé lúky a pasienky. Sú na nej pribité značky rôznych tvarov a veľkostí, na väčšine sa však už podpísal zub času, takže ich informačná hodnota je dosť nízka. Podľa našej mapy, stiahnutej z internetu, by sme mali pokračovať po červenými trojuholníkmi značkovanom chodníku. Tu je však hrebeň značený modrými značkami. Ešte chvíľu špekulujeme, až sa napokon necháme viesť modrou. Po nejakých troch kilometroch by mala byť menej zreteľná odbočka do doliny, ktorou by sme sa mali dostať na planinu Padis, miesto ďalšieho nášho nočného odpočinku. Hrebeň sa mierne vlní. Vpravo vidíme veľké stádo oviec. Žltý trojuholník odbočujúci do doliny sa nám nedarí nájsť. Je však dosť možné, že aj tu sa značkovanie zmenilo. Poprosíme o pomoc jedného chlapíka s konským povozom. Nasmeruje nás ešte za ďalší kopec. Za ním je naozaj odbočka. Neoznačená kamenistá cesta sa prudko zvažuje. Pridávame do kroku, lebo slnko už dosť kleslo. Radšej sa už nezdržujem fotografovaním. Na cestu nadväzuje nový (v mape nie je zaznačený) červeno a modro značený chodník. Krátko pred 19-tou hodinou nás privedie na Poianu Vărăsoaia. Je jasné, že na Padis nám to dnes už nevydá. Z cesty vyzeráme nejaké miesto na stanovanie. Prichádzame k akémusi pseudokempu s cieľom občerstviť sa. Nakoniec sa nám podarí dohodnúť prenocovanie v jednej chatke. Cena 20,- RON na osobu sa nám zdá prijateľné. Teplá sprcha a vedomie, že dnes už nebudeme musieť rozkladať stan, sú pre nás tým pravým balzamom na dušu. Vonku sa pri rozsvietených čelovkách navečeriame a chvíľu "pokecáme". Vnútri je príjemné teplo, takže po náročnej túre rýchlo zaspávame.

Pokračovanie putovania do pohoria Bihor uverejníme o týždeň.

Fórum 13 príspevkov
Rumunsko - Vlădeasa 10/11/09 10:47 13 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Svet Rumunsko - Bihor Predošlé tri dni sme prežili zdolávaním hrebeňa Vladeasy, obdivovaním vysokého vodopádu Răchitele, ale aj odháňaním psov, chrániacich svoje stádo, a tiež otravných koní, ktorým asi vadilo, že si stany rozkladáme na ich území. Nasledujúce dva dni by sme mali stráviť v pohorí Bihor. 10/11/09 Roman Ozorák Svet
Svet Rumunsko - Vlădeasa Konečne nadišiel deň „D“. Deň, keď sa nám konečne splní sen o zahraničnej turistike. Pre nás všetkých to bude prvá skúsenosť s turistikou za hranicami Slovenska. Cieľ je Rumunsko, konkrétne pohoria Vladeasa a Bihor. Naša minivýprava pozostáva zo štyroch ľudí. Okrem mňa je v nej brat Maroš, jeho kolega Laco a Denis – Lacov synátor. 03/11/09 Roman Ozorák Svet
Túra Zo Smoleníc do Plaveckého Petra Tento rok som konečne objavil Malé Karpaty. Roky som ich úspešne ignoroval, ale popritom som sa aj rozčuľoval, že všade to mám z domu tak ďaleko a cestovanie mi zaberie dvojnásobok času určeného na túru. Stačila však jedna túra na Plavecký hrad a do jeho okolia, aby som sa presvedčil, že aj toto pohorie, nevynikajúce nejakou závratnou nadmorskou výškou, môže ponúknuť veľa zaujímavých miest na obdiv. Preto moja ďalšia túra nenechala na seba dlho čakať a štrnásty aprílový deň som sa vybral zo Smoleníc do Plaveckého Petra. 25/05/09 Roman Ozorák Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Ferrata Berchtesgadenské Alpy – Hochthrony a Rauhenkopf Keď pôjdete diaľnicou popri Salzburgu, naľavo od cesty zbadáte vysoký kopec. Je to Salzburger Hochthron, najsevernejší výbežok Berchtesgadenských Álp. Už dlhšie som plánoval, že naň vyleziem, ale podarilo sa mi to až teraz. Pozrel som sa aj na Berchtesgadener Hochthron, najvyšší kopec na hrebeni, a na Rauhenkopf, čo by mal byť najkrajší “balkón” nad Berchtesgadenom. dnes Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. včera Ľubomír Mäkký Svet
Túra Cez Hrádok na Čertove chodníky vo Vtáčniku Sú miesta, na ktoré chodíme radi. Neprekáža nám, aj keď je to niekoľkokrát za rok. Miestne príslušný genius loci zabráni, aby sa nám to zunovalo. Jedným takým je Hrádok nad Bystričianskou dolinou. Magické miesto, známe hlavne skalolezeckej verejnosti. Ja síce z výšok mám skôr závrate, neprislúcham k tejto spoločnosti, no je to tiež turisticky veľmi atraktívna oblasť aj pre bežného návštevníka. Bola viackrát spomínaná na Hikingu ako zaujímavá časť pohoria Vtáčnik. včera Vladimír Mikuš Vtáčnik

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Rumunsko - Vlădeasa 10/11/09 10:47 13 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Rumunsko: pohorie Vladeasa
  • Počet dní
    • 3
  • Náročnosť
    • 3
  • Nocovanie
    • vlastný stan
  • Voda
    • pramene pri salašoch
  • Doprava
    • Huedine - Bologa (vlak)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.39 (0.09)